Vymyslela som si ťa

Lenže háčik bol v tom, že Vymyslela som si ťa je iba young adult s romantickým zafarbením, do ktorého sa nasilu zakomponovala schizofrénia. Mala som pocit, že autorka si nič o tejto chorobe nenaštudovala a vložila ju do dejovej línie len preto, lebo chcela v čitateľovi vyvolať nejakú emóciu. Ak je to nútené, dostaví sa opačný výsledok; začína to pekne liezť na nervy.

Takže už viete, že schizofrénia hrala v tomto príbehu druhé husle, no čo ma prekvapilo bolo to, že dielo malo v sebe určitý druh tajomna a to som ocenila. Človek netušil, čo je realita a bol z toho zmätený. Tento ťah autorke vyšiel. Popri hlavnej dejovej línii sa odvíjala aj vedľajšia, a tá bola omnoho zaujímavejšia. Dozvedeli sme sa, čo všetko dokáže napáchať minulosť, a aký dopad to bude mať na školu, v ktorej Alex študuje.

Už veľakrát som prehlásila, že s young adult som skončila, no v tomto prípade ma na knihu nalákala schizofrénia, pretože už som dielo s touto témou čítala a bolo vynikajúce. Vedela som, že teraz bude prevládať romantika, ale netušila som, ako veľmi. Opísať to ako sladké je prislabé slovo. Alex vystupovala ako normálne dievča, ktoré občas halucinuje, takže toto ma vôbec nepresvedčilo o tom, že spisovateľka vie, o čom píše. Keby to bol sladký román pre dievčatá, čítalo by sa to lepšie a nemala by som také vysoké očakávania. Sklamalo ma to. Čakala som niečo iné. Niečo krásne smutné. Netvrdím, že príbeh nezahrá na city, ale pozorný čitateľ hneď prekukne pravý zámer.

Ďalšie postavy, vrátane hlavných hrdinov, boli nezapamätateľné, takže keď som príbeh prečítala, žiadna sa mi nevryla do pamäti. Pamätám si len Alexinu sestru, aj to z odlišného dôvodu. Tá si ma získala, a ako sa to všetko s ňou skončilo ma obralo o reč. Táto situácia bola asi jedna z mála, kedy som mala slzy na krajíčku, no spisovateľka to potom už nerozoberala a tým pokazila citovú stránku knihy.

Keby som mala o pár rokov menej a nečítala by som naozaj kvalitný počin o schizofrénii, tak by sa mi dielo páčilo. Kvalita knihy by stúpla, ak by sa autorka viacej venovala tejto psychickej chorobe; prečítala by si viac odborných článkov alebo by sa porozprávala s lekármi, ktorí sa jej venujú. Možno toto všetko urobila, no nebolo to tam cítiť. Myslím si, že Francesca je veľmi mladá a človek na takéto témy musí vyzrieť. Nikde som sa nedočítala, čo ju primälo, aby svoju prvotinu napísala práve o tomto, no nevyšlo jej to. Možno jej krivdím, ale týmto príbehom ma vôbec nepresvedčila.

Recenzovala: Natália Kapustová
http://nathalys-reading.blogspot.sk/2015/12/francesca-zappia-vymyslela-som-si-ta.html

Niekedy mám pocit, že ľudia považujú realitu za samozrejmosť. Chcem tým napríklad povedať, ako viete rozoznať, čo je sen a čo skutočný život. 

Nie, nikto to nevie. A preto raz John Green povedal: "Čo keď je Harry Potter skutočnosť a ty nie?"

Kniha z pohľadu schizofreničky je už od prvého momentu zaujímavým nápadom. A dokonca aj spracovanie je veľmi zaujímavé, pretože už dlho som nečítala nič tak strelené. Avšak strelené v dobrom zmysle. 

Často rozmýšľam nad tým, či žijeme v realite. Či sme my tí reálni alebo či žijú nad nami ďalší ľudia a my sme len ich sny (s Frankkie a Zoniou sme tomu dali názov Anetizmus) alebo také niečo. Jednoducho - čo keď nie sme reálni? Čo keď sme len v niekoho hlave? Čo keď sme kniha? Či film? Lenže to my nevieme a nikdy to nezistíme. Sú jednoducho otázky, na ktoré nedostaneme odpoveď. 

A práve preto som si chcela prečítať túto knihu. Chcela som sa spoznať s dievčaťom, ktoré má na čele nálepku schizofrenička, a ktoré nevie, či práve to, čo vidí, nie je sen. Viete si to predstaviť? Takíto ľudia však fungujú úplne bežne. Neviem prečo, ale väčšina s nimi má problém. Asi si myslia, že sú vyšinutí a v hlave nemajú všetko v poriadku. Poznám jedného Mareka, ktorý osobne pozná schizofrenika. A funguje úplne normálne. Ak by mu nepovedal, ani by o tom nevedel. Ľudia, nebojte sa, panebože, schizofrenikov. Prečo by ste sa aj mali? Je však smutné, že práve táto kniha poukazuje aj na okolie Alex. Na jej spolužiakov a rodinu, na to, ako na ňu hľadia a čo si o nej myslia - a nie sú to len dobré veci. Sú hrozné. Nie je to však zlá kniha. Práve naopak - je nádherná. Je nádherná tým, že je skutočná a na nič sa nehrá. Alex nemá perfektný život, nemá presne stanovenú budúcnosť, nemá nič. Ani len samu seba. 

"Ooookej," povedala som a zamračila som sa. "Vlastne som si úplne istá, že je buď gorila, Tyranosaurus rex, alebo poltergeist. Je ešte niečo, čo by som mala o ňom vedieť?"

"Hej," odpovedal Tucker. "Ak niekedy začne hovoriť s nemeckým prízvukom, zavolaj."

Francesca vytvorila naozaj ale naozaj BRUTÁLNE postavy. Či už Alex, hlavnú postavu, ktorú mám naozaj rada alebo Richtera, chlapca s nemeckým prízvukom a pôvodom, ktorý mal asi najlepšie hlášky. Pretože, panebože... asi je to bláznivé, ale zamilovala som sa doň ho. A vlastne - prečo by som aj nemohla? Bolo mi tak ľúto, keď som dočítala túto knihu. Keď som skončila s týmto príbehom, s tými postavami. Pretože boli tak úžasné. Zvlášť Richter, ktorý je mimochodom mužskou postavou roku 2015 a právom si toto miesto aj zaslúžil. Nie každý chalan s alexitýmiou, nemeckým pôvodom a s nesprávnym vedením v jeho hlave je tak okúzľujúci. A keby nebolo jeho, nevedela by som, čo je to alexitýmia. A ani asfyxia. 

Mimochodom, aby som niečo povedala aj o Alex - niekedy mi trošku išli na nervy jej citové stavy. Avšak vedela som ju pochopiť a nakoniec mi to už vôbec nešlo na nervy, pretože každý z nás má práve vyplakať sa a trošku si potrieskať po okolitých predmetoch či rozbiť ich. Lenže Alex to mala horšie ako my - ona ani len nevedela, či sú ľudia v jej okolí skutoční a najviac ju to štvalo pri Milesovi. Pretože v celej knihe sa autorka pohráva len s jednou myšlienkou - Je Miles skutočný? (Nie, nespoilerujem - toto je hneď na začiatku knihy). Avšak to, čo autorka spravila na konci - to nenapadne ani jedného z vás. Práve to ma dostalo. Celú knihu sa s vami pohráva a potom zrazu BUM - a stane sa niečo úplne iné, než ste očakávali. A to mám na knihách rada. 

“If nothing’s real, then what does it matter?” he said. “You live here. Doesn’t that make it real enough?” 

“No, you're not a bad person," he said. "And Richter isn't a bad person, and I'm not a bad person. We're just people, and people sometimes do stupid things.” 

Obálka tejto knihy je naozaj nádherná, tá modrá mi hneď udrela do očí a zo zadu je dokonca ružová, ktorú neznášam, ale do tejto obálky mi skvele sedí. Ale asi sa už hlúpo opakujem, pretože pri knihách od YOLi hovorím vždy len to isté - tá obálka je nádherná. Jednoducho - čo mám s tým robiť? Sú nádherné! A v poličke vedľa seba tak pekne vyzerajú.. ach <3

Autorkin štýl písania je naozaj osobitý - presne k tejto knihe padnúci. Párkrát som sa stratila v postavách, rýchlo som sa však našla 

Táto kniha vám dá iný pohľad na svet, poskytne vám najlepšiu mužskú postavu, akú ste kedy videli a hlavne - pohltí vás. Pohltí vás ako vlny v oceáne a už sa nikdy z nej nedostanete. Pretože toto robia vlny v oceáne. Chytia vás a nepustia. Proste sa s tým musíte zmieriť. Tak ako sa musíte zmieriť s tým, že neviete, či ste teraz v realite. 

Recenzovala: Aneta Kondrčková
http://readingbookswithlove467.blogspot.sk/2016/01/vymyslela-som-si-ta-francesca-zappia.html

Alex diagnostikovali schizofréniu v útlom veku. Teraz je z nej stredoškoláčka, ktorá sa snaží zapadnúť do kolektívu a mať svoju psychickú chorobu pod kontrolou. Bohužiaľ, ani jedno sa jej veľmi nedarí. Nastúpila na novú školu, kde stretne jeho. Keď ho pred pár rokmi videla naposledy, myslela si, že nie je skutočný, že je výplodom jej mysle. No čo ak sa mýlila? Ako to má zistiť, keď nedokáže rozoznať realitu od halucinácie? K problémom, ktoré už má vyše hlavy, sa pripletie aj láska. Tá všetko skomplikuje.

Čakajú ju ťažké časy. Čo ak niekto odhalí jej tajomstvo? To sa nedá ukrývať naveky. Aj keď sa snaží pochovať svojich démonov, oni si cestu k nej vždy nájdu.

Od knihy som mala veľké očakávania. Literatúra tohto typu vo mne vyvolá búrku. Mám rada srdcervúce príbehy. Lenže háčik bol v tom, že Vymyslela som si ťa je iba young adult s romantickým zafarbením, do ktorého sa nasilu zakomponovala schizofrénia. Mala som pocit, že autorka si nič o tejto chorobe nenaštudovala a vložila ju do dejovej línie len preto, lebo chcela v čitateľovi vyvolať nejakú emóciu. Ak je to nútené, dostaví sa opačný výsledok; začína to pekne liezť na nervy.

Takže už viete, že schizofrénia hrala v tomto príbehu druhé husle, no čo ma prekvapilo bolo to, že dielo malo v sebe určitý druh tajomna a to som ocenila. Človek netušil, čo je realita a bol z toho zmätený. Tento ťah autorke vyšiel. Popri hlavnej dejovej línii sa odvíjala aj vedľajšia, a tá bola omnoho zaujímavejšia. Dozvedeli sme sa, čo všetko dokáže napáchať minulosť, a aký dopad to bude mať na školu, v ktorej Alex študuje.

Už veľakrát som prehlásila, že s young adult som skončila, no v tomto prípade ma na knihu nalákala schizofrénia, pretože už som dielo s touto témou čítala a bolo vynikajúce. Vedela som, že teraz bude prevládať romantika, ale netušila som, ako veľmi. Opísať to ako sladké je prislabé slovo. Alex vystupovala ako normálne dievča, ktoré občas halucinuje, takže toto ma vôbec nepresvedčilo o tom, že spisovateľka vie, o čom píše. Keby to bol sladký román pre dievčatá, čítalo by sa to lepšie a nemala by som také vysoké očakávania. Sklamalo ma to. Čakala som niečo iné. Niečo krásne smutné. Netvrdím, že príbeh nezahrá na city, ale pozorný čitateľ hneď prekukne pravý zámer.

Ďalšie postavy, vrátane hlavných hrdinov, boli nezapamätateľné, takže keď som príbeh prečítala, žiadna sa mi nevryla do pamäti. Pamätám si len Alexinu sestru, aj to z odlišného dôvodu. Tá si ma získala, a ako sa to všetko s ňou skončilo ma obralo o reč. Táto situácia bola asi jedna z mála, kedy som mala slzy na krajíčku, no spisovateľka to potom už nerozoberala a tým pokazila citovú stránku knihy.

Keby som mala o pár rokov menej a nečítala by som naozaj kvalitný počin o schizofrénii, tak by sa mi dielo páčilo. Kvalita knihy by stúpla, ak by sa autorka viacej venovala tejto psychickej chorobe; prečítala by si viac odborných článkov alebo by sa porozprávala s lekármi, ktorí sa jej venujú. Možno toto všetko urobila, no nebolo to tam cítiť. Myslím si, že Francesca je veľmi mladá a človek na takéto témy musí vyzrieť. Nikde som sa nedočítala, čo ju primälo, aby svoju prvotinu napísala práve o tomto, no nevyšlo jej to. Možno jej krivdím, ale týmto príbehom ma vôbec nepresvedčila.

Recenzovala: Natália Kapustová
http://nathalys-reading.blogspot.sk/2015/12/francesca-zappia-vymyslela-som-si-ta.html

Po veľmi dlhom čase sa stalo, že kniha ma zaujala hneď ako som si prečítala anotáciu. Po prečítaní anotácie som si hneď povedala: "Tak túto knihu musím určite prečítať." Veľmi som sa na knihu tešila, pretože sa mi zdala veľmi zaujímavá a predpokladala som, že téma, ktorú autorka spracovala bude veľmi zaujímavá. No a ako nakoniec dopadli všetky moje očakávania a predpoklad? Priznám sa, že to ani sama neviem, pretože kniha vo mne zanechala zmiešané pocity. Ale už teraz na začiatok recenzie môžem povedať, že vôbec neľutujem, že som knihu čítala.

    Franceska Zappia bola pre mňa doposiaľ neznámou spisovateľkou, takže ako to pre mňa už býva zvykom, ku knihe som s stavala spočiatku skepticky. Teda aby som bola konkrétna - skepticky som sa stavala k autorkinmu štýlu písania. Ale po pár stranách som si bola presvedčená, že môj skepticizmus nie je na mieste. Viete ako sa vždycky sťažujem na množstvo opisov? Tak verte tomu, že aj teraz sa budem sťažovať. Ale teraz z opačnej strany ako som zvyknutá, pretože pri čítaní knihy som mala dosť často, že autorka nevie slovne presne vystihnúť dianie okolo postáv. Čítam si knihu a zrazu BUM. Rekcia postavy na niečo. Lenže ja som nevedela načo, a preto som sa musela vrátiť späť v texte a čítať ešte raz a medzi riadkami hľadať odpoveď. Toto bolo dosť "nepraktické" - vracať sa vcelku často späť v texte, aby som si našla určité spojitosti. Ale to sa jedná len o opis pri nejakých udalostiach alebo činnostiach. Čo sa týka myšlienkových pochodov postavy, tak tie boli super a úplne na mieste a nič tam nechýbalo. Jednoducho mal čitateľ prehľad o pocitoch a myšlienkach hlavnej postavy. 

     Úplný začiatok knihy sa odohráva jednou kľúčovou udalosťou (ak to tak môžem pomenovať) s pred pár rokmi - cca 10 (už si nie som úplne istá, za ten časový údaj by som ruku do ohňa určite nedala.) 

Ako sa prábeh odohrával, postupne sme sa aj dozvedali o udalostiach z minulosti, ktoré sa odohrali našej hlavnej hrdinke Alex. Alex bola super postava. Jasné, že mala určité chyby, ale vôbec nebola tuctová. Bolo to niečo svieže. Konečne sa nejednalo o nejakú krásne, dievča, ktoré nemá skoro žiadne problémy a ktoré sa zaľúbi do zlého chlapca. Práve naopak. Alex má schizofréniu. A bolo veľmi zaujímavé čítať príbeh a poriadne ani nevedieť, či to čo sa v danej situácii odohráva alebo je to len jeden z ďalších výplodov Alexinej mysle. Vážne, kniha z tejto stránky bola skvelá, pretože tak bol čitateľ nútený dočítať knihu v malinkej nádejí, že v závere knihy sa všetko vysvetlí - a po pravde, nikde nebolo zaručené, že na konci celého príbehu dostane odpovede na svoje otázky.
     Alex si našla svoj vlastný spôsob, ako s s chorobou vyporiadať. Zvláštne veci, ktoré sa nachádzali v jej okolí si fotila a následne si dané fotky dávala na stenu vo svojej izbe. Taktiež bolo skvelé sledovať ako sa Alex správa v situáciach, keď nemôže fotiť.  

Ale dosť bolo básnenia o hlavnej hrdinke. 

   Treba uznať, že jedna výrazná a jedinečná postava v knihe je až až. Ale čo tak, keď aj hlavný hrdina je jedinečný a niečím sa odlišuje od všetkých ostatných? 

Miles Richter, bola skvelá postava, v ktorej sa človek miestami len veľmi ťažko orientoval. Bol to nadmieru inteligentný chalan, ktorý vytŕčal z davu - svojím spôsobom. Všetci v škole sa ho báli - čo bolo trošku čudné, ale nevadí. A čo by to bola kniha bez romantickej zápletky? Takže si asi viete predstaviť, čo sa stane... 

   No všade číhajú nástrahy v rôznych podobách - viacej Vám neprezradím. Kniha na moje veľké prekvapenie bola aj plná napätia, kedy človek hltal strany a rýchlo ich obracal, aby vedel ako sa to vyvinie. To ako sa príbeh skončí, bolo nejasné až do samého konca. Pomaly sa odkrývala  pravda, ktorá bola niekedy veľmi nečakaná a prekvapujúca. 

Ak by som mala knihu celkovo hodnotiť, tak môžem povedať, že kniha ma milo prekvapila, aj keď mala svoje chyby. Ako som už na začiatku napísala, vadilo mi, že som sa musela často vracať späť v texte, aby som pochopila čo sa práve deje. Ale určite môžem knihu len a len odporučiť, pretože je skvelá na oddych.

Recenzovala: Hana Kubišová
http://kniznemaniacky.blogspot.sk/2016/01/recenzia-franceska-zappia-vymyslela-som.html

,,Občas si myslím, že ľudia berú realitu za samozrejmosť.“ Pre mladú Alex to však samozrejmosť nie je. Ak máte schizofréniu, vidíte veci a žijete vo vlastne realite, ktorá sa často nezhoduje s tou našou.

Alex sa snaží žiť normálne. Chodiť na normálnu strednú školu, chce sa dostať na vysokú a nerobí jej problém ani práca. A aj keď je to pre ňu ťažké,   má veci, ktoré jej pomáhajú každý deň zvládať boj s realitou. Fotografie, mladšia sestra a občas magická guľa..ktorá však nie vždy odpovie, ako by Alex chcela. Po problémoch na bývalej škole sa Alex dostáva na novú a tam stretne Milesa- chlapca, ktorý jej je až podozrivo známi, aj keď pre väčšinu školy je veľká záhada. A to nie je jediná záhada na škole, ktorú by Alex rada odhalila. Popritom ju však čakajú všetky veci normálnej tínedžerky- priateľstvo, nejaká ta párty a aj nejaké tie vzťahy. Avšak nie všetko musí byť realita a je tu len Alex, aby to vedela rozoznať. 

Na Alex je rozhodne vedieť, že nie je tak úplne normálna. V jednom okamihu rozpráva o mestečku, kde žije a o niekoľko slov opisuje, ako jej nad hlavou letí Félix hýriacimi farbami. Občas jednoducho viete, že to, čo opisuje je hlúposť, ktorá nedáva zmysel a niekedy ani vy sami neviete rozoznať, či je blázon ona alebo vy. A to je podľa mňa jedným z hlavných lákačov knihy. Nie je tak úplne bežné, aby hlavná hrdinka,-rozprávač knihy, bol psychicky chorý- čo je podľa mňa naozaj super námet, lebo takí ľudia tu naozaj sú a majú toľko príbehov na vyrozprávanie! Alex sa mi ako hrdinka naozaj páčila, ale v niektorých chvíľach som sa s ňou jednoducho nevedela vžiť. No myslím, že je to celkom normálne. Každá z nás mala totiž inú realitu, ktorú sme navzájom nemohli úplne rovnako pochopiť.

Vedľajšie postavy nie sú, až na pár výnimiek, veľmi zapamätateľné. Nie že by ich tam bolo veľa, ale jednoducho neboli ničím výnimočné natoľko, aby ste o nich vedeli rozprávať aj o mesiac neskôr po prečítaní knihy.   Aj keď si ich mená zrejme nebudete pamätať, určite pomáhajú tvarovať finálnu verziu celého príbehu. Neboli len naoko, ale naozaj aktívne svojimi činmi, menili príbeh zarovno hlavnou hrdinkou. Toto veľmi oceňujem, nakoľko v knihách, ktoré v poslednej dobe čítam sú

vedľajšie postavy iba kulisou, aby sa nepovedalo, že tam žiadne neboli. S niektorými postavami sa však autorka vyhrala veľmi pekne. Taký Miles si rúško tajnosti nedal dole až takmer do úplného konca. Nešlo o typického hrdinu- úžasného, bohatého a neviem akého. Šlo skrátka o dobrého študenta, normálneho chalana, ktorý sa snažil zapadnúť svojim zvlášť spôsobom. Takže áno, ako hlavného mužského hrdinu ho schvaľujem. Ďalšou zaujímavou osobou, ešte viac ako samotný Miles, bola Charlie. Mladšia sestra hlavnej hrdinky je jednoducho zlatíčko. Zamilujete si ju a vždy vám zlepši náladu rovnako ako hlavnej hrdinke. Ale to, aký ich spoločný vzťah naberie rozmer, vás bude šokovať ešte dlho. Ja  som ešte stále mierne v šoku :D

Nejdem klamať, na knihe ma ako prvá zaujala obálka a anotácia príbehu ma už potom iba dorazila. Hlavná hrdinka, ktorá má schizofréniu? Áno, prosím si tú knihu hneď teraz a tu! Autorka je mladá a toto je jej debut- určte veľmi podarený, no cítiť takú detinskosť z príbehu, čo však príbehu nejako zvlášť neškodí. Knihu s podobnou tematikou som nečítala, a tak neviem posúdiť, či ide o až tak dobrú knihu v tejto oblasti. Čo sa však štýlu písania autorky týka, nedá sa pochybovať, že má talent. Potrebovala som len niekoľko hodín, aby som s knihou končila. Postavy mi sadli a príbeh tiež. Možno mi koncom knihy trochu vadilo, ako keby si Franceska už plietla fantasy prvky so schizofréniou. Avšak táto malá chybička sa dá veľmi ľahko prehliadnuť. Takže, či mi dala táto kniha to, čo som od nej chcela? Áno, určite! Smiech, slzy a nezvyčajný príbeh, ktorý som potrebovala a ani som o tom nevedela.

Vymyslela so si ťa určite odporúčam! Podarené postavy, príjemný príbeh, ktorý vo vás vyvolá nejakú tú emóciu. Ak ste si túto knihu ešte nezadovážili, tak to napravte. Ja túto knihu milujem a myslím, že by naozaj mohla zaujať aj vás. Vymyslela som si ťa si zaslúžila 5 obláčikov.  

Recenzovala: Marianna Barčíková
http://kniznenebo.blogspot.sk/2016/01/jej-realita-je-trosku-ina-ako-ta.html

Alex je stredoškoláčka a pred celým svetom tají jedinú vec. Jej diagnóza je schizofrénia a preto je každý deň boj. Nikdy nevie, čo je reálne a čo nie. Je pevne rozhodnutá nevzdať sa zdravého rozumu a dosiahnuť svoj cieľ, dostať sa na vysokú školu. Od nového školského roka nastupuje do novej školy, kde nikoho nepozná. Poruke má vždy fotoaparát, aby zachytila všetko, čo uvidí, aby sa uistila, že ju vlastný zrak neklame. V škole spoznáva Milesa, pri ktorom sa jej vždy rozbúcha srdce. Dúfa, že je skutočný a nie je to výmysel jej mysle. Celá škola Milesom opovrhuje a pohŕda, no jemu to je jedno. On myslí na iné veci a začína si všímať Alex a preto ju predstaví svojím priateľom. Ona má však problém. Nevie, čo je skutočné a či si všetko len nevymyslela...

O tom, že Vymyslela som si ťa je výnimočná kniha ste už asi počuli. Prvotina Francescy Zappie urobila medzi čitateľmi YA celkom haló. Román, ktorého hlavná hrdinka trpí schizofréniou ma zaujal anotáciou. Počula som o ňom veľa dobrých vecí od zahraničných knižných blogerov, ktorí ju vychválili do nebies. Musím priznať, že mne sa veľmi páčila. Bola to kniha, ktorá vás donúti rozmýšľať, či naozaj je váš život taký strašný bez nového mobilu. Pretože psychické zdravie je oveľa podstatnejšie. Autorka vymyslela úžasný príbeh, ktorý bol nápaditý a dokonale premyslený. Francesca totiž píše úžasne, no trošku to kazil preklad. Nebol otrasný, no v určitých pasážach mi prišiel doslovný, poprípade by som použila inú lexiku. Dalo sa to prehliadnuť, román bol stále perfektný, no mne to predsa len niekedy vadilo. Avšak dej sa mi páčil, autorka mi hrala na city a malo to mnoho prvkov, ktoré ma prekvapili.

Postavy boli výborné. Boli skvelo opísané a páčili sa mi ich vlastnosti. Alex bola rozhodne nezvyčajná hlavná hrdinka. Unikátnou je robila jej choroba, ktorá ju robila podozrievavou postavou, ktorá musela všetko premyslieť viackrát. Tiež bola zvedavá, odvážna, vtipná a inteligentná. Páčila sa mi, rozhodne by som ju brala za kamarátku. Miles mal veľmi zložitú povahu. Málokedy o sebe niečo prehradil. No keď áno, veľmi ma to zaujalo. Bol veľmi zaujímavý, páčilo sa mi ako si užíval svoj život a intelekt. To, že nedovolil, aby ho spolužiaci urazili a ignoroval reči ich spolužiakov, bolo obdivuhodné. Bol sám sebou, na nič sa nehral a to ma zaujalo. Obaja hrdinovia pochádzali z rôznych prostredí. No každá z rodín ma zaujala. Miles a jeho život v cudzine, otec a matka, ktorí mali divný vzťah. A rodina Alex, rodičia, vyhrážky a sestra, ktorú zbožňovala. Zaujímavé boli tiež vedľajšie postavy. Spolužiaci, ich problémy a tiež aj riaditeľ školy samotnej. Preto postavy pre mňa boli výborné a nemám im čo vytknúť.

Román Vymyslela som si ťa ma zaujal a veľmi dlho som sa naň tešila. Táto kniha je naozaj výnimočne napísaná a čítanie som naozaj užila. Dej bol veľmi živý, často záležal na psychickom stave Alex. Tiež tam bolo mnoho iných vecí, ktoré s jej schizofréniou nesúviseli, ale boli tam a boli skvelé. Jednoducho táto kniha je výborná a až na pár krokov vedľa pri preklade, nemám čo vytknúť. Autorka píše úžasne a rozhodne sa teším na jej ďalšie počiny. Určite vám knihu odporúčam. Je to jedna z tých kníh, ktorú si musíte prečítať, lebo patrí k skvostom YA literatúry.

Recenzovala: Kristína Poloncová
http://our-universe-of-books.blogspot.sk/2016/01/recenzia-francesca-zappia-vymyslela-som.html

Po veľmi dlhom čase sa stalo, že kniha ma zaujala hneď ako som si prečítala anotáciu. Po prečítaní anotácie som si hneď povedala: "Tak túto knihu musím určite prečítať." Veľmi som sa na knihu tešila, pretože sa mi zdala veľmi zaujímavá a predpokladala som, že téma, ktorú autorka spracovala bude veľmi zaujímavá. No a ako nakoniec dopadli všetky moje očakávania a predpoklad? Priznám sa, že to ani sama neviem, pretože kniha vo mne zanechala zmiešané pocity. Ale už teraz na začiatok recenzie môžem povedať, že vôbec neľutujem, že som knihu čítala.

    Franceska Zappia bola pre mňa doposiaľ neznámou spisovateľkou, takže ako to pre mňa už býva zvykom, ku knihe som s stavala spočiatku skepticky. Teda aby som bola konkrétna - skepticky som sa stavala k autorkinmu štýlu písania. Ale po pár stranách som bola presvedčená, že môj skepticizmus nie je na mieste. Viete ako sa vždycky sťažujem na množstvo opisov? Tak verte tomu, že aj teraz sa budem sťažovať. Ale teraz z opačnej strany ako som zvyknutá, pretože pri čítaní knihy som mala dosť často, že autorka nevie slovne presne vystihnúť dianie okolo postáv. Čítam si knihu a zrazu BUM. Rekcia postavy na niečo. Lenže ja som nevedela načo, a preto som sa musela vrátiť späť v texte a čítať ešte raz a medzi riadkami hľadať odpoveď. Toto bolo dosť "nepraktické" - vracať sa vcelku často späť v texte, aby som si našla určité spojitosti. Ale to sa jedná len o opis pri nejakých udalostiach alebo činnostiach. Čo sa týka myšlienkových pochodov postavy, tak tie boli super a úplne na mieste a nič tam nechýbalo. Jednoducho mal čitateľ prehľad o pocitoch a myšlienkach hlavnej postavy. 

     Úplný začiatok knihy sa odohráva jednou kľúčovou udalosťou (ak to tak môžem pomenovať) pred pár rokmi - cca 10 (už si nie som úplne istá, za ten časový údaj by som ruku do ohňa určite nedala.) 

Ako sa príbeh odohrával, postupne sme sa aj dozvedali o udalostiach z minulosti, ktoré sa odohrali našej hlavnej hrdinke Alex. Alex bola super postava. Jasné, že mala určité chyby, ale vôbec nebola tuctová. Bolo to niečo svieže. Konečne sa nejednalo o nejakú krásne, dievča, ktoré nemá skoro žiadne problémy a ktoré sa zaľúbi do zlého chlapca. Práve naopak. Alex má schizofréniu. A bolo veľmi zaujímavé čítať príbeh a poriadne ani nevedieť, či to čo sa v danej situácii odohráva alebo je to len jeden z ďalších výplodov Alexinej mysle. Vážne, kniha z tejto stránky bola skvelá, pretože tak bol čitateľ nútený dočítať knihu v malinkej nádejí, že v závere knihy sa všetko vysvetlí - a po pravde, nikde nebolo zaručené, že na konci celého príbehu dostane odpovede na svoje otázky.
     Alex si našla svoj vlastný spôsob, ako s s chorobou vyporiadať. Zvláštne veci, ktoré sa nachádzali v jej okolí si fotila a následne si dané fotky dávala na stenu vo svojej izbe. Taktiež bolo skvelé sledovať ako sa Alex správa v situáciach, keď nemôže fotiť.  

Ale dosť bolo básnenia o hlavnej hrdinke. 

   Treba uznať, že jedna výrazná a jedinečná postava v knihe je až až. Ale čo tak, keď aj hlavný hrdina je jedinečný a niečím sa odlišuje od všetkých ostatných? 

Miles Richter, bola skvelá postava, v ktorej sa človek miestami len veľmi ťažko orientoval. Bol to nadmieru inteligentný chalan, ktorý vytŕčal z davu - svojím spôsobom. Všetci v škole sa ho báli - čo bolo trošku čudné, ale nevadí. A čo by to bola kniha bez romantickej zápletky? Takže si asi viete predstaviť, čo sa stane... 

   No všade číhajú nástrahy v rôznych podobách - viacej Vám neprezradím. Kniha na moje veľké prekvapenie bola aj plná napätia, kedy človek hltal strany a rýchlo ich obracal, aby vedel ako sa to vyvinie. To ako sa príbeh skončí, bolo nejasné až do samého konca. Pomaly sa odkrývala  pravda, ktorá bola niekedy veľmi nečakaná a prekvapujúca. 

Ak by som mala knihu celkovo hodnotiť, tak môžem povedať, že kniha ma milo prekvapila, aj keď mala svoje chyby. Ako som už na začiatku napísala, vadilo mi, že som sa musela často vracať späť v texte, aby som pochopila čo sa práve deje. Ale určite môžem knihu len a len odporučiť, pretože je skvelá na oddych.

Recenzovala: Hana Kubišová
http://kniznemaniacky.blogspot.sk/2016/01/recenzia-franceska-zappia-vymyslela-som.html

Hlavná hrdinka Alex trpí schizofréniou a paranojou. V jej svete sa vyskytuje množstvo vecí, farieb,  predmetov, javov, príhod, ktoré môžu, ale nemusia byť skutočné. Často jej naháňajú strach, preto sa u nej rozvinula aj paranoja. Stále sa bojí a podozrieva takmer úplne každého. Avšak o svojich problémoch vie a snaží sa zapadnúť do "normálneho" sveta. Pomáha jej pri tom fotoaparát - keď vidí niečo zvláštne, odfotí si to a podľa fotografií vie, či sa to naozaj stalo alebo nie. Nikto okrem rodičov a malej sestry, ktorá je pre ňu najväčšou oporou, nevie, že je chorá a keďže Alex chce normálne žiť, rozhodne sa zapojiť do normálneho života - chodiť do školy, nájsť si kamarátov a prácu. Avšak normálny a skutočný život nie je ľahký, obzvlášť, keď neviete rozoznať, či skutočný naozaj je. 

Kniha Vymyslela som si ťa ma zaujala nielen nádhernou obálkou (ktorá je naživo ešte krajšia), ale hlavne anotáciou. Mám rada zvláštne knihy, nad ktorými človek musí aj trochu rozmýšľať a kniha o schizofreničke je na to ako stvorená. Nikdy som nič podobné nečítala a bola som veľmi zvedavá, ako si s touto ťažkou témou autorka poradila. 

Môžem povedať, že štýl, akým bola kniha napísaná, sa mi veľmi páčil a po predchádzajúcom sklamaní mi táto kniha naozaj zlepšila náladu. Obávala som sa, či to nebude príliš smutné alebo depresívne, ale moje obavy sa nepotvrdilli, keďže auotrka dokázala knihu o schizofrénii napísať odľahčene bez toho, aby tému zľahčila alebo inak zosmiešnila. Naozaj sa mi celá kniha veľmi páčila, aj keď v niektorých situáciach bolo pre mňa ťažké pochopiť a vcítiť sa do Alex, pretože je pre mňa nepochopiteľné, ako schizofrenik môže celú skutočnosť vidieť úplne inak. Napríklad, ako môže pochybovať, že niekto je skutočný, keď ho vidia aj ostatní. Rozumiem, že to teda možné je (teda že si predstavuje nielen danú osobu, ale aj reakcie ostatných), ale skrátka je to pre mňa trochu  nepochopiteľné. Ale paradoxne sa mi páčilo aj to, že tomu trochu nerozumiem, že tá hranica medzi skutočnosťou a výmyslom je naozaj veľmi tenká. 

S odstupom času sa mi táto kniha páči ešte viac ako tesne po dočítaní. Pre mňa bola veľmi originálna a nezvyčajná a užila som si ju od prvej po poslednú stránku. A musím povedať, že sa mi naozaj veľmi páčil koniec, čo sami zasa až tak často nestáva. Neviem si predstaviť lepší záver tejto knihy. Rozhodne ju odporúčam všetkým fanúšikom súčasných YA kníh, ale aj všetkým ostatným, ktorí majú radi trochu zvláštne príbehy. Myslím, že to neoľutujete. Sama teraz rozmýšľam, prečo som knihe dala "len" 4 hviezdičky. Meniť to nebudem, ale rozhodne je to nadpriemerne dobrá kniha. A myslím, že by z nej bol aj celkom zaujímavý film.

Recenzovala: Kristína Poloncová
http://elliesbookverse.blogspot.sk/2016/01/vymyslela-som-si-ta-recenzia.html