'Ndrangheta

Obsah knihy: 'Ndrangheta

ALFRÉD SWAN číta z knihy ´NDRANGHETA:

’Ndrangheta, talianska mafiánska organizácia s takmer nevysloviteľným názvom, v júli 1973 v Ríme uniesla Johna Paula Gettyho III., šestnásťročného vnuka ropného magnáta a zároveň jedného z najbohatších mužov sveta Jeana Paula Gettyho. Po troch mesiacoch márneho vyjednávania únoscovia poslali do redakcie denníka Il Messaggero obálku s kúskom chlapcovho ucha. V polovici decembra Johna Paula prepustili. Rodina zaplatila výkupné približne dve miliardy lír. Správa sa objavila v tlači po celom svete a o ’ndranghete sa začalo hovoriť aj v zahraničí.
Za špinavé peniaze v južnom Taliansku vybudovali celé mestské štvrte, ale poslúžili aj na nákup kamiónov, nákladných áut či bagrov a na zakladanie stavebných firiem, ktoré sa zapájali do verejných súťaží. Väčšinu prostriedkov najprv investovali do pašovania cigariet, neskôr do nákupu drog, ktoré predstavujú obrovský mafiánsky biznis.
Nepredstaviteľné množstvo hotovosti pochádzajúce z tohto obchodu treba preprať a nejako recyklovať. Ako? Rôznymi spôsobmi, a aby si členovia ’ndranghety celý tento cyklus uľahčili, začali sa presúvať do stredného a severného Talianska, do zahraničia, severnej Európy, ba aj do Južnej Ameriky, Austrálie či Kanady. V mnohých krajinách využili medzery v zákonoch, napríklad v Kanade, ktorá zaviedla najvyššiu povolenú hranicu na dovoz hotovosti až začiatkom nášho storočia.
Odhaduje sa, že ’ndrangheta fakturuje až 43 miliárd eur ročne a najmenej tri štvrtiny tejto sumy putujú do legálnej ekonomiky. Rukami mafie pretekajú doslova zlaté rieky a kalábrijská mafia ich investuje do stavebníctva, nehnuteľností, tretieho sektora, veterných parkov, odpadu, ale aj do turizmu, luxusného majetku, ba dokonca do záchytných centier pre migrantov. To všetko pomocou nespočetných strategických aliancií s verejnými činiteľmi, bankármi, advokátmi, daňovými poradcami a brokermi bez škrupúľ. Pretože kostrou mafiánskej moci je korupcia.
Bojovať proti praniu špinavých peňazí na celosvetovej úrovni je čoraz zložitejšie. Rozdiely v súdnictve, nejednotná klasifikácia zločinov a ťažkosti pri koordinovaní spoločného postupu len pomáhajú všetkým odnožiam mafie, ktoré, naopak, sú schopné čím ďalej tým lepšie spolupracovať aj na medzinárodnej úrovni.
Táto kniha nám však ukazuje, že bojovať proti organizovanému zločinu nie je nemožné.

Z talianskeho originálu Fiumi d'oro (Mondadori, Milano 2017) preložila Diana Farmošová.

Odkazy

• Výnimočná kniha o talianskej mafii ´ndranghete

Ukážky z knihy

’Ndrangheta v prvých rokoch nášho storočia ešte viac zbohatla a presadila sa aj na medzinárodnej úrovni. Dávno totiž vyrovnala krok s globálnym trhom a investovala do obchodných aktivít. Dopomohlo jej k tomu aj niekoľko šťastných náhod – zavedenie eura a vojna, ktorú po atentáte na Svetové obchodné centrum vyhlásili USA terorizmu. Keď potom v roku 2001 Spojené štáty zaviedli Patriot Act, začali monitorovať transakcie v americkej mene po celom svete.
Arabskí a moslimskí investori sa zľakli, že im zmrazia fondy, preto radšej peniaze presunuli do Európy a investovali tam, kde si razila cestu nová mena. Euro sa páčilo aj pašerákom drog, dokonca ho začali uprednostňovať pred americkým dolárom. Medzi novými bankovkami bola totiž jedna, ktorá sa im pozdávala viac ako ostatné: päťstoeurovka. Na milión eur ich stačí dvetisíc a ľahšie sa prenášajú, vážia iba dva a pol kilogramu. Tá istá suma v amerických dolároch váži až jedenásť kilogramov. Päťstoeurové bankovky sa tlačili vo veľkých množstvách, zháňali sa však veľmi ťažko. Dokonca sa našli ľudia, ktorí za každú päťstoeurovú bankovku boli ochotní zaplatiť 530 eur, len aby ju mali. Dôsledky sa dostavili okamžite. Podľa údajov finančnej polície v rokoch 2001 až 2004 v Taliansku vzrástlo pranie špinavých peňazí o celých 70 percent. Bankári, finančníci, skorumpovaní predstavitelia inštitúcií a politiky na všetkých úrovniach, notári, daňoví poradcovia, advokáti so špecializáciou na medzinárodné občianske právo, diplomati, experti v praní špinavých peňazí, schopní správcovia – všetci začali pracovať pre bosov ’ndranghety. Situácia sa čím ďalej tým viac komplikovala. Európa dávala najavo svoje obavy, zvyšovala hlas, no nedokázala prijať adekvátny a koherentný zákon, ktorým by bojovala proti praniu špinavých peňazí.