Mäso - Vtedy na východe

Napínavý a netradičný román o slovenskom podsvetí a trestných činoch organizovaných štátnymi inštitúciami. Kto si predmetné obdobie pamätá, toho ovládne bolestivá reminiscencia, tí ostatní sa zhnusia tiež.

Arpád Soltész ako novinár, glosátor a komentátor tne do živého už dve desaťročia. Ako zrelý štyridsiatnik má za sebou bohatú a zároveň celkom tŕnistú novinársku kariéru, pod čo sa podpísal najmä fakt, že jej prvá polovica sa odohrávala v divokých rokoch mečiarizmu.

Toto nemá byť Soltészov oslavný medailónik, no uvedenie niektorých súvislostí nebude na škodu v ďalších častiach textu, ktorý bude pojednávať o jeho románovej prvotine. Žurnalista Soltész patril od začiatku do loveckej svorky novinárov, ktorí boli ochotní viesť súboje s establišmentom a organizovaným zločinom, pričom v 90. rokoch 20. storočia sa dalo len s veľkou námahou vnímať tieto dve mocenské štruktúry oddelene.

Tí novinári, ktorí na to upozorňovali, dostávali kopance z každej strany, mnohí aj doslovne. Patril medzi nich aj Arpád Soltész, ktorý bol fyzicky napadnutý aj za investigatívnu žurnalistiku na regionálnej úrovni, keďže ako Košičan sa dlhodobo a systematicky venoval chúlostivým témam týkajúcich sa VSŽ (Východoslovenské železiarne dnes U. S. Steel Košice).

Ak ste už zabudli, alebo si z objektívnych príčin nepamätáte, vygooglite si. Kľúčové slová sú: VSŽ, Rezeš, HZDS, privatizácia.

Zároveň sa v tom čase ako jeden z mnohých, a zároveň ako jeden z mála nedokázal zmieriť s faktom, že v jeho domovskom regionálnom denníku novinári pod tlakom vtedajších železiarskych kruhov strácali autorskú slobodu prejavu.

Po desaťročiach neslobody bol tento postoj úplne prirodzený a legitímny, no napriek tomu sa v novinárskych kruhoch našlo veľa servilných žurnalistov, ktorí sa vyhrievali v područí novovznikajúceho režimu.

Arpád Soltész k nim nepatril, pričom toto opäť neuvádzam ako ďalší stavebný kameň jeho imaginárneho pomníka, pretože som presvedčený, že obhajoba pravdy a slobody slova má byť náplňou práce každého novinára, tak ako je povinnosťou lekára poskytnúť pacientovi akútnu zdravotnícku pomoc bez rozdielu na to, či pri sebe má alebo nemá kartičku poistenca.

Takže aj Soltész si v podstate iba poctivo robil svoju robotu, a to až tak, že sa jeho iná kauza dostala pred sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Na úplnom začiatku tejto kauzy bola žaloba dotknutej osoby za reportáž o jednej z najzávažnejších a najšpinavších káuz obdobia mečiarizmu,  v ktorej vtedajší redaktor denníka Národná obroda Arpád Soltész opisuje záhadné okolnosti zmiznutia popradského podnikateľa a prednostu okresného úradu Vladimíra Bachledu z roku 1997.

Vygúglite si. Kľúčové slová sú: Bachleda, Tatravagónka, Soltész, ESĽP.

V hre bolo opäť často pošliapavané právo na slobodu slova, ktoré sa vtedajšie chápadla politickej mafie snažili roztrhať na márne kúsky, a to aj napriek tomu, že mečiarizmus ako taký bol už vlastne na ústupe. A presne do tohto obdobia je usadený aj Soltészov románový debut s názvom Mäso - vtedy na východe.

Píše sa koniec „zlatých“ deväťdesiatych rokov. Dej sa odohráva na divokom východ Slovenska. Je po voľbách, Mečiar skončil, Lexa je na úteku. Nastalo veľké upratovanie a siskári horúčkovito skartujú spisy aj svedkov.

V okamihu, keď jednotlivé bandy stratili podporu štátu, zúžil sa priestor, prichádzali o kšefty a zrazu nebolo dosť peňazí pre nikoho, nieto ešte pre všetkých.

Napätie v podsvetí rástlo. Každú chvíľu niekoho zastrelili, politici šaleli. Robo Holub bol dávno po smrti, Miki Černák sedel v base, Žaluďa práve zastrelili. Prosto ideálne kulisy na temný román v štýle noir.

Presne toto mi pri čítaní napadlo ako prvé. Temná kriminálka v štýle tzv. hardboiled school, teda s postavami pre ktoré je charakteristická cynickosť a bezcitnosť, a to aj na strane dobra. V Soltészovom románe túto funkciu plnia dvaja policajti a jeden novinár.

Ich protivníkmi sú najväčšie zločinecké skupiny svojej, teda aj našej doby: polícia, justícia a tajná služba. Občas aj mafia, ale tá podľa rozprávača aspoň hrala podľa pravidiel. Záujmov sa nechcú vzdať ani bývalí agenti KGB, ktorí sa stále nedokážu zmieriť s koncom studenej vojny a rozpadom komunistického impéria.

Tajnú službu v tomto príbehu volajú „Cestovka“. Tento názov jej prischol po únose prezidentovho syna (mali by ste vedieť, ale pre istotu si vygooglite kľúčové slová sú: SIS, Kováč ml., únos), no ešte väčšie opodstatnenie nadobudol v súvislosti so zastrešovaním ilegálnej migrácie cez východnú slovensko-ukrajinskú hranicu, a tiež s participáciou na tzv. etnoturistike.

Vygooglite si. Kľúčové slová sú: Rómovia, Belgicko, azyl, Luník IX.

Okrem toho tu ešte stále v plnom prúde fičia obchody s drogami, nelegálnym alkoholom, cigaretami a bielym mäsom, a hoci zo západu na východ Slovenska stále nevedie diaľnica, ukrajinská hranica a tzv. balkánska cesta majú dlhodobo atribúty rýchlostnej cesty.

V takomto zdeformovanom prostredí sú aj mnohé menšie trestné činy vlastne poctivou robotou. Civilné obyvateľstvo podieľajúce sa na takomto biznise si totižto neuvedomuje trestnoprávnu zodpovednosť. Pašovanie a krádeže berie ako kompenzáciu za neriešenie nezamestnanosti v regiónoch.

Aby to však nebolo také jednoduché, ešte aj stranu svetla reprezentujú osoby, ktorým prúdi v krvi temnota. Policajti Miki Miko a Šalený Valent vedia, že sú vo vojne, ktorá sa nedá vyhrať, dá sa iba bojovať. Povahou sú to banditi, ale s veľmi silným zmyslom pre spravodlivosť.

Autor im dal podobu živáňov v uniforme, z ktorých každý má iný motív boja. Šalený Valent si na mafiánoch hojí komplexy a odpykáva si hriechy z minulosti. Miki Miko je zasa Apač na bojovom chodníku. Vedie s mafiou vojnu z veľmi osobných dôvodov.

"Dobrú" trojku dopĺňa novinár Pali Schlesinger. Trpí učebnicovým spasiteľským komplexom, vrhá sa do nebezpečných káuz a udržiava kontakty s mnohým stranami zákopovej vojny. Od začiatku je evidentné, že autor do jeho postavy vpísal autobiografické črty, čo by mal vlastne naznačovať aj úvod tohto textu.

Autor vytvoril napínavý príbeh o slovenskom podsvetí a trestných činoch organizovaných štátnymi inštitúciami. Kto si predmetné obdobie pamätá, toho ovládne bolestivá reminiscencia, tí ostatní sa zhnusia tiež. Prispieva k tomu aj Soltészov štýl, ktorý je úderný, cynický a často nekorektný, tak ako sú aj jeho súčasné glosy a komentáre.

Nevyhýba sa ani naturálnym scénam, pričom najstiesnenejšie som sa cítil v pasážach s jednou z hlavných postáv. Je ňou Nika, sedemnásťročná stopárka, ktorú uniesli, znásilnili a plánovali predať do Kosova. Jej únosom sa však paradoxne spúšťa celý kolotoč ďalšieho násilia a spravodajských hier, ktorými sa zúčastnené strany snažia zakryť svoje hnusné kšefty.

Soltészov popis tohto stavu je na jednej strane brilantne prozaický, miestami komicko-bizarný, no na druhej strane z neho vanie skutočná temnota a depresia. Je až neuveriteľné do akej miery skutočné historické reálie splývajú s autorovými fabuláciami, pričom aj to, čo vyznieva ako evidentná konšpirácia, v skutočnosti až veľmi precízne zapadá do kontextu doby.

Recenzoval: Jozef Kuric
https://dennikn.sk/blog/vtedy-na-vychode/