Boh v ruinách

Druhá, u nás vydaná, kniha K. Atkinson si vyslúžila celkom slušnú pozornosť hlavne u čitateľov jej predchádzajúceho románu Život po živote, ktorý sa tiež nepriamo zameriaval na dobové prostredie II.svetovej vojny. Napriek tomu, že som jej predchádzajúcu knihu nečítala, tento román ma zaujal svojou anotáciou a očakávala som od neho istú dávku surovosti, näpatia a silných, vypätých existencionálnych momentov. Moje očakávania však neboli ani z polovice naplnené

Najprv k pozitívam : štýl písania - prepracovaný, s použitím veľkého množstva opisov (ak podľa schopnosti opisu hodnotíme kvalitu), autorka sa v texte nestráca, má dobrú schopnosť naväzovať na text, aj keď jeho plynulosť veľmi segmentuje na mnoho odstavcov z rôznych pohľadov.
viac perspetív rozprávača - aj keď tento fakt nemusí byť okamžite do očí bijúci, román sa dá označiť ako generačný, nakoľko spĺňa všetky jeho kritériá - sústreďuje sa na viacero postáv jednej rodiny v pribehu viacerých desaťročí s tým, že rozprávač nie je neustále zameraný na život jednej osoby.

prelínanie lit. žánrov - autorka pracuje aj s fiktívnym románom Augstove dobrodružstvá, ktorý písala Teddyho teta. Ním dopĺňa dej, ale v istej miere aj koreluje s väčšou autenticitou príbehu a s jeho vyšším postavením v lit. hodnotovom rebríčku.
symbolizmus/ skryté významy v metaforách - autorka v celom románe pracuje s obrazmi ako napr. spievajúci vtáci, škovránky, veselý škovránok, mŕtvy škovránok i iné zvieratá a pod., čím jasne naznačuje cestu symbolu zvieraťa ako nespútaného, slobodného tvora ovplyvneného citmi a symbolu prírody ako metafory na ľudskú skrytú vášeň, nespútanosť a bezprostrednosť. Samozrejme, motív prírody ako duše je už značne prežitý a pre-využitý v množstve lyriky i epiky, no v dnešnej dobe modernej lit. sa to dá považovať za relatívne zaujímavý, medzi mladšími spisovateľmi málokedy použitý spisovateľský krok. 

K negatívam :  žánrová neurčenosť, neukotvenosť  - pri bližšom pohľade na samotné dielo bude viacerým čitateľom jasné, že autorka nie úplne obratne balancuje na hranici toho,o čom vlastne chce písať. Anotáciou ponúkaný viac-menej vojnový príbeh je teda nakoniec viac generačno lomítko spoločenská výpoveď problémov a vzájomných vzťahov členov jednej rodiny, ktorá bola medzi rečou poznačená vojnovou érou. Aj keď autorka chce poukazovať, že vojna na týchto ľudí pôsobila nepriamo, aj niekoľko rokov pred jej začatím a rovnako po jej skončení, táto snaha celkom vyšumí do prázdna, nakoľko nie je dobre uchopená.
postavy a striedanie pohľadu rozpr. - ako už bolo vyššie spomenuté, v striedaní rozprávačov sa autorka vyzná, nie tak často však aj čitateľ. Mnohé odseky sú zavádzajúce, zbytočné skákanie z pohľadu jednej postavy na druhú časom čitateľa unaví, celý príbeh by pôsobil zaujímavejšie bez neustáleho delenia textu pre tú či onú postavu, nakoľko celok pôsobí nefunkčne a zmätočne, napr. po skončení jedného odseku nasleduje okamžite ďaľší, avšak z iného pohľadu a z inej časovej roviny. Tak sa môže ľahko stať, že na jednej dvojstrane sú pri krátkych častiach aspoň 4 odseky z pohľadu 4 postáv a "skákanie" z minulosti do prítomnosti a naspäť.


Steinovej syndróm - pracovné označenie toho, čo priamo nadväzuje na prvé negatívum. Autorka pracuje s tvrdením, že vojna ako taká ovplyvňuje jej aktérov (či priamych alebo nepriamych) v ich celom nasledujúcom živote a poznačuje dokonca aj ich deti. Odkazuje sa tu teda na istú stratenú generáciu 2.0, no na pár strán opisu bitky a reálnej akcie pilotov tu vojna akoby nehrá skutočnú úlohu. Málo sa o nej hovorí, málo sa o nej premýšľa... Reálne tu nemá svoje pevné, neodmysliteľné postavenie. Síce by Atkinsonová mohla kontrovať tým, že vojnu používala len na pozadí, pre lepšie pochopenie toho, čo ovplyvilo postavy, no ak by čitateľ nevedel, že sa má jednať o vojnový príbeh, absolútne by ho k tomuto žánru nezaraďoval.
anotácia knihy a celková propagácia - posledná vec súvisí s tým, že kniha je na trh uvedená nie ako voľné pokračovanie knihy Život po živote, ktorým naozaj je, ale bez akejkoľvek zmienky ako samostatný román. Samotná Atkinsonová v poďakovaní ⬇spomína, že nechcela túto knihu písať ako pokračovanie, no voľná náväznosť tu je. Preto čitateľ ako ja, ktorý postavy nepozná, sa možno bude už od začiatku neskutočne strácať,autorka totiž neotáľa a okamžite nás vhadzuje do deja, bez toho, aby aspoň trošku osvetlila pozadie postáv pre úplne neznalých.

Záverom, kniha Boh v ruinách je teda komplexné rozprávanie tiahnuce sa viacerými generáciami jednej rodiny, bez priameho zamerania sa na vojnu (väčšie prichádza až v druhej pol. knihy) a chce byť výpoveďou o rodiných a spoločenských vzťahoch doby, z ktorých sa z rôznych dôvodov vytratili priateľské, nežné spojenia a jej členovia sú si vzájomne odcudzení, z pocitu povinnosti a zotrvačnosti predstierajúci svoje sociálne cítenia. Román je teda vhodný pre čitateľov, ktorý už dobre poznajú štýl K.Atkinson, zároveň poznajú aj jej predošlú knihu, a pre ostatných, ktorý namiesto vojnovej drámy očakávajú radšej pomaly plynúci spoločenský román.

Recenzovala: Aneta Zacharová
http://welikebooksforever.blogspot.sk/2017/07/novy-zivot-po-zivote-kate-atkinson-boh.html