Všade samé korytnačky

Keď vydá novú knihu Green, je to podobné, ako keď to urobí Nesbo. Poteší a nažhaví celú veľkú fanúšikovskú základňu. Radím sa k nim aj ja, hoci už nie som hlavná cieľovka (pri prvých knihách som ešte bola).

Všade samé korytnačky k nám prichádzajú po dvoch rokoch od Willa Graysona. Toto je ale úplne iná kniha a život stredoškolských tínedžerov je asi jediné, čo ich spája. Will Grayson, Will Gryson bola hravá kniha o priateľstve, láske a muzikáloch a ako každá dobrá young adultovka o nachádzaní seba samého.

Korytnačky sú úplne iné kafe. Hlavnou témou je OCD. Naozaj hlavnou, nie že je to tam len niekde medzi riadkami skryté. Aza je normálna stredoškoláčka, až na to, že nie je normálna – teda aspoň sa tak necíti. Má problémy, ktoré jej život vcelku znepríjemňujú, ale pokiaľ ste nezažili niečo podobné, nebudete si to vedieť predstaviť. Parafrázujúc slávnu prvú vetu z Anny Kareninovej – zuby nás bolia všetkých rovnako, ale psychické ťažkosti prežíva každý z nás inak.

Aza má najlepšiu kamošku Daisy, ktorá je jej úplnym opakom – normálna baba, ktorá rieši bežné babské veci. Ale povinnosti najlepšej kamošky si plní na 100 % – ažž som sa niekedy čudovala jej trpezlivosti, lebo (a to uvidíte) Aza je niekedy fakt nemožná a ufňukaná. Možno ani nie tak svojím správaním, ako tým, čo sa jej deje v hlave a ako to na ňu vplýva. Má svoje rituály a situácie, ktorým sa vyhýba, chodí k psychologičke, berie lieky, a popritom sa snaží aspoň navonok fungovať ako bežná študentka. V jej vnútri sa však dejú veci, kvôli ktorým to všetko prežíva veľmi svojsky.

Našťastie je tu aj dej! Nielen opisy psychických stavov hlavnej postavy. Tým dejom je Davis Pickett a jeho rodina. Presnejšie jeho otec, ktorý kvôli finančným machináciám zdrhol a nechal svojich dvoch synov – Davisa a jeho mladšieho brata – samých. Ak by ho niekto pomohol nájsť, dostane odmenu 100 000, a tu prichádzajú na scénu Aza & Daisy. Aza totiž bola kedysi s Davisom v tábore a odvtedy je do neho trochu buchnutá.

Ďalej to opisovať nebudem, nie je to zmyslom recenzie. Okrem toho samotný dej nie je extra napínavý, ale ako to už u Greena býva, vyplynie z neho čosi pre každú postavu. A to je výhoda aj nevýhoda tejto knihy. Výhoda, pretože si z nej určite odnesiete nejaké posolstvo – a nemusíte zrovna sami zápasiť s úzkosťou alebo obsesívno-kompulzívnou poruchou ani prísť o rodiča. Nevýhoda: pretože to skrátka nie je kniha, ktorou by ste sa „bavili“.

Neviem, či to len ja mám v poslednej dobe šťastie na knihy, kde sa riešia nejaké vážne problémy (Takmer definitívny zoznam najhorších nočných môr, Malý život) alebo či je to nejaká nová móda. Lenže oproti Malému životu sú v týchto knihách takéto problémy tak zjednodušene popísané, až sa bojím, aby sa s nimi nestotožnil každý druhý čitateľ. Lebo každý z nás má svoje nočné mory, strachy, úzkosti, ale u každého je to na diagnózu.

Aj preto sa mi v tomto príbehu páčila postava Davisa. Bol príkladom toho, že aj keď je človek na prvý pohľad zdravý a bohatý, môže sa rovnako intenzívne báť – a že tieto pocity sú niečo, čo nás viac spája ako rozdeľuje.

Na záver už len info, ktorá je fanúšikom Johna Greena určite známa: knihu s touto témou napísal preto, lebo sám trpí rovnakou chorobou. Premýšľam, či sa práve kvôli tomu svojím feelingom odlišuje od tých ostatných. Suma sumárum, nebolo to zlé, ale ak by som mala všetky greenovky zoradiť podľa čítavosti, táto by skončila na poslednom mieste. Ak ste od Greena ešte nič nečítali (a téma sa vás špeciálne netýka), odporúčam začať skôr niečím iným…

Pozitíva • Koho bude kniha baviť?

• nekritických fanúšikov Greena
• alebo paradoxne tých, ktorých iné greenovky až tak neoslovili
• všetkých, ktorých zaujíma téma knihy (OCD)

Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:

• čakáte veselý príbeh
• potrebujete happy end
• pre vás young adult = príbeh o láske

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/john-green-vsade-same-korytnacky/

Šestnásťročná Aza a jej najlepšia kamarátka Daisy vždy milovali dobrodružstvá. Vyriešiť záhadné zmiznutie miliardára Russella Picketta a získať odmenu stotisíc dolárov? To je záhada ako stvorená pre nich. Pustia sa do pátrania, ktoré však nie je jednoduché. Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a psychickou chorobou.

Musím povedať, že nepatrím medzi čitateľov, ktorí boli nadšení z každej Greenovej knihy a ospevovali ju do nebies. Na vine sú hviezdy, Kam zmizla Aljaška a Will Grayson, Will Grayson ma dojali. V Poučke o podstate predvídateľnosti Katherín som zas pochopil, že autor je schopný úplne všetkého, a dokáže vytvoriť kadejakú bizarnosť, len aby zaujal čitateľa. Akoby si kládol za cieľ vytvoriť niečo nevšedné a nevídané, hoc aj matematický vzorec, ako nájsť lásku svojho života. V prípade spomínanej knihy to však nefungovalo, a preto som ani od korytnačiek nečakal veľa. S odstupom času môžem povedať, že som urobil dobre. Všade samé korytnačky dozaista nie sú Greenovou najlepšou knihou. Síce píše pútavo a snaží sa svojho čitateľa zaujať, veľmi často odbočoval od hlavnej myšlienky. Čitateľ sa tak ľahko v príbehu stratí. Neraz sa mi stalo, že som sa pristihol pri tom, že vlastne neviem, o čom čítam a kam sa celá dejová línia uberá.

"Život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás porozpráva niekto iný."

Autora pri písaní korytnačiek inšpirovala vlastná obsedantno-kompulzívna porucha, ktorou trpí aj hlavná postava tohto príbehu. Na môj vkus ju však neopísal dostatočne dobre. Takisto mám výhradu voči veku hlavnej postavy. Autor sa z nej snažil urobiť stelesnenú odvahu, ktorá produkovala hlboké myšlienky. Z úst šestnásťročného dievčaťa však nezneli dôveryhodne. Pozitívne ale hodnotím témy, na ktoré autor vo svojej knihe odkazuje. Hovorí o sile priateľstva, odvahe a ceste k splneným snom. Green sa chcel slovníkom priblížiť svojim čitateľom, avšak zacielil skôr na mladšiu generáciu.

"Najhoršie na ozajstnej samote je, že spomínate na všetky chvíle, keď ste si želali, aby vám všetci dali pokoj. A keď to urobili a nechali vás osamote, ukázalo sa, že ste sa ocitli v hroznej spoločnosti."

Všade samé korytnačky nie sú Greenovou najlepšou knihou, avšak ponúkajú dávku dobrodružstva a napätia. Odporučil by som ich skôr mladším čitateľom, ktorí radi pátrajú po záhadách a páčili sa im aj predošlé autorove knihy. Na románe mi prekážala komplikovaná dejová línia a početné odbočenia, ktoré sťažovali pochopenie príbehu. Aj v prípade korytnačiek platí, že menej je niekedy viac. Ak hľadáte jednoduchý príbeh, mali by ste zvoliť inú z autorových kníh. 

Recenzoval: Dominik Petriska

 Jeho knihy mi ponúkajú tak troška nekonečné zážitky a pocity (akoby povedal Charlie od Chboskeho).
Uvedomujem si, že pri Greenovi to nie je jednoduché a tak sa v knihomoľskom svete delíme na dve skupiny. Jedna jeho tvorbu miluje a vidí v nej viac. A zas tá druhá jeho knihy nevie zniesť, respektívne ich nepovažuje absolútne ničím za, čo i len trocha výnimočné. 

Nebudem si zastávať svoj názor a hovoriť vám, aké úžasné jeho knihy sú. Každý si na ne musí svoj názor spraviť sám a buď v nich uvidí to, čo sme mnohí našli alebo žiaľbohu nie.

Keď vyšli korytnačky v anglickom jazyku, bola som na pozore. Veľmi som sa tešila a radovala, keďže ubehli roky od jeho poslednej vydanej knihy. V podstate som ani nedúfala, že sa dočkáme ďalšej. A ono to prišlo! Uvažovala som, že si ju zakúpim a prečítam v origináli, ale napokon som počkala na vydanie YOLi, ktoré ma potešilo taktiež tým, že sa pustili do prekladu a poskytli nám komplet zbierky Greenoviek.

Na jeho novinku som čítala množstvo rôznych názorov, no všetky sa zhodovali na jedinej veci. Že je to iné. Iné než predošlé príbehy. Pri Greenovi som sa naučila (a možno nie som jediná), že v jeho knihách používa často rovnaký koncept alebo prvky. Dvojica najlepších priateľov, hlboké myšlienky, skrátka maličkosti, ktoré sú typické len preňho a jeho štýl. Niečo vďaka čomu rozpoznáte, že držíte v rukách práve jeho knihu.

Všade samé korytnačky však nespadajú do vecí na ktoré sme zvyknutí. Autor akoby začal celkom nanovo a vymazal si z pamäti svoje staré návyky. Akoby sa opäť učil písať a hľadal si ten svoj komfort v ktorom sa mu rozpráva najlepšie.

Ak to vo mne i vyvolalo obavy, potlačila som ich poriadne hlboko. Akoby to mohlo dopadnúť zle? A nemýlila som sa vo svojej viere. Knižka bola krásna.

Po prečítaní mi ostal taký ten dobrý, príjemný pocit. Asi ako keď sa vrátite po dlhom čase domov a zistíte koľko vecí sa zmenilo, no zároveň je rovnakých. Súhlasím s tým, že korytnačky sú celkom odlišné, no vôbec mi to neprekáža. Je to taký jemný príbeh. Veľa vecí sa tam ani neudeje, no predsa vie autor zapôsobiť tými správne zvolenými slovami.

Táto kniha nie je detektívkou. Pátranie po Rusellovi Pickettovi tu má malý priestor, čo je celkom prekvapivé. Keď si prečítate anotáciu, tak akosi podvedome čakáte pátranie, odhaľovanie a zisťovanie okolností okolo jeho zmiznutia, no nie je tomu tak.

Oveľa viac dal autor priestor popisom obsesívno-kompulzívnej poruchy, ktorou trpí hlavná hrdinka, ale i on, čo vytvára priestor pre akúsi osobnú výpoveď. Popisujem vám príjemnú a krásnu knihu, no predsa len nebolo jednoduché čítať o pocitoch, ktoré prežívala Aza. Ocitla som sa v jej koži a popravde sa mi to nepáčilo, tak ako ani jej. Nikdy by mi nenapadlo, aké myšlienky dokáže táto porucha vyvolať a v mnohých ohľadoch to dokáže čitateľa šokovať. Ale ani o tom nie je táto kniha. Nie celkom.

Tak ako to už býva. Green nevenoval knihu iba danej problematike, ale napísal príbeh o bežných radostiach a starostiach. O problémoch, ktorým tínedžeri často čelia a riešia. Drobné konflikty, ale aj veľké problémy, ktoré sa v živote vyskytnú a my sa im nevyhneme.

Ani tentoraz ma nesklamal, ba naopak. Ukázal mi, že vie písať aj iným spôsobom a že aj na trebárs desiaty krát ma dokáže ohúriť svojim talentom. Korytnačky neobsahujú množstvo citátov, ktoré by sme si nestíhali zapisovať. Silné myšlienky sa tu objavujú ojedinelejšie, no ich sila vám dokáže povedať to, čo potrebuje.

Postavy boli skvelé a naozaj sa mi to veľmi páčilo. David bol absolútne neobyčajný. Chvíľu som sa pristihla aj pritom, ako si ho predstavujem v realite a poviem vám, že to išlo iba s veľkou námahou. Bol výnimočný, zasnívaný, ale aj tak mal v sebe kúsok reality.

Knižku vám určite odporúčam. Tým, že je tak Greenovsky netypická si môže získať aj čitateľov, ktorí nie sú jeho fanúšikmi, no ja nerada škatuľkujem... preto si myslím, že môže zaujať absolútne kohokoľvek.

Recenzovala: Kristína Dražovská
http://krystyblog.blogspot.sk/2018/05/vsade-same-korytnacky.html

,,...život nie je príbeh, ktorý o sebe rozpoviete vy, ale príbeh, ktorý o vás rozpráva niekto iný."

Nečítala som všetky knižky od JG, no bolo ich dosť na to, aby ma táto kniha oslovila menej, než ako som očakávala. Hlavná hrdinka Aza je dievča, oukej, je to veľmi bystré dievča, i keď svoju šikovnosť využíva veľmi po svojom. Jej najlepšia kamarátka pridala do príbehu trochu živelnosti, a tak sa ich rozhovory zdali vtipnejšie a dynamickejšie, i keď Aza hovorila najmenej, ako sa dalo.. Pre mňa najlepšou postavou, ktorá pokojne mohla byť tou najhlavnejšou, bol Davis. Samotár, na prvý pohľad ho nemá čo trápiť, bloger, astronóm, jednoducho zaujímavý tínedžer. Narozdiel od Azy, ktorá mi častokrát so svojimi myšlienkami a obavami liezla na nervy.

Príbeh ma v začiatkoch nechytal, v polovičke nudil a keď sa konečne blížil zvrat a grand finale, nevytrelo mi to zrak. Vedela by som si predstaviť otvorený koniec, kedy by som si sama mohla predstaviť, čo sa udeje, no toto značne okresalo moju možnosť predstavivosti. Vedela by som si tento príbeh predstaviť aj v inom šate.

,,Robiť si starosti je správny životný postoj. Život je plný starostí... Ešte vždy máme pred sebou to najlepšie aj najhoršie."

John Green však v knižke nič nesilil, nekomplikoval a rovnako ako Sima, mám v knižke presne 19 záložôčok s citátmi, ktoré ma zaujali. V tomto autor ozaj nešetril a dokázal, že aj na málo stránkach sa dá postaviť niečo výnimočné a zaujímavé. I keď nie celkom dokonalé, čo sa páč všetkým. Sto ľudí, sto chutí. Nie je jednoduché byť autorom v dnešnej preplnenej dobe.

Avšak ako celok bola táto knižka rôznorodá, prekvapivá, vtipná, krátka a ľahká na čítanie. Taká oddychovka, ktorá ozaj padla vhod. Ako zoskupenie všetkého lepšieho aj horšieho knižka tvorí príjemnú voľbu.

,,Čo na tom záleží, či sa vie bozkávať? Vidí aj cez oblaky."

-Rony-

☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★☆★

A ak nemôžem rozhodovať o svojom konaní a myslení, možno ani nie som skutočná, alebo áno? Možno som len lož, ktorú si šepkám do ucha.

Keby mi niekto povedal v minulosti, že sa mi bude niekedy v živote páčiť kniha od Johna Greena, tak ho s najväčšou pravdepodobnosťou vysmejem.

Greenov štýl mi jednoducho nesedí. Nepáči sa mi, že má iba jednu myšlienku a tú aplikuje v každej svojej knihe len s inými okolnosťami, postavami. Papierové mestá boli pre mňa týranie mojej čitateľskej duše. Ale táto?
Napriek tomu, že od slovenských čitateľov objavujem skôr negatívne recenzie (na goodreads), tak ja sa vymykám z tejto negativity a pre zmenu budem pozitívna.

Áno, táto kniha je uletená, šialená, absurdná, môže vám pekelne liezť na nervy, ale ja som nevedela prestať čítať. Každá stránka bola pre mňa novým zážitkom, chcela som vedieť viac. A aj keď ma tie klasické greenovské postavy štvali, tak som si dokázala k nim vytvoriť aký-taký vzťah.

Do očí sa vám môže pozrieť každý, ale len zriedka nájdete niekoho, kto vidí rovnaký svet ako vy.

Hlavná postava Aza trpí obsesívno-kompulzívnou poruchou. Miestami vám príde možno zbytočná jej hystéria, to, ako stále musí pozerať rôzne články, "prelistovávať" wikipédiu, prelepovať prst, pretože sa bojí infekcie, ale v určitom bode nastane taký zlom, že ju začnete akceptovať a hovoriť si, že predsa len to musí mať ťažké. Je síce sebecká, zaujímajú ju iba jej problémy a myšlienky, ustráchaná, ale v dokonalom kontraste s jej kamarátkou Daisy, ktorá je naopak, vtipná, nespútaná,  navyše spisovateľka, dievča s nejakým cieľom vo svojom živote.
Postavy u Greena tvoria pre mňa jeden veľký problém, pretože Green ich tvorí na jedno kopytu. Hlavná postava s nejakým problémom, najlepšia kamarátka, s ktorou majú nejaké nezhody, láska so šťastným, nešťastným koncom a podobne Tu to nebolo až také zlé. Daisy bola ako správna young adult hrdinka a Aza bola dievča, ktoré si žilo svoj svet a občas zasahovalo aj do toho nášho. (Davisa nespomínam, pretože je to presne tá Greenova postava, ktorú si nedokážem zamilovať a vytvoriť si k nej pozitívny prístup.)

"....Už si niekedy niekoho stratila?"
"Áno," zopakovala som.
"Tak potom vieš, aké to je,"...

Príbeh nebol ničím originálny, ale Green do neho vložil dušu. Citáty, ktoré boli doteraz jediným pozitívom Greena, opäť nesklamali. (Označila som si ich 19 !!! To sa mi ešte v žiadnej knihe nestalo!)

Dej je plný záhady, lásky, priateľstva, vyrovnávania sa s krutým osudom, poprepletaný umením, chorobami, peniazmi, absurdnými požiadavkami, výčitkami, vnútorným bojom, virtuálnym svetom...

"Trápi ma, že všetci vedia, že som sa zbláznila."
"Ach, zlatko," povedala. "Ty si sa nezbláznila. Šibnutá si odjakživa."

Green vytvoril ľahko stráviteľnú knihu na jedno posedenie, ktorá síce nemá vysokú hodnotu, čo sa deju týka, ale vždy budem obdivovať jeho inteligenciu, nové poznatky, miesta, situácie, ktoré vkladá do knihy. Práve pre ne sa kniha stáva niečím iným, niečím výnimočným, niečím, čo vás zaujme, zamyslíte sa nad tým a dozviete sa tým pádom nové veci, o ktorých ste možno ani len netušili.

Recenzovali:
Simona Tlacháčová
Rony
http://nakridlachknih.blogspot.sk/2018/05/vsade-same-korytnacky-john-green.html