Možno by si sa mala s niekým porozprávať

Možno by si sa mala s niekým porozprávať je kniha, ktorú nie je ľahko priradiť ku konkrétnemu žánru. Pohybuje sa na pomedzí beletrie, literatúry faktu, motivačnej literatúry a biografie. Tento svojský mix však funguje pomerne dobre, aj keď občas zaodŕha v snahe dostať do popredia určitý prvok. Celkovo však prináša zábavný i poučný pohľad do prostredia psychoterapie, ktorá zažíva čoraz väčší progres a záujem verejnosti. V našej spoločnosti je človek navštevujúci odborníka na duševné zdravie stále poznačený akousi stigmou, hoci ide o bežný a úplne normálny jav. Kniha sa venuje tomuto fenoménu z rôznych uhlov a preniká do tajov priebehu viacerých sedení. Nečakajte však príliš formálne vykreslenie terapie, Lori Gottliebová je tiež "iba" človek a tomu je podriadený aj štýl jej rozprávania. 

"Jedným z najdôležitejších krokov v psychoterapii je pomôcť ľuďom prevziať zodpovednosť za svoje súčasné trápenie. Keď si totiž uvedomia, že môžu (a musia) utvárať svoje životy, získajú slobodu vyvolávať zmenu. Ľudia však neraz žijú v presvedčení, že väčšinu ich problémov spôsobili okolnosti či podmienky - teda, takpovediac, vonkajšie faktory. A ak za problémy môže všetko možné tam vonku, prečo by sa mali namáhať a meniť sa? Aj keby sa rozhodli pristupovať k svetu inak, neostal by svet stále rovnaký? Je to legitímna otázka. No takto to v živote väčšinou nefunguje." (str. 19)

Autorka má za sebou viacero povolaní so skutočne pôsobivým rozptylom. Ako seriálového nadšenca ma zaujalo, že pracovala vo filmovej produkcii a následne aj v televízii NBC, pričom stála pri zrode takých kultov ako Priatelia či Pohotovosť. A práve konzultácie s reálnymi lekármi ju priviedli k myšlienke, že pomoc ľuďom je pre ňu tá správna životná cesta. A tak sa v dvadsiatich ôsmich rokoch prihlásila na medicínu. To, čo by niekto označil za bláznovstvo a iný za obdivuhodný krok, sa ukázalo ako najlepšie rozhodnutie, aké mohla urobiť. A hoci sa za niekoľko rokov práce psychoterapeutky pomohla mnohým pacientom, ona sama sa jedného dňa nečakala ocitla na vnútornej križovatke, keď nevedela nájsť východisko zo svojho trápenia. To plynulo z rozchodu s Priateľom (veľké písmeno v danom slove autorka používa namiesto uvedenia pravého mena), ktorý ako dôvod uviedol, že už nechce žiť s dieťaťom, ale užívať si život naplno, čo by sa s osemročným chlapcom nedalo. Lori prechádza rôznymi fázami a prejavmi smútku, hnevu a rozčarovania, až si uvedomí, že by bolo najvhodnejšie vyhľadať pomoc odborníka. Lenže v tom nastal ďalší problém, pretože s mnohými kolegami a kolegyňami z odboru sa poznala osobne, až jej napokon jedna kamarátka odporučila psychológa Wendella Bronsona. Už prvý telefonát s Wendellom naznačuje, že ich sedenia budú zaujímavé, pretože na rozdiel od Lori Wendell neplytvá rečami a väčšinu času mlčí. Keď už však prehovorí, má to váhu a zmysel pre toho, komu sú jeho slová určené. Dokonca aj kanceláriu má zariadenú inak ako Lori a porovnanie dvoch profesionálov vyznieva pre čitateľa pútavo. Možno by si sa mala s niekým porozprávať je veta, ktorá zmení Lorin pohľad na terapeutickú prax aj vlastný prístup. Keď sa totiž ocitne na opačnej strane ako dosiaľ, dokáže lepšie pochopiť svojich pacientov, čítať v ich neverbálnej komunikácii i vyhodnocovať jemné nuansy vypovedaného. Chvíľu síce trvá, kým sa Lori dostane z najhoršieho, čo sa vyrovnávania s rozchodom týka, ale postupne, ako získava pevnejšiu pôdu pod nohami, sú ich sedenia s Wendellom svižnejšie a zábavnejšie. 

"Keď ľudia hovoria môj typ, väčšinou majú na mysli príťažlivosť - typ telesného vzhľadu alebo typ osobnosti, ktoré ich vzrušujú. Pod typom sa však skrýva pocit dôvernosti. Nie je náhoda, že ľudia, ktorých rodičia sa často hnevali, si neraz nájdu hnevlivých partnerov, že dospelé deti alkoholikov často priťahujú ľudia, ktoré popíjajú, a že tí, ktorých vychovávali chladní či kritickí rodičia, sa ocitnú v manželstve s chladnými či kritickými partnermi. Prečo si to ľudia robia? Lebo pocit "domova" im sťažuje rozlíšenie ich dospelých prianí od zážitkov z detstva." (str. 204)

Text knihy ponúka tri hlavné línie - životopisné pasáže ozrejmujúce autorkinu cestu k výkonu praxe (čo bolo pre mňa najmenej zaujímavé), jej sedenia s Wendellom a jej vlastnú terapiu slovom s konkrétnymi pacientmi. Práve tieto kapitoly som si  najviac užil, pretože nastavujú skvelé zrkadlo rôznym charakterom a vlastnostiam, v ktorých sa môžu nájsť mnohí z nás. Lori Gottliebová má na konte viacero úspešných titulov a získal som dojem, akoby táto kniha bola istým vyvrcholením jej snaženia, preto do nej zakomponovala svoje životné skúsenosti. Priblížila sa svojim fanúšikom a nepochybne aj pacientom. Pre našinca však mnohé informácie z textu vyznievajú cudzo, a hoci to nijako neznižuje hodnotu diela, u niektorých čitateľov nemusí zarezonovať veľmi silno.

Recenzoval: Marek Zákopčan
https://marekzakopcan.blogspot.com/2021/08/