Zlodejka otcov

Ukážky z knihy

Ako som hovorila, s malým Dankom to bolo na začiatku extrémne komplikované. Zazeral na mňa s neutajovanou zlosťou. Celou svojou škôlkarskou bytosťou mi dával pocítiť, ako veľmi ma nenávidí. Nereagoval, keď som sa mu prihovorila, neprijal odo mňa žiadny darček. Vedela som, že toto bude ťažké. A bála som sa, ako tento nerovný boj dopadne.
Igor totiž raz dávno, keď sme spolu ešte nezáväzne kávičkovali, len tak medzi rečou poznamenal, že mu veľmi záleží na tom, aby si jeho prípadná budúca partnerka rozumela so synom. Aby ju prijal a mali pekný vzťah. Lebo Danko do jeho života patrí a bol tu skôr, ako nová žena. Neviem prečo, ale už vtedy ma táto myšlienka zaujala. Už v čase, keď som ešte netušila, ako bytostne sa ma bude týkať.
V podstate to znamenalo, že musím urobiť konkurz na partnerku u škôlkára.
Myslela som si, aspoň dovtedy, že s deťmi dokážem komunikovať. Že viem, ako na ne, aj keď vlastné ešte nemám.
Ukázalo sa, že oveľa ľahšie je presvedčiť vrieskajúce decko, aby si dalo pichnúť injekciu, ako žiarlivého Daniela, že nie som bosorka, krvilačná obluda, ktorá mu prišla ukradnúť otca. Lebo presne toto mal v očiach.
Nezaberalo nič.
Nedal sa kúpiť hračkami, ani čokoládami. Ani ma len nepozdravil. Schovával sa za otcom a ak sa aj na mňa občas pozrel, tak iba nenávistne.
„Daj mu čas, to sa zmení,“ upokojoval ma Igor po prvom nevydarenom stretnutí. Nesťažovala som sa, ale videl na mne, že ma tento stav trápi. A, samozrejme, nemohla som sa vyhnúť spomienke na reči o tom, aké je dôležité, aby medzi mnou a malým nastala harmónia. Bála som sa, že by ma Igor mohol kvôli synovi opustiť. Zhrýzala ma predstava, že by to skutočne urobil. Ak by toto mal byť jediný dôvod, pre ktorý by sme spolu nezostali, bola by to riadna irónia.
Absolútne nelogická.