Môj boj 3.

Obsah knihy: Môj boj 3.

„Žijem, mám vlastné deti a pri ich výchove sa usilujem o jediné: aby sa nebáli vlastného otca,“ píše Karl Ove Knausgard v treťom pokračovaní cyklu Môj boj.

Kniha je napísaná očami malého chlapca. Hovorí o prvej učiteľke, prvej láske a prvej chlapčenskej kapele. O oslavách Vianoc a o návštevách starých rodičov. Chlapec sa učí plávať, chodí na futbalové tréningy, objavuje erotické časopisy a túži spoznať lákavý dievčenský svet.
Knausgardova genialita však ďaleko prekračuje rámec tradičného generačného románu. Analyzuje ochromujúci strach mladého chlapca pred otcom a prehlbuje tmu, pocity samoty a smútku, ktoré čitateľ nachádzal v prvých dvoch knihách cyklu.

Preložil Jozef Zelizňák

Ukážky z knihy

Všetko, čo si pamätám z prvých šiestich rokov svojho života, všetko, čo zostalo z toho obdobia v podobe fotografií a predmetov, ťahám k sebe, tvorí to významnú súčasť mojej identity, napĺňa inak prázdny obsah tohto ja bez spomienok zmyslom a kontinuitou. Zo všetkých týchto úlomkov som si vytvoril Karla Oveho, Yngveho, mamu a tata, dom v Hove a dom na Tybakkene, dedka a babku, starú mamu a starého otca, susedov a kopu detí.
Toto schátrané provizórium nazývam moje detstvo.

Pamäť nie je v našom živote spoľahlivá veličina. Z jednoduchého dôvodu, pravda nie je pre ňu najdôležitejšia. O tom, či pamäť zreprodukuje udalosť správne alebo nesprávne, nerozhoduje požiadavka tvrdiť pravdu, ale vlastný prospech. Pamäť je pragmatická, je ľstivá a prefíkaná, ale nie nepriateľským či zákerným spôsobom, naopak, robí všetko preto, aby uspokojila svojho hostiteľa. Niečo odtlačí do prázdna zabudnutia, niečo iné zmení na nepoznanie, niečo galantne nepochopí, niečo, a to je len takmer nepatrný zlomok, si pamätá ostro, jasne a korektne. Čo to bude, sa nikdy nedá určiť vopred.