Rusko - Zbožňované, aj zatracované

Ukážky z knihy

Úryvok - kapitola Výstup na Elbrus

Zvonia nám mobily, ako jeden ich vypíname. Prebdená noc s malými ostrovčekmi spánku, radšej už rýchlo preč z tej prične.
Ani raňajky mi nechutia. No Marina ma napomína, že kto nezje kašu, nevyjde vrchol, bez toho to nepôjde. Premáham sa, pchám do seba lyžicu za lyžicou, až kým pohánková kaša s džemom vo mne nezmizne.
Človek sa aj teší na to, že tento deň bude mať za sebou, kým kdesi vzadu mu bliká kontrolka popravy. „Dosť! Zvládnem to! Čo až také zlé sa mi môže vlastne stať?!? Keď bude zlé počasie, vrátime sa. Ak nebudeme vládať, vrátime sa. V prípade, že by som spadol, znesú ma. Čoho sa teda bojím? Všetko sú to len čierne scenáre, ktoré si vytváram. Dosť! Zvládnem to!!!“ Staviam strachy k stene a po jednom ich strieľam.
Vonku je mínus pätnásť, tma ako vo vreci, len kúsok mesiaca osvecuje primrznuté hviezdy, ktoré ofukuje mierny vánok.
– Ten vietor, no nič príjemné, – vravím Stasovi pred chatou.
– Čo?!? – usmieva sa. – Toto je bezvetrie. Najlepšie počasie, aké sme si mohli priať.
„Toto je dobré počasie, toto je dobré počasie,“ opakujem si pozitívne do prvých krokov pomedzi kamene. Rozum mi všetko vracia: „Ty pako, veď je zima ako v hlohoveckom kine, keď si tam šiel na film Vikingovia napriek varovaniu uvádzačky, že majú pokazené kúrenie, a ty si tu stále opakuješ kravinu, že je dobré počasie!?!“ Vyrážame k ľadovcu, kde si pri jeho kraji sadneme na kamenné „lavice“ a na topánky pripevňujeme železné mačky. Ešte raz sa otáčam za Marinou, ktorá nás vyprevadila až pred chatu. Slzy v jej očiach nás teda dvakrát nepovzbudili.
– Budem sa za vás modliť, Pavel. Vždy, keď niekto vyráža na vrchol, upracem po raňajkách a potom si sadnem a modlím sa. Čo pracujem v tejto chate, zatiaľ všetci vždy vyšli. Všetci... Teda okrem Francúzov, ktorí prišli veľmi skoro na začiatku sezóny a nemali dobré počasie. Inak vyšli všetci. Aj vy vyjdete a vrátite sa zdraví. Budem sa za vás modliť.
Nikdy som netrval na tom, aby sa za mňa ktosi modlil. Aj mame som veľakrát vravel, že za mňa sa modliť nemusí. No teraz som vďačný za Marinino gesto, plne vnímam silu jej modlitby. „Ďakujem, Marina, ďakujem, že sa za nás pomodlíš,“ posielam jej očami.
Keď Stas skontroluje naše mačky a aj posledný trčiaci kúsok popruhu z nich zakrúti holými rukami v mraze tak, aby netrčal viac ako centimeter, prichádza čas na naviazanie sa na lano. Pôjdem posledný a verím, že čelovka mi nevypovie službu. Človek dnes nevie, aké baterky kupuje. Trade mark značky stratili význam, dokonca nerozhoduje ani cena, takže môžete kúpiť „značkové“, alebo tie najdrahšie a nezabezpečí vám to, že kúpite tie najlepšie. Chorý konzum, ktorý za posledné desaťročia skosil staré dobré časy, kde cena oddeľovala brak od kvalitnej ručnej práce či dobrého výrobku.
Konečne kráčame! Na nič iné sme s Radkom nečakali. Namotivovanosť a napätie sa môžu konečne postupne kompenzovať cez pohyb. Je tma, čelovka mi určuje len skromný kužeľ žitia. Sledujem iba pohybujúce sa lano na ľade, to je celý môj život. Podľa neho presne viem, ako rýchlo napreduje Radko, ktorý ho ťahá hore. Keď zrýchlim, vytvorím si za sebou z lana „zálohový záhyb“. Niekedy má dva metre, inokedy rýchlo mizne, stačí málo, naplo by sa a kamaráta predo mnou by trhlo.
Radko ide bez prestania, dáva menšie kroky, ale takmer vôbec nezastavuje. Ja mám krok väčší a svižnejší, takže vždy, keď si nadbehnem, zastavím sa a odpočívam. Vtedy sa otočím dozadu na mesiac, v duchu mu ďakujem za jeho prítomnosť a svit, lebo bez neho by to bola vzorová depresia. Potom pohľadom zavadím na tri skupiny, ľudské larvičky, ktoré sa driapu po ľadovci pred nami. Stas povedal, že museli vyraziť už okolo polnoci a majú pred nami asi dve hodiny nadbehnuté. Podľa svetielok je pekne vidno, že ide o päťčlenné a viac členné skupiny. Je mi jasné, že nemáme šancu ich dobehnúť, ale osud to bude chcieť ináč...
Po polhodine prichádzame do oblasti s trhlinami. Prvýkrát sa ich nesmierne bojím. Počas denného svetla som cez ne tancoval bez toho, aby som si uvedomoval ich hrozbu, no teraz mám veľký rešpekt, ktorý vo mne živí panický strach. Obchádzam tie čiernou temnotou zívajúce zľadovatené papule a som šťastný ako blcha, keď mám pole s dierami za sebou.
To je posledná adrenalínová atrakcia doterajšej cesty smerom nahor, za ňou nasleduje už len panstvo tmy a mrazu. Jedine zvuk zabárania železných zubov mačiek do zľadovatenej kože Elbrusu mi dáva vedieť, že existujem. Ubehne hodina. Len lano a tma. Prejde druhá hodina. Len lano a tma. Prejde tretia hodina. Len lano a tma. Psychiatria. Kto nezažil, ťažko pochopí...