Tri hlavy draka

Ukážky z knihy

Namiesto úvodu

Názov tejto knihy vymyslel Vlado Burjan. Predchádzajúce dve knihy sa volali Jeden výdych koňa a Dva hrby ťavy. Keď sme sa krátko po vydaní tej druhej náhodou stretli v Artfore, Vlado mi povedal, že už asi vie, ako sa bude volať tretia kniha. „No ako?“ spýtal som sa. A on, reku, že „Tri hlavy draka“. Uznanlivo som skonštatoval, že je to výborný tip, ale že sa predsa len zmýlil. Prezradil som mu, že kniha sa bude volať Tri pagaš- tany konské (mal som pocit, že táto variácia na Tri gaštanové kone od Margity Figuli je celkom vtipná a pritom v duchu názvov prvých dvoch kníh). Až o nejaký čas mi došlo, že ten, kto sa zmýlil, som bol ja. Ak by sa kniha volala Tri pagaštany konské, základnou témou tohto úvodného textu by bola otázka: Čo majú gaštany spoločné s koňmi? Je to celkom zaujímavá otázka s celkom zaujímavou odpoveďou. Gaštany totiž majú určité farmakologické účinky, ktoré sa v minulosti využívali pri liečbe dýchavičnosti koní. Začiatok knihy by teda obsahoval na jed- nej strane stredoveké reálie koní a liečivých lektvarov, a na strane dru- hej prvky modernej farmakológie a fyziológie. Prepojenie dvoch značne odlišných svetov – stredovekého a moderného – by zrejme poskytovalo dostatočný materiál pre rôznorodé variácie na základnú tému tejto aj predchádzajúcich dvoch kníh. Tou témou je veda a jej schopnosť posky- tovať pútavé, a pritom zrozumiteľné odpovede na mnohé celkom obyčaj- né, ale aj všelijaké zvláštne, či dokonca úplne neočakávané otázky. Lenže nakoniec to gaštany a kone s tými drakmi prehrali. Názov s drakmi sa totiž k predchádzajúcim dvom knihám hodí viac a navyše ponúka oveľa zaujímavejšiu otázku: Odkiaľ pochádzajú draci a prečo majú tri hlavy? Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že takáto otázka je pre knihu o vede úplne nevhodná. Veď draci predsa neexistujú, takže akékoľvek zvlášt- nosti ich anatómie sú len prejavom našej fantázie. A čo už sa len dá ve- decky skúmať na fantastických bytostiach? Všeličo. Takže, čo nám môže veda prezradiť o pôvode a trojhlavosti drakov? Začnime s literárnou vedou, ktorá nám v prvom rade hovorí, že troj- hlaví draci sú oveľa zriedkavejší, než si my v strednej Európe myslíme. Z dvoch zá nohlaví. A aj u západných drakov prevláda jednohlavosť, hoci tu sa vy- skytujú – najmä v slovanskej literatúre – aj viac-hlavé mutácie. kladných typov drakov sú východní draci takmer všetci jed-

To, že mnohí svetoví draci sa výrazne líšia od drakov z našich roz- právok, je pomerne dôležité. Pretože až keď si uvedomíme, že draci sa vyskytujú v mýtoch a legendách rôznych historicky a geografcky veľmi vzdialených kultúr, vyvstane zrazu pred nami úplne kľúčová otázka – odkiaľ sa vlastne všetci tí draci vzali? Ako je možné, že zhruba rovnaká predstava vznikla vo fantáziách ľudí, ktorých od seba delili tisícky rokov a desiatky tisíc kilometrov? Kým začneme uvažovať o tejto otázke, treba ju trochu upresniť. Kon- krétne treba upresniť slovo „zhruba“ v slovnom spojení „zhruba rovna- ká predstava“. Jednotliví draci sa totiž na seba podobajú často len veľmi vzdialene. Východní draci, ktorých typickým reprezentantom je drak čín- sky, sú múdri a dobrí. Západní draci, ktorých typickým reprezentantom je drak zabitý svätým Jurajom, sú naskrz zlí. Východní draci majú podl- hovasté telo pripomínajúce hada, západní majú telo jaštera. Jedni aj druhí vedia lietať, krídla však majú len tí západní. Východní lietajú bez krídiel. Prečo sa napriek týmto zásadným rozdielom volajú rovnako? No, oni sa rovnako nevolajú – po čínsky sa drak nepovie drak, to len my tak prekladáme. Ale prečo to tak prekladáme? Pretože napriek všetkým roz- dielom majú tieto mýtické bytosti niekoľko spoločných znakov, a práve tie považujeme za určujúce. Všetci draci sú veľkí a mocní, majú telo a hlavu plazov (či už hadov alebo jašterov), vedia lietať a majú všelijaké nadprirodzené schopnosti. Tak, a teraz, keď sme si vyjasnili, čo vlastne pod drakom rozumieme, môžeme sa vrátiť k otázke, kde sa vlastne všetci tí draci nabrali. Jedna celkom prirodzená hypotéza hovorí, že idea draka vznikla pôvodne na jednom mieste a odtiaľ sa rozšírila do celého sveta. Za najpravdepodob- nejší pôvod vzniku sa v rámci tejto hypotézy považuje Čína, odkiaľ sa draci mohli rozšíriť jednak cez Kóreu až do Japonska, a jednak cez Indiu, Perziu a Egypt až do Európy. Čo na túto hypotézu hovorí veda? Porovnávacia literatúra má príliš málo zdrojov na to, aby mohla vyniesť nejaký jasný verdikt. Draci sa totiž objavujú už v najstarších mýtoch odovzdávaných dlhé stáročia len ústnou tradíciou. Čiže ak aj k opísanému šíreniu idey draka naozaj do- šlo, v písomných prameňoch o tom nie sú žiadne zreteľné stopy. Takže sme odkázaní na archeológiu a vyobrazenia drakov na rôznych artefak- toch. Ani archeologické nálezy však neposkytujú dostatočné podporné argumenty pre hypotézu o jednej pravlasti drakov.

Namiesto úvodu Napriek tomu majú vedci hrabúci sa v zemi k otázke pôvodu drakov čo povedať. Akurát, že nie archeológovia, ale paleontológovia. Od pale- ontológov vieme, ako vyzerali dinosaury, a každý, kto niekedy videl ob- rázky drakov aj obrázky dinosaurov, zrejme uzná, že sa na seba značne podobajú. Na obrázky dinosaurov sa pritom pozeráme ako na obrázky niečoho skutočného (hoci dávno vyhynutého), zatiaľ čo obrázky drakov považujeme za výplod fantázie. V skutočnosti sú výplodom fantázie jed- ny aj druhé, podstatný rozdiel však spočíva v tom, že v prípade dinosau- rov je obrazotvornosť striktne viazaná výsledkami vedeckého výskumu. Čo všetko vedia o vzhľade vyhynutých dinosaurov zistiť paleontoló- govia? Tak v prvom rade vedia zostaviť úplné sady kostí jednotlivých druhov, čo je oveľa viac roboty, než si bežný človek predstavuje (nálezy kompletných kostier sú totiž veľmi zriedkavé, a tak treba trpezlivo skla- dať jednotlivé kosti nájdené na mnohých rôznych miestach). Z týchto kostí potom vedia na základe anatómie súčasných zvierat zložiť celko- vú kostru, respektíve jej najpravdepodobnejší variant. Potom – opäť na základe analógie s anatómiou dnešných zverov – hľadajú čo najpriro- dzenejšie upevnenie svalov na túto kostru. A nakoniec pridajú zvonku viditeľné detaily ako pazúry, šupiny, ostne, blany, rohy a podobne. A teraz si predstavme, že by po náleze lebečnej kosti niektorého z veľ- kých dinosaurov nenasledovala celá tá zdĺhavá práca paleontológov, ale rovno by nastúpila fantázia rozprávača alebo maliara. Čo by sme tak asi dostali? Podľa jednej z najrozšírenejších hypotéz o pôvode drakov by sme dostali – drakov. Nie je to neprirodzená hypotéza. Dokonca je značne pravdepodob- né, že na nejaké kosti dinosaurov narazili ľudia na rôznych miestach zemegule už v prehistorických dobách. A je skoro isté, že ak na takéto kosti narazili, muselo to v nich zanechať hlboký dojem. Nevšedný záži- tok z nálezu potom zrejme zaujal veľmi čestné miesto v ústnej tradícii a časom aj v mytológii príslušnej kultúry. Ak je to tak, potom sú draci výsledkom dávnej intuitívnej rekonštrukcie podoby dinosaurov. Takýto scenár poskytuje aj celkom prirodzené vysvetlenie trojhlavosti niektorých drakov. K tomu by stačil nález niektorého z takzvaných ma- sových hrobov s pozostatkami viacerých dinosaurov (dnes poznáme viac takých nálezísk). Lebky niekoľ kých dinosaurov nájdené na jednom mies- te mohli ľahko viesť k predstave viac-hlavého tvora. Takto mohla vznik- núť napríklad deväťhlavá antická hydra alebo trojhlavý ruský Gorynič.

Antické texty nám však ponúkajú aj úplne iné, a pritom tiež celkom prirodzené vysvetlenie. Draci sa podľa tohto vysvetlenia nevyvinuli z dávno vyhynutých tvorov, ale skôr z tvorov, s ktorými sa stretávame ešte aj dnes. Asi najvýznamnejší je z tohto hľadiska citát z kapitoly o slo- noch v diele Naturalis historia od Plínia staršieho Najväčšie slony sa vyskytujú v Indii, kde žijú aj draci, ktorí sú s nimi v permanentnom konfikte. Draci sú takí veľ kí, že sa ľahko okolo slona obtočia a spútajú ho. V tomto boji zahynú jeden aj druhý: porazený slon spadne mŕtvy na zem a svojou váhou zadlá- vi draka, ktorý je okolo neho ovinutý. Plínius používa slová elephantos a dracones, takže tento citát vníma- me naozaj ako opis súboja slona s drakom a nad takouto zdanlivo ab- surdnou báchorkou zrejme len mávneme rukou. Ak sa však na celú vec pozrieme očami jednak lingvistiky a jednak zoológie, zistíme, že je v nej oveľa viac cennej informácie, než to na prvý pohľad vyzerá. Tak v prvom rade lingvistika. Tá nám hovorí, že latinské slovo dra- co, z ktorého zrejme pochádza anglické slovo dragon aj naše slovo drak, neznamenalo draka, ale hada. Plínius teda nehovorí o veľ kých drakoch, hovorí o veľkých hadoch. Nuž a zoológia k tomu dodáva len toľko, že Plíniov opis sa veľmi dobre hodí na pytónov a spôsob ich lovu (aj keď časť o pravidelnom zadlávení pytónov slonmi je zjavne prehnaná). Tým sa dostávame k druhej najrozšírenejšej hypotéze o pôvode dra- kov: vyvinuli sa z veľ kých hadov postupným preháňaním a pridávaním bizarných detailov. Lingvistické stopy po takomto vývoji môžeme vidieť nielen v spomínanom latinskom draco, ale aj v slovanských označeniach drakov slovami pochádzajúcimi z pomenovaní hadov (zmej, zmij, żmij). Ako sa mohli veľ ké hady vyvinúť na drakov? Ako im pribudli krídla, nadprirodzené schopnosti a ďalšie hlavy? Nuž, s tými krídlami sa to javí celkom jednoduché. V kresťansko-židovskej kultúre je had výrazne spo- jený so Satanom a krídla nie sú u tohto padlého anjela ničím neočakáva- ným (v Číne bola inšpiráciou k hadovi-drakovi lietajúcemu bez použitia krídiel pravdepodobne dúha vnímaná ako nebeský had). Nadprirodzené schopnosti sú tiež celkom prirodzené. U Satana budú určite zlé a u čínskeho draka – božstva zviazaného s vodou a dažďom – asi skôr dobré. A viac hláv? Nuž, ľudia čas od času prichádzali do styku .

Namiesto úvodu s dvojhlavými tvormi (ako príklady z nedávnej minulosti uveďme dvoj- hlavé teliatko vystavené v Slovenskom národnom múzeu, dvojhlavú ovcu z expozície na Oravskom hrade alebo dvojhlavú užovku zo ZOO v Jalte). Takáto biz