Sparta - Dosiahni svoj cieľ!

Obsah knihy: Sparta - Dosiahni svoj cieľ!

Kniha SPARTA – DOSIAHNI SVOJ CIEĽ! predstavuje jednoduchú filozofiu, ktorú autor najprv uplatnil vo svojom živote a teraz ju využívajú milióny ľudí po celom svete.
Stanovte si cieľ, pustite sa do práce a dotiahnite to do konca. Naučíte sa:
- Prekonať vlastnú vôľu ako najväčšiu prekážku.
- Prijať sebadisciplínu za najlepšieho priateľa.
- Odolávať životným problémom.
- Pomôže vám plne rozvinúť vlastný potenciál: v živote, v práci, vo vzťahoch a čomkoľvek, pre čo sa rozhodnete. Je projektom, ktorý vás prevedie od štartu až do cieľa.

...existuje nepriama úmera medzi tým, ako mizerne sa cítite na súťaži a tým, ako úžasne sa cítite po nej. Po tejto súťaži som sa cítil, akoby som vyhral národnú lotériu. Keď sa vám podarí vybojovať si cestu z pekla a dokončiť to, čo sa vám predtým zdalo nemožné, zmení vás to. Zrazu uvidíte sami seba v inom svetle, budete na seba hrdý a začnete sa cítiť ako iný človek.
Po súťaži v Ukataku som prešiel niekoľko extrémnych súťaží, ktoré patria k najnáročnejším na svete. Keď ľuďom hovorím, čo mám v pláne, väčšina z nich sa na mňa pozerá ako na debila alebo samovraha.
Lenže fakt, že sa postavíte výzve a dosiahnete viac, než si myslíte, nie je vôbec blbosť. V konečnom dôsledku vám to pomôže presvedčiť sa, čoho ste schopný. Prekonávanie samého seba vytvára nový referenčný rámec, ktorý vám pomôže postaviť sa náročným životným situáciám a ukáže vám možnosti, o ktorých existencii ste nemali ani potuchy. Práve kvôli tomu som založil Spartan Race a z rovnakého dôvodu som napísal túto knihu...

Kto je Joe De Sena? Podnikateľ s vášňou pre život, ktorý od ôsmych rokov kope do lopty po ihrisku svojho sveta a nezľakne sa nijakej prekážky. Narodil sa v Queens v štáte New York v rodine učiteľky jogy a talianskeho podnikateľa, ktorí ho naučili bojovať aj vtedy, keď je nádej v nedohľadne.
Zoznámte sa s človekom, ktorý mení životy iných.

Mal som možnosť sa s Joeom De Senom na chvíľku stretnúť. Je to človek, ktorý vás dokáže namotivovať iba pohľadom. Pri čítaní knihy máte pocit, akoby sedel naproti a rozprával sa s vami, po jej prečítaní budete mať chuť žiť ako Sparťan. Skvelá kniha!
(Jan Jirkal, tréner Spartan Kids, Česká republika)

SPARTA – DOSIAHNI SVOJ CIEĽ! je manuálom pre sparťanský život; sprievodca životným štýlom, ktorý vás posunie z pohodlia do zóny boja. Prvú polovicu pretekov bežíte na nohách; druhú bežíte v mysli.
(...) Presvedčil som sa, že tieto preteky nie sú len o behaní a prekážkach, ale najmä o prekonaní samého seba a hľadaní skutočných hodnôt, na ktoré ľudia často prídu, až keď sú na dne.
(Peter Žiška, najúspešnejší európsky pretekár Spartan Race)

Preklad: Filip Tvrdoň

Ukážky z knihy

PROLÓG:
TRIDSAŤ POD NULOU A BEZ STRECHY NAD HLAVOU
Raid International Ukatak sú zimné vytrvalostné preteky, ktoré
sa konali v Quebecu uprostred najchladnejšieho obdobia roka.
Niektoré zaznamenané teploty klesli pod úroveň tridsiatich
stupňov pod nulou. Moji priatelia boli jediný dôvod, prečo som sa
v ten deň objavil s troma členmi tímu na štartovej čiare, na drobnom
ostrove uprostred rieky svätého Vavrinca v Quebecu. Aby sme sa dostali
do cieľa, museli sme prekonať päťstošesťdesiat bezútešných, pustých
a zamrznutých kilometrov. Čakala nás plavba na člne, pochod
na snežniciach, úsek na bežkách a, verte tomu alebo nie, jazda na
horských bicykloch cez takmer zamrznuté rieky a zasnežený skalnatý
terén, ktorý by každú ľudskú bytosť s trochou príčetnosti odradil od
toho, aby naň vôbec vstúpila. Vedel som, že preteky potrvajú šesť dní,
ak všetko pôjde podľa plánu. Ale vedel som, že nikdy nič nešlo podľa
plánu.
Napriek mrazivým teplotám bola nad nami jasnomodrá slnkom
zaliata obloha a farebná výbava súťažiacich sa odrážala v snehu. Začali
sme splavovaním rieky svätého Vavrinca, čo skôr vyzeralo ako
snaha veslovať kanoe cez Arktický oceán so štvorčlennou posádkou
a so mnou na korme. Plávajúce kryhy nám narážali do člna a boli by
nás spláchli cez palubu ako tulene bažiace po ľadovej vode. Až na to,
že na pretekoch ako sú tieto nemáte možnosť prezliecť sa do suchých
vecí a nie je ani príležitosť zahriať sa. Od momentu, keď vám veci nasiaknu
ľadovou vodou, cítite chlad až v kostiach a situácia sa nezmení,
12
až kým sa neoteplí. Jedným slovom, je vám taká zima, akoby ste boli
nahí. V takých podmienkach ľudia zomierajú na podchladenie. To bol
začiatok pretekov.
Keď sme dosiahli náš cieľ na rieke svätého Vavrinca, dva dni sme
sa brodili v hlbokom snehu po kolená a v teplotách od dvadsaťtri do
tridsaťpäť stupňov pod nulou. Aby sme si udržali dostatok energie,
s tímom sme sa občas zastavili a z fľaše sme sŕkali olivový olej. Bola
to logická voľba, pretože sa ľahko nesie a je nabitý kalóriami. Keď
sa na to pozriem spätne, fungovalo to, aj keď nie bez vedľajších
účinkov.
Kto sa zúčastnil na ultra-vytrvalostných pretekoch, má mentalitu
aspoň do určitej miery prispôsobenú tak, aby sa vedel odosobniť a dokázal
sa pohybovať dopredu, nehľadiac na to, že každý ľudský impulz
a obyčajný zdravý rozum mu hovoria, aby prestal. Prestanete racionálne
myslieť, stratíte schopnosť logicky uvažovať a začnete fungovať na
základnej úrovni.
Tretiu noc, keď sme sa na snežniciach plahočili k vrcholu horského
hrebeňa, objavili sa predo mnou tváre rodiny, príbuzných a priateľov.
Kamkoľvek som sa pozrel, popri chodníku som videl ich hlavy, ako sa
na mňa pozerajú. Celé hodiny som premýšľal nad tým, čo tam robia.
Okrem toho som neďaleko chodníka uvidel McDonald´s... Samozrejme
tam nemohol byť, pretože som bol stratený uprostred ničoho.
Nielenže som videl obrysy zlatých oblúkov, ale do nosa mi udrela aj
charakteristická prenikavá vôňa hamburgerov a smažených hranolčekov.
Je úžasné, čo sa zmocní ľudskej mysle, keď človek začne strácať
vedomie. V mojom prípade to boli evidentne trans-mastné tuky a kečup.
Bolo to oficiálne – zbláznil som sa.
Chystali sme sa na zlaňovanie skoro štyristopäťdesiat metrového
útesu, aby sme sa potom mohli pustiť ďalej smerom k cieľu. V tom
čase sme boli druhí, držali sme sa tesne za lídrami, a stále sme si
robili nádeje na víťazstvo. Bol to pre mňa mimochodom šok, najmä
keď vezmeme do úvahy, že som nebol atlét a nemal som tam čo robiť.
Súčet atletických skúseností ostatných členov tímu sa už meral na
desaťročia a ja som obchodoval na Wall Street a predtým som čistil
13
bazény. Spoliehal som sa na to, že rozdiel vo fyzickej zdatnosti medzi
mnou a ostatnými členmi tímu vykryje moja psychická húževnatosť.
Vo svete dobrodružných súťaží to boli Olympijské hry a ja som sa
s nimi snažil udržať krok.
Keď sme sa priblížili k hrebeňu, vedel som, že niečo nie je v poriadku.
Tím pred nami mal nehodu: laná, ktoré spájali hrebeň s dolinou
sa nebezpečne uvoľnili. Zlaňovať za týchto podmienok znamenalo vystaviť
sa veľkému riziku, ktoré sme neboli ochotní podstúpiť.
Takže sme stáli na hrane útesu a nemali sme sa kam pohnúť, zatiaľ
čo tím pred nami sa snažil prísť na to, ako spojiť uvoľnené laná. Počuli
sme akýsi rozruch a pod hranou útesu sme videli svietiace čelovky. Keď
máte halucinácie, popri chodníku vidíte ľudské hlavy a zlaté oblúky,
zrejme nie ste úplne pripravení na zlaňovanie takmer päťdesiatmetrového
útesu obzvlášť, keď nie sú v poriadku istiace laná. Blížila sa noc
a my sme nevideli inú cestu nadol. Vrátiť naspäť sme sa už nemohli.
Z najbližšieho tábora (niekoľkých stanov prikrčených v snehu) sme
ráno toho dňa vyrazili. V mrazivom vetre svištiacom všade okolo nás
sme sa na seba pozreli a zhodne sme si pomysleli: „Kurva!“ Čakala nás
noc na snehu bez strechy nad hlavou. Nebrali sme si stan, pretože by
bol na šesťdňovú túru príliš ťažký. Naším „plánom“ bolo ísť bez spánku,
až kým neskolabujeme. Ignorovali sme bezpečnostné požiadavky,
aby sme mali ľahšie batohy.
Tušil som, že máme pred sebou sakra ťažkú noc, ale nemal som
predstavu, aká bude skutočnosť. Zahrabal som sa do mrazivej bielej
masy, pretože poskytovala jediný možný úkryt pred nárazmi arktického
vetra. Extrémne podmienky a energetický výdaj, ktorý vyvolávali,
mali za následok, že bolo nemožné zaspať. Takéto podmienky
vám jednoducho vezmú tú časť mozgu, kde sídli vaše „ja“ a odnesú
ju niekam preč.
Takže som sa triasol v mizérii až do svitania, pretože to bolo to
jediné, čo sa dalo robiť.
Ocitol som sa v stave, do ktorého sa dostávajú ľudia stratení v divočine,
keď už jednoducho kašlú na to, či prežijú, pretože keď zomrú,
aspoň sa skončí ich trápenie.
14
Na druhý deň, hneď ako sa objavil prvý záblesk svetla, sme zistili, že
laná sa opraviť nedajú. Tímu pred nami sa pošťastilo zliezť dole a nám
zostávalo dúfať, že sa im situáciu nejako podarí vyriešiť alebo vyraziť
a pokúsiť sa ich dohnať. Po diskusii sme rozhodli, že sa pokúsime
zliezť, teda zliezť po povrchu, ktorý by sa mal normálne iba zlaňovať.
Každá trasa na prvý pohľad vhodná na zošmyknutie, zoskočenie alebo
skotúľanie, mala po bližšom preskúmaní nedostatok, ktorý mohol mať
fatálne následky. Bolo to akoby ste sa pokúšali zliezť trojitú čiernu
zjazdovku, ktorú nikto nikdy nezišiel ani na lyžiach. Povrch bol do
úrovne pásu pokrytý snehom a na každom kroku posiaty smrteľne
nebezpečnými pascami.
Nakoniec sme objavili prúžok snehu, ktorý sa vinul smerom dole
po skalnej stene. Nemohli sme si vyberať a tak sme začali zliezať,
hľadajúc miesta, kde by sme sa mohli zachytiť alebo postaviť. Ľad bol
pokrytý vrstvou snehu a ešte nestabilnejší ako skalnaté úseky naokolo,
ale bezpečnejší, keď vezmem do úvahy naše obmedzené vybavenie.
Tento úsek bol taký úzky, že sme sa nemohli hýbať do strán, lebo hrozilo,
že sa zrútime. Preliezli sme popadané stromy a zrazu sme narazili
na štvormetrovú strminu, ktorou sme sa tesne popri skalách neisto
zošmykli prudko nadol. Čakal nás mimoriadne nebezpečný šesťhodinový
zostup. A ja som bol len obyčajný „týpek“ v neobyčajnej situácii.
Na súťaž som sa pripravoval iba šesť mesiacov, žil som v New Yorku
a pracoval som v kancelárii na Wall Street.
Nakoniec sme sa šťastne dostali až do doliny. Otočil som sa a uvidel
som skalu dvíhajúcu sa za nami do výšky štyristopäťdesiatich metrov, po
ktorej sa vinula tenká stužka snehu, naša cesta dole. A vtedy nám to došlo:
jedno šliapnutie vedľa a mohlo byť po nás. Rozhodne to bol poriadny
výkon. Lenže tým sa naše problémy v súťaži neskončili. Čakalo nás
sto kilometrov na nevyhovujúcich bežkách a navyše bez vosku. Ocitli
sme sa na bežkárskej trati tvorenej dvoma uzučkými stopami, ktoré sa
pred nami ťahali do vzdialenosti desať kilometrov doprostred pustatiny.
Trasa navyše viedla cez kopce s prudkými stúpaniami a klesaniami.
Zasekli sme sa. Bežky nám do kopca neboli nič platné, iba čo sme
šúchali nohami na mieste, ale nehýbali sme sa. Nahnevaní sme vysko15
čili z lyží a ocitli sme sa po pás v snehu, ktorý bol podobný pohyblivému
piesku. Asi to bude znieť hlúpo, ale doslova sme sa zasekli priamo
na vyjazdenej bežkárskej trati. Nedalo sa pohnúť dopredu ani dozadu,
a keď sme si lyže vyzuli, už sme si ich nevedeli znova nasadiť.
Adrian, jeden z členov nášho tímu, mal už za sebou výstup na Everest
a oblasť poznal ako vlastné topánky. Jeho prítomnosť mi veľmi
pomáhala, pretože to bol očividne profesionál a tak sa správal aj v náročných
situáciách. Spoliehal som sa naňho ako nervózny pacient,
ktorý čaká, že ho doktor upokojí, lenže on sa otočil a vážne povedal,
že to celé môže dopadnúť veľmi zle. V tej chvíli som si takmer „nasral“
do gatí.
Nakoniec sme sa z toho nejako vysekali a keď vonkajšia teplota klesla,
smola nás konečne nechala na pokoji. Tí, ktorí sa vyznajú v bežeckom
lyžovaní (a my sme sa nevyznali) dobre vedia, že pri rôznych
teplotách sa používajú odlišné druhy vosku. Dnes mi to pripadá ako
vystrihnuté z filmu, ale napokon sme sa znovu ocitli na ceste.
A aj keď som za posledných štyridsať rokov zažil niekoľko hraničných
situácií, noc na hrebeni, ktorú som strávil v halucináciách, patrí
medzi najhoršie.
Väčšinou, keď sa ocitnete v hraničnej situácii, máte koniec na dohľad.
Ak je vonku treskúca zima, je to síce nepríjemné, ale o dve
hodiny si v aute poriadne zakúrite. Keď vám lekár alebo zubár robí
bolestivý zákrok, môžete mu dať znamenie, že potrebujete injekciu
proti bolesti. Narazíte si palec na nohe, ale pomyslíte si, že to rýchlo
prejde.
Lenže v tú noc sme pred sebou nevideli ani svetielko nádeje. Ráno
vyšlo slnko a aj za denného svetla zostávala teplota hlboko pod nulou.
Aj keby sme si z toho vybrali len to najlepšie, boli sme v dosť veľkej
sračke. Nikto nám nešiel na pomoc, cestu nadol sme si museli nájsť sami.
Keď sa vám to stane viackrát, úspešne sa prebojujete cez prekážky
a nakoniec získate zvláštny pocit bezpečia, že ak sa nevzdáte a pôjdete
dopredu, budete v poriadku. V podstate je jedno aké výzvy ma čakajú
počas dňa, s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú zďal