Cudzie dievča

Ukážky z knihy

„Bolia ma nohy,“ stonala, keď opustili posledný bar a v rozpálených uliciach ich ovalil ťažký letný vzduch. „Už nevládzem,“ ponosovala sa. Vyzula si topánky s vysokým podpätkom a s každou v jednej ruke zamávala okolo seba. Na chodidlách pocítila chladivý betón chodníka. Konečne sa blížili k jej domu v desiatom obvode. Bol to strašidelný dom, pre ňu veru áno. Unavené telo zaprela do ťažkej brány a dovolila Manuelovi, aby ju vytiahol hore schodmi.
„Eva, neľakaj sa.“ Postavil sa medzi ňu a dvere do bytu, akoby ju chcel vlastným telom ochrániť pred letiacou guľkou. Náhle bol triezvy a Eve to prišlo smiešne.
„Keby si sa teraz videl. To by som ti priala,“ uškŕňala sa v doznievajúcom alkoholovom opojení.
„Myslím to vážne, Eva.“ Odstúpil od dverí a ona pri pohľade na ne zostala stáť.
Bez slov. Nemá. Paralyzovaná. Nahlas preglgla obrovskú hrču v hrdle. Dvere boli prelepené červenou páskou s čiernymi písmenami. Tvorili jedno slovo, ktorého sa bála po celý ten čas, čo bojovala o strechu nad hlavou. Exekúcia. Do tohto bytu sa už nedostane. Posadila sa na schody a hlavu si zložila na kolená. Manu si sadol tesne vedľa nej a jednou rukou ju objal okolo pliec. „Zostaneš u mňa. Neboj sa.“
„Si taký dobrý, Manu, ďakujem. No mám strach.“
Podal jej odkaz, ktorý strhol z dverí. Mohla si ešte vyzdvihnúť osobné veci zo skladu, kam ich všetky odniesli. „Aspoň že tak. O niektoré veci by som naozaj nerada prišla. Ach, Manu, prečo? Prečo ja?“ V tej chvíli sa naplno rozplakala…"