Ohyb rieky

Peter Holka jednoznačne patrí k úspešným slovenským autorom, o čom svedčí počet kníh, ktoré mu vyšli, i rôzne ocenenia, ktoré získal. Zo zvedavosti som sa teda rozhodla zistiť, či sú jeho knihy moja šálka kávy (spoiler: nie sú, fakt nie) a pustila som sa do jeho najnovšieho románu Ohyb rieky.

Táto kniha zachytáva osudy troch generácií, otcov a synov. Prvú časť rozpráva starý otec, už mŕtvy z rakvy, a spomína na svoj život, najmä na nedobrovoľný pobyt v nacistickom Nemecku. V druhej časti dostáva priestor jeho syn, ktorý opäť rozoberá svoj život s dôrazom na prácu v minulom režime. Tretia časť patrí vnukovi starého otca, istému starnúcemu spisovateľovi menom Peter, ktorý dovolenkuje pri mori so svojou mladučkou priateľkou. Jednotlivé časti dopĺňajú  tri "intermezzá", spomienky ich žien.

Anotácia sľubuje, že je román "napísaný s humorom, často s iróniou, ale autor s nesmiernou ľahkosťou píše aj o vážnych dejinných udalostiach" a že je to kniha "na ktorú sa po prečítaní nezabúda". Nuž, ja s tým problém mať nebudem...

Začala by som tým, že vám poviem, aká táto kniha je. Je stručným rozprávaním, pri ktorom si nikdy nemôžete byť istí, nakoľko je inšpirované skutočnosťou a čo si autor len vymyslel a toto "zavádzanie" ma svojím spôsobom fascinuje. Prostredníctvom troch generácií kniha zachytáva nielen diametrálne odlišné obdobia v dejinách, ale tiež odlišný spôsob života, vyjadrovania či odlišný pohľad na svet. Opäť dosť zaujímavý koncept, ktorý môže čitateľov podnietiť k premýšľaniu.

Niektoré veci sa však nemenia, bez ohľadu na to, či má slovo starý otec, syn alebo vnuk - zdá sa, že všetci traja predstavitelia trávia rovnako veľa času myšlienkami na sex. Autor si skutočne nedáva servítku pred ústa, nech už opisuje čokoľvek, a veľmi často sú to práve erotické scény. Podľa mňa až príliš často. Každopádne knihe nemôžem uprieť veľmi svojské spracovanie, originálny štýl a schopnosť šokovať - či v dobrom slova zmysle, to už závisí na osobnom náhľade.

Zároveň vám však chcem povedať, aká táto kniha nie je. Nie je jednoduchá na pochopenie, je v nej kopa miest a pasáží, v ktorých sa môžete ľahko stratiť, zamotať, prípadne takých, ktoré si nebudete vedieť celkom vysvetliť - minimálne niektorí čitatelia, vrátane mňa, s tým budú mať problém. Netvorí súvislý príbeh s tradičným dejom či nebodaj akciou. Keď som vyššie použila slovo rozprávanie, myslím, že to vystihlo jej formu. A, pre mňa osobne, nie je ani knihou, ktorá by mi niečo dala, v ktorej by som si našla "to svoje" a na ktorú by som len tak ľahko nezabudla. Iba ak pre neobyčajné množstvo zmätených a občas priam znechutených nesúhlasných pocitov.

Na druhej strane, počet diel, ktoré autor napísal, vypovedajú o tom, že mnohí majú s jeho tvorbou iné skúsenosti. Preto určite nechcem nikoho odrádzať. Ak vás zaujalo čokoľvek zo zmieneného - či už v v rámci môjho názoru alebo v anotácii -, pokojne si Ohyb rieky prečítajte. Ja som síce rada za každú novú čitateľskú skúsenosť, ale túto konkrétnu si už netúžim zopakovať a k autorovým nadšeným fanúšikom sa rozhodne nezaradím.

Recenzovala: Kristína Smolková
http://the-bookland.blogspot.sk/2017/11/peter-holka-ohyb-rieky.html