Zlá dcéra

Stačí si predstaviť, ako by ste sa cítili, keby ste sa s vlastnou rodinou nerozprávali niekoľko rokov a jedného dňa by vám sestra zanechala na odkazovači záhadný odkaz. Asi by vás miatol vlastný strach a zvedavosť zároveň, no pocit zodpovednosti voči rodinným príslušníkom by zvíťazil. A tak Robin zavolala sestre naspäť a to rozhodne nemala robiť. Ušetrila by sa tak od zmätku, ktorý nastal.

Keď sa vyštudovaná terapeutka Robin, žijúca v Los Angeles, dozvie o tragédii v rodine v rodnom meste Red Bluff, ktorú spôsobil neznámy páchateľ, poriadne ju to zasiahne a nečakane odhalí bolestivé miesta v srdci, ktoré sa silou-mocou snažila prekryť svojím novým životom. Po telefonáte so sestrou Melanie sa totiž dozvie, že jej otec leží postrelený v kóme a jeho nová manželka s nevlastnou dcérou sú vážne zranené taktiež.

A tu to začína byť prekvapivo zaujímavé. Otec Robin sa totiž čoskoro po manželkinej smrti opäť oženil so synovou snúbenicou a jej dcéru, ktorú mala ešte ako tínedžerka, prebral za svoju. Akási zvrátenosť kombinácie protagonistov a tiež ich slabo profilovaných charakterov evokuje akýsi odpor. Autorka si tentoraz nedala prílišnú námahu poriadne prepracovať charaktery svojich postáv a všetkých postavila na akýchsi labilných základoch. Škoda. Potenciál to rozhodne malo. Navyše, autorka predkladá mätúce pasáže, ktoré jednak evokujú náklonnosť k jednej či druhej postave a jednak iritujú. Striedanie situácii, kedy si mal čitateľ zvoliť, či sympatizuje s tým ktorým protagonistom alebo nie, rozhodne nepridávali na favorizme s knihou.

Autorka siahla po zvláštnej téme, ktorú spracovali už nejedni autori pred ňou, avšak na škodu pre ňu samotnú, zvolenú tému rozhodne podcenila. Nepasovali k sebe jednak charaktery postáv – navzájom sa vylučovali, a tiež samotný zločin od samého začiatku podčiarkoval akýsi zádrheľ, z ktorého sa neskôr vykľulo netypické vyvrcholenie. Dejová línia viedla celkom napínavýn smerom, hodným označením napínavý thriller. No iba dovtedy, kým ju autorka nenasmerovala úplne inam. Zrejme bolo v jej záujme čitateľa šokovať, čo sa jej zrejme podarilo. No nie som si istá, či to bude smerovať k pozitívnym ohlasom.

Joy Fielding vie písať veľmi strhujúce thrillery, pri ktorých zabudnete dýchať, pýtate sa sami seba, či sa tiež nenachádzate v takej či onakej situácii opisovanej autorkou v knihe a tiež ďakujete nebesám, že nie ste v koži niektorého protagonistu, ktorého trápi psychologická zápletka. Tento prípad knihy akosi vybočuje z tradičných autorkiných koľajov a možno to nie je naškodu, možno mierne prestrelila úplne zámerne, aby pritiahla nových čitateľov. Rozhodne nechcela odohnať tých svojich stálych, ktorí si kupujú každú jej novovyjdenú knihu. Občas zakopneme každý a ja na autorku rozhodne nezanevriem. Talent na písanie má a tento príbeh nebol zlý, len bol napísaný zvláštnym spôsobom, ktorý mi nevyhovoval a nesúhlasila som s jednotlivými krokmi v deji. V duchu, počas čítania, som sa s autorkou často hádala a smerovanie deja som chcela presunúť inam. A to je niečo, čo nechcem počas čítania absolvovať. Chcem hltať písmeno za písmenom, listovať stranu za stranou, rýchlo sa prepracovať ku koncu a potom dlhé hodiny premýšľať, čo som to vlastne držala v rukách za strhujúci príbeh. Tu sa mi to bohužiaľ nestalo. Čo ale neznamená, že niekoho iného kniha nemôže osloviť, dokonca sa mu môže zapáčiť. Som už mierne ovplyvnená autorkinými predchádzajúcimi titulmi. Príliš porovnávam. V každom prípade, čo niekomu nechutí, iný môže zbožňovať. Tak sa nenechajte odradiť a smelo si knihu prečítajte.

Šerif Prescott si hľadel na čižmy, navrchu hlavy sa mu odrážalo jasné svetlo lampy. “Predvčerom o pol jednej v noci niekto zavolal na políciu.” Zdvihol hlavu, takže znova mal oči v úrovni Robininých očí. “Bola to Cassidy. Kričala, že jej zastrelili rodičov. Vtedy dispečer počul čosi ako výstrel a linka ohluchla. Polícia čo najrýchlejšie prišla do toho domu. Predné dvere našli otvorené a váš otec aj Tara ležali na dlážke v obývačke, telá prederavené guľkami, Tara mala peknú tvár v podstate odstrelenú.”

Ach bože, Tarina krásna tvár. Už jej niet. Robin potlačila nutkanie na vracanie, sústredila sa na šerifovo obočie, aby ovládla rastúci záchvat paniky. Obočie mal tmavšie, hustejšie, než si všimla na prvý pohľad. Vynímalo sa mu na čele ako dve húsenice.

“A Cassidy?”

“Ležala na posteli hore vo svojej izbe. V bezvedomí. Slabo dýchala. Vpredu mala pyžamu nasiaknutú krvou. V ruke ešte držala mobil.”

Aký netvor postrelí dvanásťročné dievča? spýtala sa znova v duchu Robin.

Recenzovala: Martina Javorková
https://www.mojeknihy.com/books/joy-fielding-zla-dcera/