Svet za chrbtom

Obsah knihy: Svet za chrbtom

V knihe, ktorú možno považovať aj za autobiografiu či literárnu spoveď, Thomas Melle otvorene a nekompromisne rozpráva o svojom prekliatí – bipolárnej poruche, duševnom ochorení známom aj pod starším názvom maniodepresia. Od prvej epizódy, ktorú autor zažil počas štúdia v Berlíne, opisuje striedanie depresie a mánie. Kým depresívne obdobia sú apatické a prázdne, v manických fázach ho opantá presvedčenie, že komunikuje s Picassom, Madonnou či modelkou Kate Mossovou. Osobné skúsenosti autora sa prelínajú s vecnými informáciami o tejto ťažkej psychickej poruche. Kniha je zároveň príbehom vyrovnávania sa s ňou, presiaknutá túžbou po „normálnom“, bežnom živote. Kým zo začiatku je autor chorobe bezmocne vydaný napospas a nechápe, čo sa deje, postupne jej začína rozumieť a prichádza na to, že predstavuje celoživotný údel, jeho spolužitie s chorobou je trvalé a musí sa na¬učiť žiť „s rukou na brzde“, pretože napriek podpore priateľov, vlastnému úsiliu a liekom sa môže kedykoľvek vrátiť.

Preložila Svetlana Žuchová

Ukážky z knihy

V angličtine existuje známa fráza the elephant in the room. Označuje istý očividný problém, ktorý si nikto nevšíma. V izbe teda stojí slon, nedá sa prehliadnuť, a predsa sa o ňom nikto ani ne-zmieni. Slon môže byť trápny alebo je jeho prítomnosť celkom samozrejmá, možno si všetci myslia, že sa určite o chvíľu vytratí, aj keď sa kvôli nemu musia krčiť pri stene. Moja porucha je taký slon. Porcelán (aby sme rovno spomenuli aj druhý obraz so slonom), ktorý podupal, ešte praská pod nohami. Čo to však táram o porceláne. Ležím tam ja sám.
Kedysi som bol zberateľom. Prahol som po kultúre a v priebehu desaťročí som si vybudoval impozantnú knižnicu, ktorú som s veľkou láskou k detailu stále dopĺňal a rozširoval. Tie knihy mi ležali na srdci a miloval som pocit, že mám za chrbtom všetkých spisovateľov, čo ma kedysi formovali a nadchýnali, ako aj kolegov, ktorých nové diela mi pripomínali, ako ubieha čas a veci sa menia. Nečítal som ich všetky, ale všetky som ich potreboval a kedykoľvek som v nich mohol čokoľvek nájsť, hocikedy som sa mohol do ktorejkoľvek z tých kníh začítať, do niektorých znovu, do iných prvýkrát. Okrem toho som mal nemalú zbierku hudby, klasiku, indie, elektro. Táto zbierka a knižnica aj u mňa čoraz viac tvorili súčasti osobnosti. Je zvláštne premietať svoje ja do okolitých vecí. Ešte čudnejšie však je tieto veci nevdojak prehýriť.
V roku dvetisícšesť som väčšinu svojich kníh, predovšetkým klasikov, predal.