Láska cez telefón

Ukážky z knihy

Jedného dňa to príde. Určite nastane ten čas, a ja sa zbavím toho odporného chlapa.
Je vôbec možné, aby ma vedel niekto tak vytočiť?
Samozrejme, že je. Ten človek má na to jednoducho talent. Neprejde deň, aby som sa nerozčúlila. Zakaždým urobí niečo, čo ma vyvedie z miery natoľko, až mám chuť vyletieť z kože. Chodím po byte ako šialená a hryziem si nechty od zúrivosti. Prešla som už asi milión možností ako sa zbaviť toho „dokonalého suseda“, ale nič rozumné mi nenapadá. Keby som mohla predať dom, urobila by som to. No to nemôžem. Mame som sľúbila, že urobím všetko pre to, aby som uchránila to jediné, čo nám po otcovi ostalo.
Našu strechu nad hlavou.
Lenže vtedy som netušila čo za človeka sa nasťahuje hneď vedľa nás. Bývali sme v časti, kde dominovala radová výstavba starších poschodových domov so záhradou. Vždy to bola pokojná štvrť, kde žili príjemní susedia. Nikto sa s nikým nehádal a v podstate sa tu každý staral sám o seba.
Peklo sa začalo asi pred polrokom, keď zomrela naša susedka.
Bola už poriadne stará tak sme to v podstate aj čakali. Netušili sme, že má rodinu. Nikto ju nenavštevoval, iba moja mama. Kým sme s mojou rodinou ešte spolu bývali, šla jej navariť a upratať. Po smeti starej susedky sa do toho domu nasťahoval údajne jej vnuk. Nevedela som to presne. Také reči sa šušotali medzi ľuďmi z ulice a z rozprávania ostatných. Vravela som Luky, že si o tom musím zistiť čo najviac. Veď to môže byť nejaký podvodník, alebo niečo horšie… Vrah osamelých žien!
Než som to pred mojou kamoškou vyslovila, mala som si najskôr poriadne uhryznúť do jazyka. Samozrejme, že ma vysmiala.
„Vrah osamelých žien? Moja zlatá, často pozeráš kriminálky. Verím, že ti lezie na nervy, ale preháňaš to.“
Toto bola jej odpoveď.
No dobre, dobre. Možno som to trocha prehnala, ale aj tak ho neznášam. A on to dobre vie. Preto mi všetko robí naschvál.
Tá jeho hudba…
V ušiach mi duní a hlavu ide roztrhať na márne kúsky. Každučičké ráno od ôsmej do deviatej. To je čas kedy by som sa mala spokojne prevracať na posteli a sladko odfukovať. Pracujem aj v noci a cez deň by som rada dohnala spánok, ktorý mi chýba.
Ale môžem?
Jasné, že nie.
Skúšala som to najskôr slušne. Zaklopala som mu na dvere a poprosila ho, aby tú hudbu stíšil.
„Ahoj. Ja som tvoja suseda, tá od vedľa. Mohol by si niečo s tou hudbou robiť? Strašne to hučí a ja by som si rada pospala.“
„Srdiečko, spí sa v noci. A keď vtedy spať nemôžeš, stačí zazvoniť. Prídem ťa uspokojiť tak, že budeš spinkať ako nemluvňa.“
Takmer mi zabehlo, keď to povedal. Keby som mala viac sily aj guráže asi by som mu jednu vrazila. Lenže ja som neurobila nič. Po jeho slovách som ostala stáť ako prikovaná a dívať sa na neho s otvorenými ústami dokorán.

To nemohol myslieť vážne!!
Bastard jeden namyslený. Tváril sa ako najväčší frajer pod slnkom. Pery sa mu vlnili v jemnom úškľabku a z očí mu šľahali iskry.
Nestihla som mu ani odpovedať a on mi pred nosom drzo zabuchol dvere.
To bolo prvý aj posledný krát, čo som sa odvážila mu na tie dvere zaklopať.
Lusy sa vtedy nevedela zastaviť od smiechu. Preklínala som ho, a aj celý svet.
„To ti veľmi pekne ďakujem za podporu. Mohla by si sa prestať smiať?“ zúrila som.
„Ale aspoň vieš kam máš ísť, keď budeš mať aj po našom nočnom vzdychaní do telefónu chuť na sex.“
„Na to nech zabudne. Čo si o sebe vlastne myslí?“
„A ako vôbec vyzerá? Koľko môžem mať?“ nad jej zvedavosťou som pokrútila hlavou. Netrápilo ju, čo mi ten šialenec vyvádza, ale to, aký je. Des…
„Bože, Lusy, ja neviem. Asi tridsať… Čo ja viem? Som naštvaná a ty sa pýtaš ako vyzerá?“
„Jasné. Možno mu pôjdem na tie dvere zaklopať ja, ak stojí za to.“
„Nech si svoju krásu strčí za klobúk, na tie dvere mu klopať rozhodne viac nepôjdem. A ani ty.“ Posadila som sa sedačku vedľa kamošky, ktorá ma v tom momente štvala asi viac ako on.
„Tak počkať, počkať!! Povedala si, že je pekný? No okamžite to vysyp! Aký je? Hovor!“
Usrkla som si z vína a vzdala sa. Chce, aby som jej ho opísala? V poriadku, no najprv ju musím varovať.
„V prvom rade ti musím pripomenúť, že je to poriadny pokrytec. A ak ti môžem aj poradiť, drž sa od neho čo najďalej.“
„Moja, to nechaj na mňa.“ Šibalsky sa usmievala.
„Tak chceš to počuť alebo nie?“ hnev zo mňa postupne vyprchal, ale nie natoľko, aby som dokázala pokojne komunikovať.
„Jasné, že chcem. Už som ticho tak hovor.“
„No, takže, výška asi tak meter osemdesiat až deväťdesiat. Vlasy krátke vyčesané na ježka, oči má neuveriteľne tmavé skoro čierne by som povedala. No a má výrazné črty tváre. Plné pery a snedú pokožku. Stačí?“ ukončila som to veľmi rýchlo. Nemala som v pláne zapodievať sa výzorom niekoho kto mi robí zo života peklo.
„Waw, tak taký opis som nečakala. Takže chrumkavý cukrík… hmm.“
„Žiadne hmm a žiadny cukrík.“
V ten deň mi Lusy liezla celý čas na nervy. Dookola mlela o mojom susedovi. Už sa mi z toho vo vrecku nožík otváral.
A dnes to nie je o inom. Som naštvaná a nevyspatá. Nemôžem ani zavolať tej mojej šialenej kamoške, lebo tá na rozdiel odo mňa určite spokojne spí.
Na večer budem zas ako vyvrátené lečo.
Môj dvojitý život ma už nebavil a okrem toho som sa musela vyrovnávať so šialencom od vedľa.
To som teda vyhrala…
Počas dňa bola zo mňa slušná pracovníčka v reklamnej agentúre. Pracovala som tam na polovičný úväzok, takže moja pracovná doba bola od druhej poobede do šiestej. Štyri hodinky som spracovávala návrhy na reklamné šoty. Toto bola moja práca od pondelka do piatka. A potom tu bolo niečo o čom nevedel nikto. Samozrejme okrem Lusy. Tá ma na to nahovorila a v podstate som jej za to vďačná.
Môj druhý príjem pochádza zo sexu po telefóne.
Takto to možno vyznie šialene, ale potrebovala som platiť šeky za dom a toto mi prišlo ako ľahko zarobené peniaze.
Každý večer, od štvrtka do nedele, sedím pred počítačom a zarábam. Neuveriteľné? Ani nie. Moja kamarátka to robí už takmer rok. Ja som sa na to dala nahovoriť len pred pár mesiacmi. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem nejakým uchylákom vzdychať do telefónu, no udalosti v mojom živote nabrali rýchli spád a ja som sa z jedného dňa na druhý musela sama postaviť na nohy. Na krku mi ostal veľký dom za ktorý je nutné platiť.
Plat v agentúre nebol na zahodenie, ale to mi vystačilo akurát tak na šeky. A ja musím aj niečo jesť a platiť mamine liečenie.
A pritom pred piatimi mesiacmi bolo ešte všetko v úplnom poriadku…