Vo svete Ginny Moonovej

Obsah knihy: Vo svete Ginny Moonovej

Ginny Moonová je navonok a v mnohých ohľadoch ako iní štrnásťroční tínedžeri: hrá na flaute v školskej kapele, každý týždeň trénuje basketbal, na hodinách angličtiny číta básne Roberta Frosta a zbožňuje Michaela Jacksona.
Lenže Ginny je autistka. Preto to, čo je dôležité pre ňu, ostatným ľuďom pripadá trochu... trafené: absolútna nutnosť začať deň presne deviatimi bobuľami hrozna na raňajky, jej posadnutosť Bábikou, ktorú v deviatich
rokoch musela nechať vo vtedajšom domove, a nutkavé spriadanie tajných plánov na útek z domova, kde ju majú radi a konečne si ju chcú ponechať navždy. Deväťročnú Ginny traumatizujúcim spôsobom vzali vlastnej matke, ktorá ju týrala a zanedbávala, a posielali z jednej pestúnskej rodiny do druhej. Ginny napokon našla svoj „Navždydomov“ – bezpečné miesto s rodičmi, ktorí ju pestujú ako v bavlnke. Vari to nie je presne to, v čo dúfajú všetky deti v náhradnej starostlivosti? Ginny má však iné plány. Kradne, klame a zneužíva dobré úmysly tých, čo ju ľúbia, len aby opäť získala to, čo jej v súčasnom živote najviac chýba – svoju Bábiku. Dokonca sa aj dá kvôli tomu uniesť, ale realita ju zrádza a zneisťuje.
Ginny rozpráva svoj príbeh v prvej osobe, čím sa tento román zároveň stáva autentickým autoportrétom jej svojského, i keď pre okolie bizarného spôsobu vnímania vonkajšieho sveta. Je to príbeh outsiderky, ktorá sa snaží zaradiť, niekam patriť a porozumieť životu.

Preložila Zorka Ličková

Ukážky z knihy

Mala som vyše deväť, keď sa začalo moje prvé Navždy. Jedna pestúnska rodina striedala druhú po dvoch mesiacoch, väčšinou.
„Maličká?“ ozve sa Larry. Hovorí na mňa. Vynorím sa z hlbín svojho mozgu.
„Čo je?“
„Chceš zistiť, či je na nete a či sa s ňou dá četovať?“
Som vzrušená. Pretože četovať znamená hovoriť.
Larry ukáže na časť obrazovky. „Sem,“ povie. „Iba sem klikni.“ A tak tam kliknem a pred očami sa mi objaví miesto na písanie.
„Napíš tam, čo jej chceš povedať,“ radí mi Larry. „Len ju pozdrav a polož nejakú otázku.“
Nechce sa mi ju pozdraviť. Namiesto toho naťukám otázku, ktorú vytrvalo kladiem každému a ktorú nikto, nikto, nikto nechápe:

Našla si moju Bábiku?

A čakám.
„Musíš kliknúť na Odoslať,“ povie Larry.
Ja ho však vlastne ani nepočujem, lebo tie obrazy polície a Glorie a kuchyne sa mihajú tak rýchlo, že nedokážem vnímať nič iné. Opäť sa ponáram do hlbín vlastného mozgu. Vidím Gloriu s tvárou pritlačenou k stene a policajtov, ako ju tam pridŕžajú. Vidím rozrazené spodné dvere a svetlo vnikajúce dnu zvonku
a dve utekajúce mačky. Nepamätám sa ktoré.
„Tuto,“ začujem Larryho hlas. „Odkliknem to za teba.“
Pred sebou vidím šípku pohybujúcu sa po obrazovke. Dotkne sa nápisu Odoslať a ja začínam počítať. Keď sa má niečo stať, potrebujem totiž vedieť, do koľko napočítam, kým k tomu dôjde – a najmä keď ide o odpoveď, na ktorú čakám dlhé roky.
Prejde šesť sekúnd. Na obrazovke sa pod mojím textom objavia nejaké slová.
Tieto slová:

Si to ty, Ginny?