Utajená dcéra

Ukážky z knihy

Otec sa sotva ovládal. Ukazovákom si ťukal po stehne a podupkával nohou. Vôbec nemal cit pre rytmus. Odrazu ma príšerne popudilo, že nie je schopný rytmiky, ani keď je nervózny. Pozrela som naňho. Napätie v izbe sa dalo krájať, bála som sa, že je nad moje sily.
„Ale čo ona, oci? Čo moja...“ zasekla som sa. Slová biologická matka som mala na jazyku, ale nedali sa vysloviť. Mama stuhla. Vedela, čo chcem povedať. Nechcela, aby som tú ženu nazvala matkou. A ja som chcela hovoriť mama len jej. Ale ako som sa mala vyjadriť? Zúfalo som hľadala ďalšie slová, nejaké iné pomenovanie. Sľúbila som si, že keď prídem domov, na internete pohľadám slovnú zásobu týkajúcu sa adopcie a vyzbrojím sa slovíčkami z desivého nového sveta. Ale tá druhá žena, neviditeľný hosť v izbe, si predsa zaslúži pomenovanie a uznanie. Možno jej mama ublížila a možno – čisto teoreticky – mama právom trpí. Vystrela som sa a zadívala sa jej do očí. Jej prosebný pohľad som si nevšímala. „Vravíte, že ste našli riešenie pre všetkých. Ale čo moja biologická matka? Čo sa stalo s ňou?“
„To nevieme, Sabina.“ Mama bola znova na lopatkách, presne ako vtedy u nás. Z tváre si odhrnula prameň vlasov a šálku odložila na stôl. Ruky sa jej chveli. „Kiežby si sa tam mohla preniesť, aby si pochopila, aké to bolo. Ale nejde to. Musíš mi dôverovať, že sme naozaj nemali na výber.“
„Dôverovať ti? Nemali ste na výber?“ neverila som vlastným ušiam. „To ona nemala na výber, mami!“