Anton Srholec + DVD s celovečerným filmom so špeciálnymi bonusmi

Dívam sa teda na fotku usmiateho Antona Srholca a nemôžem si pomôcť. Vidím tam Človeka.
Započula som i to, že ho majú radšej neveriaci ateisti ako rodná katolícka cirkev. Potvrdzuje to aj on sám v sérii rozhovorov, ktoré s ním viedla jeho osobná priateľka Alena Čermáková. Tá je skôr známa ako hlasová pedagogička než ako spisovateľka, avšak o čo nešikovnejší by sa mohol zdať písaný text, o to úprimnejšie znie kniha, ktorá je druhotným produktom práce na životopisnom dokumentárnom filme. Vydavateľstvo Ikar nám ju teraz ponúka v jednom balení spolu s DVD ako námet na vianočný darček. 

Ak by išlo len o mňa, tak by domnienka o uznaní zo strany neveriacich platila na sto percent. Bežne som citlivá na mravoučné kázne, pastierske listy a poúčania zo strany cirkvi smerom k nám, čo do nej nepatríme. Antona Srholca však vnímam ako morálnu autoritu aj v mojom vnútri (alebo duši, ak chcete).
Prečo je to tak?
Odpovede možno nájsť aj v spomínanej zbierke rozhovorov. Autorka v nich kladie otázky, či skôr námety na zamyslenie z pozície silno veriacej ženy. Hovorí o Bohu a mnohokrát pôsobí mentorsky. A práve v takých chvíľach jej Anton Srholec so všetkou pokorou vysvetľuje, že Boh nepotrebuje proklamovať päťkrát denne básničky. To Božie je aj v ľuďoch, ktorí síce nemajú ku klasickému kresťanstvu vrúcny vzťah, ale poctivo denno-denne pracujú, čestne zápasia so životom a sú schopní deliť sa. Vo väzení takých Božích ľudí našiel (“tam sa nerozprávali básničky – buď si bol kamarát alebo nie. Partia, v ktorej sme si navzájom pomáhali, to bola naša celodenná modlitba”).
Čím viac sa do jeho textov začítate, tým viac mu v duchu tlieskate. A zároveň rozumiete, prečo ho oficiálna náboženská hierarchia, ba aj niektorí veriaci “nemusia”. Ako kňaz sa otvorene hlási k nezmyselnosti povinného celibátu a veľmi rád by v kostoloch videl viac faráriek. Bez toho, aby sám seba označoval feministickou nálepkou, hlása, že ženy  obohacujú cirkev svojím náhľadom na vieru a život, a to by súčasnej cirkvi len prospelo. Nakoniec aj úloha kňaza nesmie byť autoritatívna, mal by slúžiť, nie prikazovať.
Hnevá sa na mužov, ktorí storočia zneužívali silou získanú autoritu tvrdiac, že žena má poslúchať svojho muža. Lenže to sa dá dosiahnuť jedine tým, že aj on sám ju bude milovať, obetuje sa za ňu, odpustí, ba aj poprosí o odpustenie. Na lásku sa potom odpovedá láskou.

Keď už sme pri téme odpustenia… Anton Srholec je človek, ktorý má právo byť nahnevaný na osud. Najkrajšie roky života strávil vďaka viere vo väzení pri ťažkej manuálnej práci a pritom nezatrpkol. Odpustiť podľa neho neznamená zabudnúť, ale uľaviť sebe samému, lebo aj zlé patrí k životu. Po prežitých príkoriach, keď je už dobre, treba však ďalej nejako žiť, a to sa s nenávisťou v srdci nedá. Nenávisť vás zožerie zaživa.
A kde v sebe našiel toľko sily?
“Na samotke, v mlčaní, alebo pri ťažkej robote prídete k poznaniu, že šťastie je v nás. Nesieme si ho v sebe aj vtedy, keď je núdza. Odvtedy som mal všelijaké možnosti, robiť kariéru, niečo získať, ale ja žijem v chudobe. Ostalo mi však vedomie, že sa môžem pokojne dívať ľuďom do očí. Podstata šťastia je nevysloviteľná.”

Kniha je užitočná aj ako memento minulých čias. Anton Srholec totiž hovorí aj o strachu, ktorý spôsobil nemalé tragédie nielen v rokoch päťdesiatych, ale i neskôr. Strach nám zaslepuje oči, nesmieme sa mu poddať a zľahostajnieť voči tomu, čo sa tu deje. Pripomína vám to niečo?
Tento knižný dialóg vás jednoznačne obohatí o nový rozmer a je naozaj jedno, či ste kresťan alebo mohamedán. Mali by sme viac počúvať takých ľudí, ako je Anton Srholec, možno by sme prestali nadávať na nepriazeň osudu.
Minimálne ja som už prestala.

Recenzovala: Lucia Čulenová
http://www.sietovka.sk/?p=10986