Temní anjeli - Posolstvo

Obsah knihy: Temní anjeli - Posolstvo

"Čo keby ste sa jedného dňa dozvedeli, že telo, v ktorom žijete, nie je úplne obyčajné? Čo ak sa dozviete, že vo vašich žilách koluje krv, ktorá vám predurčí temnú budúcnosť?

Madyne Williamsová je navonok úplne obyčajné dievča. Žije si svoj nudný a stereotypný život, pokým sa nedozvie, že nie je úplne obyčajná. V bare, kde pracuje, sa objaví neznámy príťažlivý mladík, ktorý pre ňu už na prvý pohľad predstavuje nebezpečenstvo, a ponúkne jej pomoc. Lenže môže mu veriť? Naozaj jej chce pomôcť? Alebo sa pod maskou priateľa schováva nepriateľ? A kto je zodpovedný za nápis na stene a smrť maznáčika? Kto ju nenávidí až tak veľmi, že by sa jej chcel pomstiť? Stopy ich čoskoro privedú k pravde a nepriateľ z minulosti udrie tvrdou rukou. Dokáže sa ochrániť pred nepriateľom, ktorý ju neprávom nenávidí a túži len po pomste?"

Kniha Temní anjeli - Posolstvo (2017) je prepracovanou verziou Temní anjeli - Posolstvo (2012).

Ukážky z knihy

1. Otvorená kniha

Volám sa Madison Williamsová, no všetci ma oslovovali ako Madyne. Keď sa začal písať tento príbeh, môj vek dosiahol dvadsaťdva rokov a život s babičkou sa odohrával v Sydney. Na mamu som si vôbec nepamätala, nemala som dokonca ani jej fotku. Vedela som o nej len to, čo mi vravela stará mama. Jej rozprávanie sa za každých okolností končilo rovnako – mama jedného dňa proste zmizla a nikto o nej už nikdy viac nepočul.
A otec? O ňom babka vedela len zopár drobností. Vraj sa so ženou, ktorá ma porodila, spoznali v knižnici, kde aj pracovala. Ich vzťah trval sotva dva mesiace a babičke ho nikdy nepredstavila. Dokonca nepoznala ani jeho meno. Mama otca opustila, keď ma čakala. Či o mne vedel, to neviem, ale nikdy sa o mňa nezaujímal.
Babička bola úžasná bytosť, no občas som si myslela, že to v hlave nemá úplne v poriadku. Posledné mesiace zle spávala a mávala o mňa panický strach, niekedy to prechádzalo až do paranoje. Chvíľami desila aj mňa. Ak blúznila zo sna, zakaždým rozprávala o akýchsi studených bytostiach, nadľudských, nemŕtvych, ktoré nám chceli ublížiť. Často pri tom volávala o pomoc. Kričala, že vidí krv, a prosila ma, nech ujdem, kým je čas. Snažila som sa ju upokojiť, že nič z toho neexistuje, že to nie je reálne.
Svet bol krutý a plný nebezpečenstiev. Znepokojovala ma predstava, že na babkiných zlých snoch mohlo byť niečo pravdivé. Lenže mňa trápilo ešte niečo. Moje telo sa správalo divne, neprirodzene. Pokiaľ viem, priemerný človek potrebuje denne aspoň sedemhodinový spánok, mne stačili tri hodiny. A mala som aj iné „hendikepy“, ktoré sa vymykali normálu.
Jedným z nich boli nevysvetliteľné bolesti. Premýšľala som, či to nie je niečo vrodené, nejaká porucha, ktorá sa objaví počas každého splnu a trvá iba jedinú noc. Keby som verila na zúbkovú vílu a podobné nezmysly, uvažovala by som nad lykantropiou, no logika jednoducho nepustila. Muselo to mať nejaké rozumné vysvetlenie, i keď na žiadne som zatiaľ neprišla.
Bolesť najprv začínala pod kožou, akoby mi do nej bodali stovky ihiel. Postupne prechádzala žilami a pohlcovala zvyšok tela. Keď sa začal blížiť spln, pochytila ma panika, že znova budem musieť pretrpieť tú príšernú noc.
Neraz som pomyslela na smrť. Obklopovali ma však ľudia, ktorí mi boli oporou napriek tomu, že nevedeli o mojom súžení. Jeden z nich bol Hank, náš sused. Mal v sebe úchvatnú silu získať si dôveru ľudí, hneď ako sa s nimi pustil do reči.
Ideálny partner pre mňa, teda podľa babičkiných slov. Neviem, ako na to prišla, no nemali sme na to rovnaký názor. Hank bol síce úžasný človek, skvelý kamarát a spoľahlivý kolega, no tam to končilo. Vo vzťahu s ním by som sa cítila ako s nevlastným bratom, a to bolo poriadne odstrašujúce.
S babkou sme žili v okrajovej časti Sydney, ktorá bola povestná svojou kriminalitou. Ulica je ulica a ako taká je vždy najlepšou učiteľkou. Poznala som tam každú lampu, zákutie či sprejovú maľbu na stene budovy. Dokonca aj každého zlodeja či dílera, ktorý tam kedy zasmrdel.
Snívala som, že odtiaľto jedného dňa odídem na nejaké krajšie miesto a starkú vezmem so sebou. Často sme hrkútali o malom domčeku so záhradkou, nízkym bielym plotom a mačkou, ktorá by jej robila spoločnosť, samozrejme, v čase mojej pracovnej vyťaženosti.
Ďalšou oporou mi bola Leslie Bleerová, spolužiačka zo školy a dobrá priateľka. Popravde? Jediná priateľka. Zatiaľ čo ona pracovala ako sekretárka v malej stavebnej spoločnosti, ja som drela ako čašníčka v starom zatuchnutom bare na predmestí.
Najhorší pajzel v Sydney. Za iných okolností by som do takého podniku nevkročila. Bohužiaľ, bieda a zúfalstvo človeka prinútia zájsť až do krajnosti.
V týchto končinách a konkrétne v tomto pajzli by vás len veľmi ťažko postretlo niečo príjemné. No ak by ste mali chuť poriadne sa opiť lacným alkoholom, nechať sa okradnúť či zmlátiť na kašu, toto miesto na to bolo ako stvorené.
Čierny dingo dýchal nepokojom už na ulici a každý rozumný človek sa mu radšej okľukou vyhol. Našli sa však aj takí, korí vstúpili, či už pre neznalosť miestnych pomerov, pokúšanie osudu, alebo z obyčajnej zvedavosti. V takej chvíli som sa modlila, aby niektorý z podnapitých kunčaftov nevstal a nerozmlátil aj s návštevníkom celý bar.
Pracovať tu bolo nielen drsné, ale aj ponižujúce, a preto stará mama o Čiernom dingovi nič nevedela. Uverila milosrdnej lži, a tak si myslela, že obsluhujem v slušnej reštaurácii.
Aj Čierny dingo sa nazýval reštauráciou. Až na to, že tam varil umastený starigáň, ktorého výtvory sa takmer nedali jesť, a obsluha sa neoháňala jedálnymi lístkami ani metličkou, aby zo stola zhodila omrvinky.
Môj život bol:
Nanič, kvôli práci čašníčky v takzvanej reštaurácii, kde bolo všetko tmavé, špinavé a smradľavé vrátane zákazníkov, ktorí nevedeli ani poďakovať. Otrasný, keďže som žila vo štvrti, kde hocaké neuvážené slovo mohlo znamenať problémy. Ubíjajúci brodiac sa z dlhu do dlhu a neznesiteľný, pretože som veľmi túžila dosiahnuť niečo viac, ale vedela som, že na tomto otrasnom mieste budem tvrdnúť naveky.
Uspokojivý, pretože napriek drsným podmienkam som mala domov. Povzbudivý, stále tu pre mňa bola stará mama a dvaja priatelia a príjemne nevyspytateľný, z času na čas sa udialo niečo nové, niečo bláznivé a podnecujúce.
Držala ma však nad vodou práve skutočnosť, že aj keby som tu zostala tvrdnúť do konca svojho nenaplneného života s ostatnými skrachovancami, predsa len budem široko-ďaleko jedinečná.
Pri narodení mi do vienka vložili atypický dar, ktorý patril iba mne a ktorý by mi ani tí najvychýrenejší zlodeji z našej štvrte neboli schopní vziať. Bol mojou neodmysliteľnou súčasťou a napriek tomu o ňom nikto nič netušil.
To som si aspoň myslela.