Letný príbeh

Obsah knihy: Letný príbeh

Jedného horúceho letného dňa sa na predmestí Tokia stretávame s tromi ženami – tridsaťročnou Nacuko a jej staršou sestrou Makiko, ktorá pricestovala do mesta s dospievajúcou dcérou Midoriko. Makiko ťažko znáša starnutie a premeny svojho tela a je rozhodnutá podstúpiť plastickú operáciu pŕs. Verí, že len tak sa jej podarí znovu získať šťastie a chýbajúci pocit príťažlivosti. Midoriko trpí matkinou posadnutosťou a v zraniteľnom čase dospievania prijíma každú zmenu svojho tela s rastúcim odporom, čo vyústi až do jej rozhodnutia prestať rozprávať a všetky pocity si zapisovať do denníka. Jej ticho celkom ovládne byt Nacuko, v ktorom všetky tri ženy zápasia s neistotami, úzkosťou a so vzájomnými vzťahmi. S Nacuko sa stretávame aj po ôsmich rokoch. Stala sa spisovateľkou, žije sama a čoraz viac túži po dieťati. Hľadá preto dostupné možnosti, ako otehotnieť a čoraz hlbšie sa ponára do problematiky umelého oplodnenia a anonymných darcov spermií. S novým poznaním v nej však rastú aj nové pochybnosti. Urobí ju dieťa naozaj šťastnou? A ak sa všetko podarí, bude šťastné aj jej dieťa?

Román Letný príbeh, ktorý v angličtine vyšiel pod názvom Breasts and Eggs, explicitne popisuje ženský svet a s ním spojené premeny a ponúka intímny portrét ženy v súčasnej japonskej spoločnosti. Zobrazuje sociálnu a ekonomickú diskrimináciu slobodných matiek, neľahké postavenie žien, ale aj túžbu po dieťati či jej neprítomnosť. To všetko Kawakami vyjadruje originálnym štýlom, ktorý zachytáva japonskú strohosť a úctivosť, no nesie v sebe aj pochopenie a iskrivý dôvtip. Vďaka tomu právom patrí k tomu najlepšiemu v súčasnej japonskej literatúre.

Z japonského originálu (Bungeishunju, Tokio 2008) preložil František Paulovič.

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Odkazy

• Letný príbeh. Intímny príbeh súčasnej ženy

Ukážky z knihy

Ako by som zareagovala ja, ak by mi mama povedala, že môj otec nie je môj skutočný otec? Čo ak by mi povedala, že som sa narodila touto metódou a ani ona sama ho nikdy nepoznala? A čo ak mi povie úplne všetko od začiatku – napadali mi len samé „čo ak“. No čo ak tieto „čo ak“ nemajú zmysel, pretože sa rozprávam len sama so sebou? A uľaví to aspoň trochu môjmu srdcu? A čo bude potom? Neviem.
Prišla som k záveru, že je zbytočné uvažovať nad tým, čo si asi bude myslieť moje dieťa. Môžem urobiť iba všetko preto, aby sa po narodení cítilo šťastne. Nie je to takto lepšie? Nie je to všetko, čoho som schopná? Momentálne mám v banke na účte 7 250 000 jenov. Moje honoráre, peňazí som sa ešte ani raz nedotkla, sú pre mňa dôležité. Doma sme sotva ušetrili niekoľko tisíc jenov, myslím to doslovne, narodila som sa a vyrastala v rodine, kde sme živorili zo dňa na deň. Niekedy sme si museli požičiavať. A naše úspory? Nula. Nemali sme vôbec nič. Na tom, že nám občas vypli elektrinu a odstavili plyn, nebolo nič nezvyčajné. Ak to porovnám so súčasnosťou, môžem sa cítiť bezpečne, nie je pravdepodobne veľa rodičov, starších tridsiatnikov, ktorí by mali ušetrených sedem miliónov. Som si istá, že ak by sme boli dvaja, ja a moje dieťa, po zaplatení všetkých nevyhnutných nákladov na skromné bývanie nám stále ostane dostatok na slušné živobytie. Pochopiteľne, môžem ochorieť, utrpieť dopravnú nehodu a nemusíme ostať len my dvaja – do úvah musím brať aj zhoršenie situácie, no to sa bežne týka aj manželských párov, rodičov po rozvode či rodičov, ktorí sú od samého začiatku sami. Nie je život pre všetkých rovnaký?
Zrazu predo mnou prešiel vysmiaty mladý pár, mali oblečené podobné kožené bundy a tlačili pred sebou detský kočiar, zatiaľ čo v druhej ruke držali poháre s kávou. Len tak sa prechádzali a zdalo sa, že majú naozaj dobrú náladu.
Vianoce... pomyslela som si.