Anna

Čítate post-apokalyptické knihy?

Ja som ich kedysi milovala, no poslednom čase som na ne zanevrela. Asi preto sa mi kniha Anna zapáčila a jej príbeh si ma získal už len anotáciou.

Ocitáme sa na Sicílii blízkej budúcnosti, ktorá je zdevastovaná epidémiou a obrovskými požiarmi. Odvážne trinásťročné dievčatko Anna sa po smrti matky snaží chrániť svojho mladšieho brata a zabezpečiť mu jedlo a pohodlie. Jedného dňa však jej brata unesú a ona sa ho vyberie hľadať. Prechádza cez vypálené polia, tajuplné lesy, rozvaliny budov, nákupných centier, priestory, ktoré sú postupne pohlcované prírodou. Jej jediným sprievodcom je zošit s pokynmi, ktorý jej napísala matka skôr než zomrela, pretože vedela, že nákazu neprežije, nakoľko Červienku neprežil nikto z dospelých.

*

Táto zaujímavá odeonka si vás určite získa. Číta sa veľmi rýchlo, autor využíva veľa opisov, ktoré k žánru post-apo rozhodne patria, taktiež v knihe nájdete typické charakteristiky ako odvážnosť, divokých a divných ľudí (resp. divoké a divné deti) , nové pravidlá, zničenú krajinu a nádej, že niekde vo svete existujú aj Veľkí (dospelí ľudia, ktorí prežili).

- Ty neveríš, že jestvuje nejaký spôsob záchrany? Naozaj nám je súdené umrieť takto? (s. 141)

Celá táto kniha je však nielen plná odvahy, ale aj smrti. Malé deti musia čeliť svetu nepripravené, nemá ich kto poúčať, musia si hľadať bezpečné miesto a jedlo.

Anna sa snaží svojmu bratovi poskytnúť bezpečie a bojí sa oň. Zároveň musí čeliť deťom, ktoré istým spôsobom zdivočeli a vyhýbať sa im dovtedy, ako bude musieť. Celý svoj svet koncentruje na bezpečie svojho brata a pokyny, ktoré jej zanechala matka. Vydáva sa hľadať jedlo, lieky, obchoduje s ďalšími deťmi, ktoré prežili a ukrývajú sa v obchodoch.

Jedného dňa sa však celý jej doterajší svet zrúti a Anna musí nájsť brata, ktorého nechala v ich dome samého, keď mu išla nájsť lieky.

- Tak počuješ to?
- Myslíš vietor?
- Je to podobné, ale nie je to vietor. Je to šumenie miliónov duší, ktoré opúšťajú planétu, nepretržitý a nezastaviteľný prúd duchov, ktorí prenikajú našou atmosférou, prelietajú slnečnou sústavou a znovu sa spájajú. (s. 252)

Kniha je síce miestami komplikovaná, tajomná, na niektoré otázky nenájdete odpovede, ale nesie rozhodne typické znaky post-apo žánru. Opisy prostredia sú veľmi reálne a detailné, no charakteristika postáv už trošku zaostáva a mne sa žiadna nedostala pod kožu.

Síce sú odvážne, múdre, ale zároveň sa vedia správať hlúpo a nerozumne. Na jednej strane to môžeme chápať ako správanie detí, ale autor ich činy viac nevysvetľuje a skáče z udalosti na udalosť.

Celkovo táto kniha nie je zlá, má presne to tajomno, ktoré si vás získa, je plná lásky, objavovania, smrti, radosti, smútku, odvahy a nádeje.

...keď sa to tak vezme, nie je dôležité, ako dlho žiješ, ale ako ten život prežiješ. Ak ho prežívaš dobre od začiatku do konca, je krátky život tak isto hodnotný ako dlhý. Nemyslíš? (s. 219)

Anna je zobrazená ako hrdinka,  i keď o jej hrdinstve môžeme miestami pochybovať. Autor si celý čas drží v knihe jednu líniu a neodbočuje príliš radikálne, takže som mala niekedy pocit, že je kniha príliš monotónna.

Napriek niektorým nedostatkom táto kniha má niečo do seba, je zaujímavo spracovaná a rýchlo sa číta. Ako oddychovka úplne ideálna.

Recenzovala: Simona Tlacháčová
https://nakridlachknih.blogspot.com/2019/03/anna-niccolo-ammaniti-recenzia.html

„Život nám nepatrí. Život nami prechádza.“

Dej príbehu sa odohráva v blízkej budúcnosti na Sicílii. Ani Sicília sa nevyhla ničivému vírusu, ktorý po celom svete vyvraždil všetkých dospelých. Trinásťročná hrdinka Anna sa s pomocou pokynov od mŕtvej mamy pretĺka svetom plným mŕtvol a nebezpečenstva, v ktorom sa snaží prežiť, postarať sa o mladšieho brata a podľa možností nikdy nedospieť – lebo dospelosť znamená bolestivú smrť.

Jedného dňa však ich neslávnu rutinu naruší skupinka zdivených detí, ktoré vykradnú ich dom a unesú Anninho brata. Anna sa ho odvážne vydáva hľadať - na niečom nám koniec koncov musí záležať aj v mŕtvom svete.

Anotácia predstavovanie knihy uzatvára takto: „Dospievajúca Anna sa každým dňom bolestne presviedča, že niekdajšie pravidlá rýchlo prestávajú platiť. Je nútená stanovovať si nové a presadzovať ich medzi tými, s ktorými sa stretáva pri úpornom hľadaní lepšieho sveta a lásky.“

V prvom rade vám hovorím: nenechajte sa oklamať vlastnými očakávaniami (teda nebuďte ako ja). Táto kniha neprináša očarujúci, povznášajúci príbeh plný nádeje. Nie je to ani bežná príbehová dystópia, ktorá vás strhne svojou dynamikou a nepustí do poslednej strany. Anna je... jedinečná.

Na pomerne malom počte strán dostanete akýsi výsek zo života mladého dievčaťa v katastrofickej budúcnosti. Áno, autor nám postupne odhaľuje nové skutočnosti, dodáva potrebné informácie o postavách, svete aj ich minulosti a rozhodne sa treba pripraviť na viacero šokujúcich zvratov. No bola by chyba očakávať vyslovenú príbehovosť či jednoznačné rozuzlenie. Nefunguje to tak ani v skutočnom živote, ani v tejto knihe.

Autor sa rozhodol svoj realistický náhľad posunúť ešte o úroveň vyššie. Presnejšie povedané, vôbec nešetril nepríjemnými, "škaredými" detailmi. Je mi síce jasné, že v podobnom svete by to takto nejako asi vyzeralo: smradľavé mŕtvoly povaľujúce sa na každom kroku, hnusné a plesnivé jedlo, všetky konvencie v háji a malé deti opité zvyškami alkoholu... Lenže potrebujem o tom čítať na toľkých stranách? Potrebujem toľko nechutných detailných opisov? Pre mňa je odpoveď nie. Zatiaľ čo v primeranom množstve by ma tieto aspekty šokovali a zapôsobili na mňa, v tomto prípade som bola po čase otupená a otrávená. Vaša odpoveď, rovnako ako dojem z príbehu, samozrejme môžu byť iné.

Okrem subjektívneho hľadiska – nemám rada priveľa naturalizmu ani príliš depresívnu atmosféru – si trúfam povedať, že sa autor toľko snažil provokovať, až to šlo na úkor hĺbky postáv. Jasné, kniha sa nesnaží byť psychologickým románom, ale minimálne pri hlavnej postave by som očakávala, že jej charakter bude pôsobiť aspoň trochu trojrozmernejšie a hlbšie... Podľa mňa je príliš zjavné, že sa trinásťročné dievča snažil napísať dospelý chlap. Navyše by som predsa len uvítala akúsi jednoznačnejšiu pointu. Možno mi ju mala nahradiť celá kopa podnetov na zamyslenie a zaujímavých myšlienok (ktoré v knihe rozhodne nájdete), ibaže nestalo sa.

Aby som to zhrnula, Anna je rozhodne svojské a zaujímavé čítanie, ktoré má svoje silné stránky a viem si predstaviť, že si získa množstvo čitateľov. Ak vás teda kniha láka, pokojne jej dajte šancu. U mňa však celkom nezabodovala (tuším ani nie som cieľová skupina) a s miernym rozčarovaním jej udeľujem 3,5*.

Recenzovala: Kristína Smolková
https://the-bookland.blogspot.com/2019/03/niccolo-ammaniti-anna.html

Výhodou je i to, že zakaždým je daná kniha žánrovo iná. Nevenujú sa len jednému žánru, ale vždy je to akoby malé prekvapenie. Nuž a kedže dystopiu som už nečítala, ani nepamätám a ešte k tomu znela Anna sľubne... Dala som jej šancu.

Väčšinou mi moje dávanie spontánnych šancí knihám, pri ktorých mám pocit, že sa mi budú páčiť, aj reálne vyjde, no pri Anne som zrejme spravila krok vedľa. Ťažko sa mi rozhoduje, či je problém vo mne, ako čitateľovi a či v Anne, ako knižnom diele, no pravdou je, že sme sa absolútne nespriatelili a nesadli sme si. A to žiaľ už od skorého začiatku.

Vždy som otvorená originálnosti a sviežim nápadom s ktorými som sa v iných knihách ešte nestretla. Pri dystopiách je to v poslednom čase obzvlášť náročné, kedže využitých tém je už poriadne veľa... Tak isto si cením, aj originálne spracovanie, čiže štylistiku autora. Ibaže nie vždy sa zrejme oplatí snažiť sa byť iným. Anne sa dá uznať jej netradičnosť, no nedokážem sa na tento bod dívať pozitívne. Prečo? Pretože už po pár stránkach ma šokovalo násilie, naturalizmus a vykresľovanie prostredia, ktoré pochopiteľne bolo kruté, avšak v rozmeroch, akými boli podané čitateľovi to zrejme už bolo, až cez čiaru.

Tým, že hlavnými hrdinami boli deti, popisované násilie bolo prehnané a pre mňa nepochopiteľné. Som si vedomá toho, že som nečítala romantický oddychový príbeh, ale knihu o prežití. Apokalypse a zániku ľudstva. Avšak takých kníh som sa už načítala a žiaľ, ani jedna mi neprišla, tak prudko nemorálna a zvrátená vo svojej podstate. Áno, autor hovoril priamo. Držal sa úprimnosti, potrebných činov... No, nie raz sa mi urobilo nevoľno od žalúdka a cítila som znechutenie. Kiežby to bolo zážitkové znechutenie, ako keď sa vám do rúk dostane kniha s ťažkou témou a vás jej obsah zarazí, prekvapí, bolí, znechutí... no pozitívne. Pretože to k tomu patrí. No toto nebol ten prípad. Nedokážem sa zbaviť pocitu tej zbytočnosti prvkov, ktoré mi práve prekážali.

Neviem, ako to zhrnúť. Rozhodne vás nechcem, ani jedného z vás(!) odradiť od jej prečítania, pokiaľ ste to mali v pláne a zaujala vás. Treba si vziať na vedomie, že toto je len môj názor a môj postoj a že prvky, ktoré prekážali mne, vám prekážať nemusia :). Avšak pre mňa táto kniha nebola vhodná. Príliš často som sa pozastavovala nad nezmyselnosťou scén, v ktorých bola pre istotu zapletená zvrátenosť. Príliš mi bolo zle z toho, o čom som čítala a koniec koncov autor si ma nezískal. Pre talianskych autorov mám mimoriadnu slabosť, takže je to pre mňa malé, veľké rozčarovanie, no nebudem nad tým smútiť dlhšie, než treba. Napriek všetkému verím, že si táto kniha svojich čitateľov nájde. Autor si bol určite vedomý pohoršenia, ktoré môže vyvolať, či špecifických prvkov, ktoré tam dal a to, že si stál za svojou tvorbou, aj s vedomím, že sa to niekomu nemusí páčiť... Aspoň za to má u mňa plus. Pretože takúto umeleckú tvrdohlavosť mám rada. Škoda len, že nemám rada Annu.

Za kritické slová sa ospravedlňujem, pretože ak niečo nerobím rada, tak je to kritizovanie kníh. Vždy sa na nich snažím nájsť niečo pozitívne... No úprimnosť si cením a tak som vám len podala SVOJE pocity. Ak sa tie vaše budú líšiť, budem mať len radosť. Majte sa krásne kamoši :)!

Recenzovala: Kristína Dražovská
https://krystyblog.blogspot.com/2019/03/anna-niccolo-ammaniti.html