Stratené svetlo

V živote narazíte na tisícky ľudí. Niektorých stretnete náhodne na ulici, iných v práci, v škole, kaviarni alebo v bare. A zatiaľ čo väčšina z nich váš život ovplyvní len minimálne, niektorí ostanú vo vašej mysli a v srdci navždy. Lucy by nikdy nepredpokladala, že jej jedenásty september zmení život. Nie však pádom dvojičiek. V tento deň totiž stretne Gaba, s ktorým sa rozhodne prežiť svoj život. Ich cesty sa však neraz rozídu: a zatiaľ čo sa Gabe  stane fotoreportérom a vyšlú ho na Stredný východ, Lucy ostane v New Yorku. Na tejto ceste ich delia celé kontinenty, no srdcia ich stále spájajú. Vraví sa, že láska hory prenáša. Avšak je to v prípade Lucy a Gaba možné?

Keď som si prvýkrát prečítal anotáciu Strateného svetla, nečakal som, že by ma kniha dokázala výraznejšie zaskočiť. Dnes musím povedať, že ma tento román naozaj prekvapil. Stratené svetlo sa zaraďuje do oddychovej beletrie, ktorá nie je náročná. Aj napriek tomu bol ale autorkin štýl a spôsob, akým celý príbeh vyrozprávala, netradičný a inovatívny.

"Niekedy robíme rozhodnutia, ktoré sa nám zdajú správne, ale neskôr, s odstupom času vidíme, že sme spravili chybu. Niektoré rozhodnutia sú však správne aj pri spätnom pohľade."

Spočiatku som si myslel, že sú prvé kapitoly iba akýmsi príhovorom, v ktorom autorka oslovuje svojho čitateľa. Po niekoľkých stranách mi však došlo, že je rovnakým štýlom písaná celá kniha a jednotlivé kapitoly sú spomienkami hlavnej postavy Lucy, ktorá sa prihovára Gabovi. Na tento spôsob rozprávania som si veľmi rýchlo zvykol. Čitateľ sa vďaka nemu cíti do príbehu zainteresovaný a intenzívnejšie tak vníma celú dejovú líniu. Viacerým okamihom a súvislostiam som najprv nerozumel, avšak neskôr mi všetky prepojenia začali dávať zmysel. Veľkým pozitívom je aj autorkin rozprávačský talent. Román napísala pútavo a takisto doň vložila množstvo hlbokých myšlienok. V závere navyše spomína všetky diela, ktoré ju inšpirovali.

"Život je skrátka život. Ocitáme sa v rôznych situáciách a vyberáme si, a preto sa nám stávajú také veci, aké sa nám stávajú. Zachytíme prúd, kým slúži nám."

Anotácia Strateného svetla môže v čitateľoch vyvolať dojem, že pôjde iba o presladený román s jednoduchým a predvídateľným dejom a stereotypným záverom, ktorý je už dopredu jasný. To však nie je prípad Santopolovej knihy. Námet a hlavné postavy Strateného svetla  sa síce podobajú na romantické knihy iných autoriek, no jeho spracovanie a záver sú úplne iné, než by ktokoľvek predpokladal. A práve to sa mi na tejto knihe páčilo a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa k nej plánujem ešte v budúcnosti vrátiť. Som totiž presvedčený o tom, že vtedy ju budem (kvôli posledným kapitolám románu) vnímať už úplne inak. Nečakal som, že to poviem, no Stratené svetlo si ma získalo na plnej čiare.

"Často myslím na to, ako po celý život získavame ľudí. Ľudí s veľkým L. Tých, ku ktorým sa utiekame v prípade núdze, o ktorých vieme, že sa na nich môžeme spoľahnúť. Ak máme šťastie, prvými sú naši rodičia. Potom súrodenci. Najlepší priateľ z detstva. Manžel."

Stratené svetlo nie je obyčajným románom. A ak ho niektorí obyčajným označia, dovolím si s nimi nesúhlasiť. Obyčajné dielo ma totiž zvyčajne neprinúti zamyslieť sa nad svojím životom a bytím. Neprinúti ma rozmýšľať nad vlastným osudom, ani nad tým, čo by som urobil, ak by som bol na mieste hlavných postáv tejto knihy. Neprinúti ma vžiť sa do roly tých, ktorých životné cesty sa rozišli úplne iným smerom – ani tých, ktorí museli opustiť svojich blízkych. Neprinúti ma rozmýšľať nad tým, ako sa mohli vtedy cítiť a aké náročné to pre nich muselo byť. Jill Stantopolová zvládla svoju autorskú úlohu na výbornú a ja len dúfam, že vás táto kniha dostane tak, ako dostala mňa. Prajem pekné čítanie! :-)

"To, čo je medzi nami, nie je perfektné,
ale určite je to láska."

Recenzoval: Dominik Petriska

V poslednej dobe ma celkom často v knižných novinkách Ikaru zaujmú takéto knihy. Novšie Keď som ťa stratila, Spoznal som ťa bosú, Kde si? sa podobali na My či Jeden deň, a priznám sa, že hoci som väčšinu z nich čítala nedávno, už si nepamätám ani na mená hlavných postáv a len matne na to, o čom boli.

Všetky majú spoločnú tému lásky, vzťahov, hľadania, nachádzania, prekážok, riešení a dojímavých koncov. Buď ich rozpráva jeden z dvojice alebo sa striedajú, žijú buď v New Yorku, Londýne, Paríži alebo inom veľkom meste. Sú to študenti, novinári, manažérky alebo kuchári. Všetci okolo nich sú vedľajšie osoby v príbehu, ktorý od začiatku viete, ako dopadne, ale po ťažkom dni v práci, meškajúcich vlakoch, pokazených kávovaroch a neodhrnutých cestách je práve toto typ literatúry, aký chcete občas čítať.

Lucy a Gabe sa zoznámili 11. septembra 2001, keď padli Dvojičky. Našťastie to zásadne príbeh neovplyvňuje, lebo nikto nedokáže o 11. septembri napísať lepšiu knihu ako Safran Foer. Pokojne to teda mohol byť aj hurikán Katrina, lebo hoci iskra preskočila, nakoniec sa vplyvom akéhosi pragmatizmu v časoch krízy Gabe rozhodol vrátiť k svojej bývalej. Lenže z takého rýchleho konca by bola len poviedka do Slovenky, a my máme pred sebou 328 strán.

Keď sa znovu stretnú a dajú dohromady, žijú si veľmi zamilovane a šťastne (jemné erotické pasáže included), až kým sa Gabe nerozhodne dať svojmu životnému poslaniu vyššiu prioritu ako osobnému životu. Dvojica sa rozíde, Lucy sa vydá a založí si vlastnú rodinu. Lenže to by bol zase len príbeh na pokračovanie do Báječnej ženy, a dej predsa musí pokračovať ďalej!

Ak sa chcete vyhnúť spojlerom, už nečítajte ďalej (aj tak tam žiadne nie sú), zas vám nemôžem prerozprávať všetko. Ja to síce píšem s veľkou mierou nadsadenia, lebo ono to opäť nie je žiadna veľká literatúra. Ale bavilo ma to!

Príbeh je síce rozprávaný z Lucyinej retrospektívy, čo je hneď druhý najmenej originálny spôsob hneď po striedaní kapitol z pohľadu oboch postáv a dokonca vďaka tomu v podstate hneď uhádnete, o čom to celé bude a ako to dopadne. Nie nie, Stratené svetlo neašpiruje na Pulitzera, ale je to opäť pageturner, vďaka čomu som prečítala knihu za dva dni a s čítačkou v ruke som chodila aj do chladničky (rozumej, ťažko sa odkladala).

Myslím, že chápem všeobecný úspech kníh tohto typu, hoci ich označujeme hanlivo komerčná literatúra, chick-lit alebo romány pre ženy. Zistila som to na sebe, keď som počas čítania občas narazila na vetu alebo význam, ktorý mi pripomenul situáciu či pocit z vlastného života a hneď na ďalšej strane mi padali slzy, keď som si uvedomila, že presne toto poznám a niekto to pozná tiež.

Čítam Houellebecqa, Kafku aj Tatarku, ale skrátka niektorý typ emócií, ktoré môžeme vďaka knihám prežívať, prežívame práve s takýmito knihami.

Pozitíva • Koho bude kniha baviť?

• ste zaľúbení
• boli ste zaľúbení
• chcete byť zaľúbení

Negatíva • Nekupujte si knihu, ak:

• nie ste žena
• nie ste, neboli ste a ani nechcete byť zaľúbení
• neradi čítate

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/jill-santopolo-stratene-svetlo/