Snúbenec mojej sestry

Ukážky z knihy

Dala som si záležať na pevnom kroku a adekvátnom tempe. Mala som chuť zutekať, keďže som sa však chcela zbaviť tých zvedavých pohľadov, najlepšie bolo prispôsobiť tempo chôdzi ostatných. Kráčala som za početnou skupinkou. Nemala som v úmysle zúčastniť sa obhliadky hradu. Stále mám v živej pamäti, ako vyzerajú chodby aj jednotlivé miestnosti, z pomerne čerstvých spomienok dokážem vytiahnuť detailný výklad sprievodkyne. O chvíľu sa od skupinky oddelím. Prejdem sa pod hradom a prevetrám si hlavu.

Dnes si vyberám voľno z práce. Zaslúžim si ho. Čo však s načatým dňom?

Mobil sa opäť rozdrnčal. Tušila som, že je to opäť Lukáš. Na displeji svietilo jeho meno. Aj teraz som iba stíšila zvonenie a schovala

mobil v kabelke. Ešte nie! Ešte nie som pripravená s kýmkoľvek hovoriť.

Okolo hradu je vybudovaný turistický chodník. Nebola som jediná, kto sa po ňom vydal. Stretla som niekoľko ľudí, jednotlivcov,

dvojice či celé skupinky. Chodník stúpal do mierneho svahu. V jeho polovici je odpočívadlo s lavičkami, kde si turisti môžu oddýchnuť a kochať sa jedinečným pohľadom na nížinu pod hradom. Tam som smerovala. Chvíľu si posedím, zrelaxujem. Odpočívadlo bolo takmer prázdne. O chvíľu sa začne obhliadka hradu, návštevníci sa ponáhľali k hlavnej bráne.

Sadla som si na drevenú lavičku a zahľadela som sa na tú krásu. Vysoké ihličnaté stromy sa majestátne vypínali k oblohe. Zelená

v niekoľkých odtieňoch. Iba sem–tam ste mohli zazrieť červenú alebo hnedú strechu domov v neďalekej dedine. Najvyššie sa týčila

kostolná veža so zvonicou. Celý ten výjav bol ako z rozprávky. Navôkol vládlo ticho a harmónia, starosti všedného života zrazu

stratili na váhe. Bola som tak blízko k oblohe, že stačilo napriahnuť ruku a mohla som si načrieť trocha z tej belasej nekonečnosti.

Cítila som, ako do mňa vstupuje pokoj. Začala som dýchať pomaly. Každým novým nádychom som nasala novú energiu. V každom

výdychu sa ukrývala časť môjho stresu. A zlosti! Stále som sa hnevala na Klaudiu, v tomto magickom prostredí aspoň dokážem rozumne uvažovať.

Klaudia si berie Dominika pre peniaze. Hoci jej matematika nikdy bohvieako nešla, ľahko si spočítala dve a dve. Dominik je pre

ňu výborná partia. S ním sa jej črtá lepšia, krajšia, a predovšetkým luxusnejšia budúcnosť. Odzvonilo životu na dlh, v malom starom

byte, kde sa s dcérou tlačila v jednej izbe. Určite v tom nejakú úlohu zohráva aj láska. Sledovala som ich, keď boli spolu. Klaudia sa

naňho pozerala rozžiarenými očami, z tváre jej vyžarovalo šťastie a nedočkavosť. Netajila sa tým, že sa nevie dočkať toho slávnostného dňa. Bola taká presvedčivá. Podarilo sa jej oklamať aj mňa. Klaudia si však Dominika nezaslúži. Dominik je výnimočný človek, pozorný, čestný, ľudský.

Klaudiu má úprimne rád… Mal… Áno, zlyhal a z veľkej časti som tomu na vine ja. Teraz, po tom, čo som si ráno vypočula, vnímam celú záležitosť z iného uhla. Moja sestra nie je preňho vhodná žena. Utrápi ho, zničí, vycicia z neho všetku radosť zo života.

Och, sťažka som si vzdychla. Nehovorí zo mňa iba žiarlivosť? Čo ak si to celé iba namýšľam a svojimi špekuláciami ublížim dvom

snúbencom? Kdesi v hĺbke srdca však cítim, že svadba Dominika a Klaudie nie je šťastný krok, minimálne jeden z nich bude v tomto

zväzku nešťastný.

Čo mám robiť? Vzhliadla som k nebesiam s otázkou. Čo je správne? Mám sa nečinne prizerať, ako sa Dominik rúti do záhuby,

alebo mám zasiahnuť? Prečo to musí byť také ťažké? Mobil zazvonil znova. Lukáš vie byť veru poriadne neodbytný! Mala by som sa mu ozvať. Ak volá tretí raz, musí to byť niečo dôležité!

„Ahoj. Prepáč, nemohla som hovoriť,“ spustila som do mobilu.

„Stalo sa niečo?“

Na moje veľké prekvapenie mi odpovedal neznámy ženský hlas: „Dobrý deň. Potrebujem hovoriť so slečnou Emou Benediktovou.

Ste Ema Benediktová?“

Rýchlo som pozrela na displej. Neznáme číslo. Už neviem, čo robím. Pred priateľom sa zatajujem a nakoniec prijmem hovor od

cudzej ženy.

„Slečna Benediktová?“ naliehala neznáma.

„Áno. Tu som. Kto volá?“ zisťovala som.

„Moje meno je Martina Taleková. Volám z realitnej agentúry REALTALEK,“ predstavila sa volajúca.

Realitná agentka? Názov firmy mi bol povedomý.

„O čo ide?“ nemala som najmenšie tušenie.

„Aby sme sa pohli v tej vašej veci, je nutné vykonať obhliadku nehnuteľnosti, urobiť zopár záberov, nahliadnuť do papierov…“

„V akej veci? Aká nehnuteľnosť?“ skočila som jej do reči. O čom to hovorí? Musela si pomýliť číslo. Číslo možno áno, oslovila ma

však mojím menom. To nedáva zmysel. Ja predsa nič nepredávam, ani nekupujem.

Toto som zopakovala do telefónu: „Nepotrebujem vaše služby. Nič nekupujem a určite nemám v pláne niečo predať.“ Zatiaľ nie.

Keď sa utrasie tá vec s Dominikom a mojou sestrou a všetko to prehrmí, zvážim svoj úmysel predať dom aj obchod a odsťahovať sa.

„Vaša sestra povedala, že vás tlačí čas,“ do hlasu pani Talekovej sa dostala mierna nervozita.

„Moja sestra?“ Musela som sa postaviť. Toto už bolo viac ako podozrivé. „Čo s tým má moja sestra? Bola za vami?“

„Prišla k nám do agentúry pred dvomi dňami. Vraj chcete predať rodičovský dom,“ agentka si viac nebola istá sľubne vyzerajúcim

obchodom.

Akoby sto čertov do mňa vošlo. Toto Klaudia prehnala!

„Nič nepredávam. Zabudnite na to!“ hovor som zrušila. Bolo to neslušné a neúctivé, no v tomto momente som nemala chuť na

zdvorilostné frázy.

O malú chvíľu som už cúvala z parkoviska. Môj kalich trpezlivosti pretiekol!