Átman

Ukážky z knihy

1.

„Musím uznať, pani Angelová, som z vašich odpovedí mierne v rozpakoch.“ Freeman sa oprel a premýšľal ako pokračovať. Spoza chrbta sa mu ozval zvuk fotoaparátu. „Pokúsim sa držať s vami krok. Takže, odpovedzte mi, prosím, je vo vašom živote niečo, čo by ste ešte chcela dosiahnuť?“ „Nič. Načo aj? Chcela som dosiahnuť dokonalý život a nakoniec ma život dokonale dosiahol. Jediné, čo z celého srdca chcem, je pomáhať ostatným, kým toho ešte budem schopná.“ „To je veľmi obdivuhodné.“ „Nemyslím si, že je to obdivuhodné. Je to úplne prirodzené. Človek predsa nikdy nevie, či sa v úprimnej pomoci druhým neukrýva pomoc sebe samému. Pomáhate, a odrazu zistíte, že vám je pomáhané. Pomoc sa vždy deje obojstranne.“

2.

„Čomu sa smeješ, starec?“ ozval sa Gomfrénov podráždený hlas z hustého krovia. Brada mu siahala až po vycivené brucho, vlasy mal špinavé od hmyzu, hliny a lístia. V očiach mal nepríčetný a zúfalý výraz na hranici šialenosti.

„Tebe! Áno, tebe sa smejem, synak,“ povedal starček a chytal sa za brucho. Jeho jasné modré oči žiarili ako perly. Tvár mal hladkú, starecké vrásky mu dodávali na výraze dobrosrdečnosti, hlas mal svieži, plný elánu a života.

„A čo ti je na mne také smiešne?“

„Tvoja vážnosť, chlapče. Tá mi pripadá smiešna až-až.“ Starec položil košík s hubami a chvíľu sledoval zúboženého Gomfréna. Starcov veľký úsmev mierne poklesol, keď pokrútil hlavou nad obrazom človeka, ktorého mal práve pred sebou. „Ach, úbožiak, prečo sa takto trestáš?“ „Čo ty môžeš vedieť o tom, čo robím a prečo to robím? Čo môžeš vedieť o mojej vážnosti? Čo môžeš vedieť o mne?“ „Stačí mi jediný pohľad na teba, synak, a je mi celkom jasné, že blúdiš.“ „Netáraj! Vôbec neblúdim. Poznám každý priesmyk na tejto hore, každú cestičku a chodník, každý strom.“ „Ach tak. Jasné. Rozumiem. No povedz mi radšej, či poznáš cestu k sebe? A ak áno, prezraď mi, aká je tá zázračná cesta, ktorá vedie teba k sebe?“ spýtal sa deduško. Jeho otázky boli pre Gomfréna ostré ako nôž. Tvár sa mu pokrčila do ešte agresívnejšieho výrazu. Nervy a hnev v ňom vzplanuli ako plameň, o ktorom sa domnieval, že ho už dávno uhasil. Starec však nečakal na odpoveď a dodal: „Koľko krokov musíš ešte spraviť, aby si prišiel do seba, hm? Koľko kopcov, lesov, pohorí a kontinentov chceš ešte navštíviť, aby si sa konečne navštívil tam, kde práve teraz si?“

3.

Rukávom na košeli si utrel spotené čelo, zložil konečne svoje neposedné okuliare a s pohľadom plným súcitu a pochopenia jej povedal: „Môžu to byť naozaj roky, ale... takisto to môže trvať len... len zopár mesiacov. Všetko záleží od toho, ako sa vaše telo vysporiada s chemoterapiou a so zákrokmi, ktoré budete musieť podstúpiť.“ Už na neho ďalej nenaliehala. Obaja sa ešte hodnú chvíľu bez ďalších slov dívali do očí jeden druhému. Všetko bolo povedané. Ovzdušie odrazu naplnila prítomnosť neznámej sily. Nastalo zvláštne hlboké ticho. To som sa práve začal prechádzať po miestnosti.

Nevidený. Nepočutý.