Životopis vo veršoch

Poézia (dobrá) má viacero znakov a nie sú to len rýmy, rytmus, ale aj myšlienka, či príbeh a hlavne stopa zanechaná v čitateľovi. Dobrá poézia vryje do úrodnej pôdy čitateľa nezmazateľný "geoglyf". Takéto úvahy vo mne vyvolali úvodné verše tejto naozaj reprezentačnej životopisnej knihy.

Čítajúc prvé básne o Púchove a o Žiline, kde prežil Feldek svoje detstvo, nevdojak som si spomenul na Hviezdoslava. Feldekov opis mesta Žilina, akoby pokračovali Hviezdoslavove "Letorosty". Inými slovami, iným básnickým jazykom bez lyrických zvýraznení, len tak chlapsky, akoby len fakty pekne poukladané vedľa seba a za sebou. V zdanlivom chaose myšlienok postupuje dej príbehu k pointe, ktorá má svoje pokračovanie v ďalšej básni jeho životopisu. 

Keď sa čitateľ vnorí do vnímania tejto poézie, najlepšie je čítať ju nahlas pre niekoho, ako som to vyskúšal aj ja, zistí, že slová ani nie sú slovami, sú to akoby hieroglyfy, kde každé slovo je časťou skladačky verša, tvorí rytmus i melódiu zároveň. Vôbec nie je od veci, že jednu vetu píše básnik v básni aj na celú stránku, tá skladačka je stále vnímateľná v súvislostiach a čitateľ nestráca nadhľad v príbehu. A keď má prísť bodka, radšej vloží trojbodku, príbeh pokračuje...

Kedysi bývalo dobrým zvykom, mať v rodine aspoň jednu reprezentačnú zbierku fotografií o Slovensku. Dnes, keď už každý fotí, máme najviac fotiek vlastných, nehovorím, že všetky sú pekné, ale sú naše. Mali by sme mať doma aj pár kníh a aspoň jednu reprezentačnú zbierku poézie, lebo poézia sa len tak ľahko nerodí vo všednosti dní, je k nej treba talent a ten majú naši veľkí majstri poézie vo vrchovatej miere. Ľubomír Feldek je súčasťou tej najvyššej úrovne.

Pre mňa osobne bol sympatický záujem autora o svoj rodokmeň v dohľade siedmych generácií, lebo som si nedávno uvedomil, že tiež žijeme uprostred generačného prúdu v dohľadnosti siedmych generácií zachovaných vo fotografických dokumentoch. Taká maličkosť a hneď to urobí človeka bližším. Aj kvôli poézii, aj keď moja jediná zbierka celoživotnej poézie má len chabých 50 básní.

Životopisná kniha poézie Ľubomíra Feldeka je ilustrovaná grafikami Miroslava Cipára, ktoré nemožno prehliadnuť, čitateľ ich musí vnímať. Ich jednoduchosť zdôrazňuje "počiatok" všetkého, aj keď, ako sa píše, na počiatku bolo slovo, to slovo tu pripomína tým príznačným hieroglyfickým znázornením, a preto je aj v súlade s danou poéziou.

Čo ešte dodať k mojim dojmom? Myslím, že tu Feldek (a iste nielen tu) dokázal dať malým veciam veľký význam. Na margo môjho čítania:

Cítiac veľkú bázeň
nečarbal som na okraj
ctil som aj list v tejto knihe
a Feldekove básne... (jj)

Básnický životopis Ľubomíra Feldeka nie je intímne osobný, je aj obrazom našej histórie s mnohorakou podobnosťou ľudských osudov Slovákov. Ani jeho opisy milovania nezabiehajú do lyrických detailov, sú tak vecne chlapské, aj napriek vnoreniu slov do podstaty.

"Niekedy treba, aby človek ani seba nespoznal, keď nové tromfy čaká od života..."

Feldekove básne sa výborne čítajú aj ich forma dáva príbehu plnú kontinuitu. Každá maličkosť v spomienkach môže mať obrovský význam. Aj pasáže prózy sa v tejto knihe čítajú lahodne, ako poézia.

Treba však povedať celú pravdu, táto kniha je naozaj "ťažká", váži 1750 g a teda sa ťažko číta ležiac v posteli. Aj pre sedaciu polohu čítania som radšej najprv posilňoval svalstvo horných končatín. Tiež celkom prospešný aspekt.  Kniha je kultúrny počin a na strane 172 to tak trochu konštatuje (v Prahe) sám Feldek: "Kultúrně žije dnes už každej vůl..."  Tak i ja, veď všetci sme dnes, tak trochu básnici (alebo aspoň čítame básne)...

Ešte doplním trochu suchej štatistiky - kniha má 379 strán, vrátane doslovu, edičných poznámok, stručného životopisu bez veršov a kompletnej bibliografie Ľubomíra Feldeka (1961 - 2016). A úplne nakoniec malá spomienka na týždeň vo filme, niekedy v závere roka 1989 - široké plátno kina, na plátne knižnica a v nej Ľubomír Feldek s knihou v ruke glosuje aktuálnu situáciu v krajine Česko-Slovensko.

Recenzoval: Jozef Javurek
http://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/438843/geoglyfy-lubomira-feldeka.html