Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa

Ohlasy okolo Babičky som priebežne sledovala. Viackrát som sa stretla s názormi, že Ove bol lepší. Takto... Spočiatku som sa ani ja sama nevedela vyhnúť porovnávaniu medzi Babičkou a Ovem. Avšak! Teraz, keď mám knižku prečítanú, tak ma ani len nenapadne porovnávať čo i len jediné písmenko. Oba príbehy sú vo svojej podstate jedinečné a zrovnávať ich dokopy nemá žiadny význam. Úprimne som rada, že som sa vyhla porovnávaniu, pretože vo všeobecnosti to nemám rada. Do každej knihy autor vkladá niečo iné.

Babička bola už od prvého momentu bláznivou jazdou. Povedzme, že bláznivé bolo i hľadanie si mojej cesty k tomuto dielu. Na jednu stranu bola babička zábavná, divoká a človek dobre vedel prečo sa správa, tak ako sa správa a aká dobrosrdečná a láskavá svojimi činmi je. Na druhú stranu, aspoň mne občas v hlave svietila kontrolka, či to nie je tak trocha prehnané. Vymýšľať rozprávky, ktoré popisujú realitu a všetko okolo toho - výborné! Fajčenie cigariet, pitie alkoholu a to všetko v neustálom rytme a podobne... No neviem. Občas boli takéto situácie k celku diskutabilné. Boli myslené dobre, ale je tam to ALE. Mierne cez bolo občas aj správanie Elsy. Áno viem, že to bolo dieťa. Viem dokonca aj to aké skvelé a vnímavé dieťa to bolo! Avšak občas sa správala ako malý rozmaznaný, necitlivý fracek. Nemyslím to v zlom. Bolo to naozaj iba pár krátkych, malých momentov, no počas nich mi to prekážalo.

Odhliadnuc od toho knihe nemám čo vytknúť. Štýl písania bol ako inak skvelý. Postavy boli rozmanité, svojské a krásne jedinečné. Nech sa navonok správali akokoľvek, vnútro mali prekrásne a to zakryť nemohli.  Každý z nich mal iný osud, iný život, no ako celok tvorili pevnú reťaz priateľstiev. Elsa bola na svoj vek naozaj vyspelé dieťa. Nad všetkým veľmi rozumne premýšľala a videla aj to čo vidieť nebolo. Navyše milovala Harryho Pottera. Tam asi nič netreba dodávať, no nie :D? Elsinou najlepšou priateľkou a zároveň hrdinkou bola babička. Babička bola ako hurikán. Doslova. Nič pre ňu nebolo nemožné. Nič nebolo neprekonateľné, či príliš bláznivé. Mala obdivuhodnú fantáziu a osobnosť. Keď bola mladá žila v časoch, kedy ženy nemali obzvlášť veľké právomoci. Ona sa vzoprela a všetkým ukázala, že stať sa lekárkou - presnejšie chirurgičkou, priatelia, vôbec nie je nemožné.

Na knihe sa mi asi najviac páčilo ako babička vymyslela rozprávkové kráľovstvo Miamas v ktorom sa odohralo mnoho dobrodružstiev a žilo tam množstvo hrdinov. Všetko sa krásne prelínalo s realitou a ukazovalo sa, ktorá rozprávková postavička patrí k obyvateľovi bytovky. Všetko na sebe navzájom záviselo a bolo to naozaj to najoriginálnejšie čo som čítala za posledný čas.

Nádherne vykreslené charaktery a popísaný život samotný. Túto knižku som čítala zhruba tri týždne, čomu naozaj nerozumiem. Čítala sa totižto výborne a za čítanie rozhodne stála. Pokiaľ uvažujete o jej čítaní... Neváhajte! Smelo do toho :)!

Recenzovala: Kristína Dražovská
http://krystyblog.blogspot.sk/2016/12/babicka-pozdravuje-ospravedlnuje-sa.html

Backman sa blíži svojmu krajanovi celkovým vyznením, hoci nemá až také globálne zámery. Jeho romány majú pomerne ohraničený priestor, no zato sú nekonečné ľudskou hĺbkou a psychologickým vykreslením. Prvým titulom Muž menom Ove dokázal, že vie citlivo a pritom s nadhľadom postaviť dej aj na spočiatku nevrlej a nie veľmi sympatickej postave. Na preklad ďalšieho románu, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, sme síce museli čakať o niečo dlhšie ako iné jazykovo bližšie krajiny, no oplatilo sa. Hoci v ňom prináša odlišný typ hrdinky, zachováva si svoj osobitý autorský štýl, čo je jeho najväčšou devízou. 

"Babičku hospitalizovali pred dvoma týždňami, ale takmer každý deň utiekla, počkala na Elsu a išli na zmrzlinu. Alebo keď mamka nebola doma, urobili si zo schodiska kĺzačku. Alebo sa vlámali do zoologickej záhrady. Skrátka, robili si, čo babičke práve zišlo na um. Pochopiteľne, babička to nepokladala za "útek" z nemocnice, lebo každý útek predpokladá prekonávanie nejakej prekážky, ktorou môže byť napríklad drak. Mamka a zdravotný personál to však vidia inak."

Elsina babička rozhodne nenapĺňa tradičný obraz o starých mamách. Spôsobuje jeden problém za druhým, policajti nad jej výčinmi už len krútia hlavou a zatiaľ čo mnohí ju považujú za bláznivú, jej vnučka ju vníma ako hrdinku. A to doslova, pretože babička zachránila pred najväčšou hrozbou dokonca aj kráľovstvo Miamas, jednu zo siedmich krajín Ríše polobdenia-polosna. Práve tam sa Elsa utieka, keď si nevie dať rady s reálnym svetom. V škole je šikanovanou outsiderkou, doma po rozvode rodičov prežíva matkin nový vzťah i jej tehotenstvo. Dom, kde bývajú, obýva zaujímavý plejáda charakterov, a práve oni sa stanú pre Elsu motiváciou po babičkinej smrti. Tá jej totiž ako rytierovi Miamasu dala poriadne náročnú úlohu. Začalo sa pritom nevinne - listom. Ten mala Elsa doručiť tzv. Monštru - tajomnému susedovi, vzbudzujúcemu v Else strach a hrôzu. Lenže ako sa ukáže, hovorí rovnakým tajným jazykom ako ona a babička! Dokonca tvrdí, že to on ho babičku naučil. Elsa nerozumie babičkinmu odkazu (Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa), ale čoskoro pochopí, že na tomto svete po sebe zanechala viacero nedokončených záležitostí. A je na Else, aby uskutočnila to, čo ona už nestihla...

"Babičku nijako nezaujímala efektivita či ekonomika, ale v chaose a zmätku ju každý počúval na slovo. V bežnom živote by s ňou iní lekári dobrovoľne nešli ani do obchodu, no keď sa svet rúcal, nasledovali ju ako jej armáda. Lebo nevýslovné katastrofy vyvolávajú v ľuďoch neuveriteľné vlastnosti. Z nich sa rodia superhrdinovia. Raz v noci cestou do Miamasu sa na to Elsa vypytovala babičky. Aké je byť na mieste, kde sa práve rúca svet. Aké je byť v Ríši polobdenia-polosna počas Nekonečnej vojny a vidieť vlnu, čo pohltila deväťdesiatdeväť snežných anjelov."

Kto čaká ironickú reakciu na spoločnosť ako v prípade Muža menom Ove, mohol by ostať sklamaný. Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa má netypickú sedemročnú hrdinku, ktorá sa musí vyrovnať so smrťou najmilovanejšieho človeka. Babička prežila bohatý život a aby uľahčila vnučke ťažké situácie, absolvuje s ňou množstvo nezabudnuteľných dobrodružstiev. Fredrikovi Backmanovi slúži ku cti, že si dal námahu s vytvorením priam celej mytológie kráľovstva Miamas, ale niekedy boli jeho opisy príliš rozvláčne a spomaľujúce. Dokonca som mal pocit, že po babičkinej smrti sa zamotal vo vlastnom deji a chvíľu trvá, kým sa opäť rozbehne. Napriek týmto hluchým miestam stále ide o kvalitné čítanie s viacerými motívmi, ktoré Backman podsúva čitateľom pomerne nenápadne, aby ich napokon ohromil ich významom. Elsa sa pohybuje medzi obyvateľmi domu, pričom každý má vlastnú líniu a dôvod, prečo ju k nim babička nasmerovala. V prvom pláne ide o vyrovnávanie sa so smrťou príbuzného, v ďalších objavíte plno iných, ako napr. odcudzenie, alkoholizmus, nepochopenie, snahu byť najlepší, no najmä poznanie, že je dôležité zachovať si hlavne vlastnú tvár...

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk/news/f-backman-babicka-pozdravuje-a-ospravedlnuje-sa/

Moje tohtoročné knihomoľské predsavzatie znelo „prečítať všetky Backmanovky, ktoré sú v slovenčine.“ Po knihe Muž menom Ove bola na rade Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Po trileroch mi táto kniha prišla vhod. Vedela som, že Fredrik Backman píše krásne príbehy a človek má po ich prečítaní príjemný pocit.

Elsa je takmer osemročné dievčatko, ktoré je iné. Aspoň to o nej vravia. Len preto, že je bystrejšia a nemá v hlave prázdno. Na dennom poriadku je strach zo šikany a vždy je v strehu, ak by musela utekať. A Elsa vie utekať naozaj rýchlo. Lebo keď je niekto iný, tak bez toho neprežije. Najlepšou kamarátkou je jej babička. Ona ju vie rozosmiať, ochrániť a preniesť do iného kráľovstva s názvom Miamas. Babička však ochorie a podľahne rakovine. Ako posledné pripraví pre svoju milovanú vnučku dobrodružstvo s hľadaním pokladu. Podarí sa Else nájsť poklad?

Babičke veľmi nevonia život v skutočnom svete. Je totiž plný pravidiel, a tie jej ani trochu nevyhovujú. Podvádza pri hraní Monopolov, s Renaultom jazdí v pruhu pre autobusy, z Ikey si odnáša žlté nákupné tašky a na letisku pri páse s batožinou nikdy nestojí za značkou diskrétnej zóny. A dvere na záchode si necháva dokorán. To tiež svedčí o istej povahovej odlišnosti.

Začiatok knihy sa môže čitateľovi javiť zvláštny. Elsa sa venuje svojej fantázii. Vysvetľuje, ako to funguje v kráľovstve Miamas, ktoré vymyslela jej babička, aby sa mala Elsa kam utiekať, keď sa bojí. Nenechajte sa však odradiť. Vďaka vysvetleniu pochopíte, ako to v skutočnosti je.  Počas putovania za pokladom Elsa spoznáva svojich susedov. Každý jeden z nich hrá v príbehu dôležitú úlohu. Či už Monštrum, ktorý vychádza z bytu len v noci, mocný vlkodav, ktorý býva v byte sám, Alkoholička v čiernej sukni, stále uhundraný taxikár Alf či protivná babizňa Britt-Marie. V každom jednom z nich si nájde priateľa a každému postupne odovzdá list od babičky, v ktorom ich babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Každý jeden príbeh vás dojme a túžite sa dostať na koniec a zistiť, čo zanechala babička pre svoju milovanú vnučku. Čo bude v poslednom liste, ktorý bude práve pre ňu.

Z toho, čo sa nepovie, nikto nezosmutnie. To vedia všetky takmer osemročné deti.

Kniha je ako vždy napísaná úžasne. Fredrik Backman má dar slova. V jednej chvíli vás rozplače smútkom či dojatím a o chvíľu sa smejete na jeho vtipných myšlienkach. Pri každej knihe sa snažím vybrať úsek, ktorý ma zaujal. Pri Backmanovi je toho toľko, že je ťažko vybrať niečo na ukážku. Jeho myšlienky sú úžasné. Krásne, dojímavé, úprimné a neraz vtipné.

Vďaka jeho knihe sa vrátite do detstva, do sveta fantázie. Začnete sa zaoberať tým, či máte okolo seba priateľov a ľudí, ktorí sú ochotní vám pomôcť a ochrániť vás. Veľmi sa mi páčilo, ako sa postupne ukazovali osudy Elsiných susedov. Každého z nich som mala chuť objať. Mimochodom, je to už druhá kniha od Backmana, kde sa ukázala sila susedských vzťahov. Premýšľala som, či by sa aj u nás vedeli ľudia takto spojiť. Možno niekde áno, ale poväčšinou sa ľudia zatvoria vo svojich domoch či bytoch a o osudy ľudí okolo nich sa nezaujímajú.

Chlapec so syndrómom vyšiel na chodbu a zamieril do babičkinho bytu. Keď sa vrátil, okolo úst mal omrvinky škoricových slimákov a na svetríku vlkodavie chlpy. Trochu to vyzeralo, akoby ho pozvali na karneval a on sa rozhodol, že pôjde za koberec.

Kto má rad Fredrika Backmana, tak knihu bude milovať. Opäť v sebe ukrýva krásne posolstvo. Tentokrát je však popretkávaná fantáziou, ktorá má veľmi dôležitý význam v celom príbehu. Opäť si čitateľ poplače, zasmeje sa a po prečítaní bude mať na tvári úsmev. Lebo presne také sú jeho knihy. Lebo aj napriek tomu, že píše o smrti či šikane, odnesiete si z toho len to najlepšie. Pretože aj smrť patrí k životu.

Najväčšie poďakovanie patrí čitateľom. Nebyť vášho nanajvýš pochybného vkusu, s najväčšou pravdepodobnosťou by som si musel zohnať poriadnu robotu. (F.Backman)

Recenzovala: Dominika Štefčíková
https://drominickacita.sk/2019/03/18/babicka-pozdravuje-a-ospravedlnuje-sa-fredrik-backman/