Farby života

Ukážky z knihy

Otrava

Občas sa mi stane, že niekam cestujem vlakom, stretnem známeho a on si ku mne prisadne. Niekedy je to milé. Rýchlo nájdeme spoločnú reč, zaspomíname alebo len tak nezáväzne klebetíme a tešíme sa z príjemne stráveného času.
Horší variant nastane, keď mi prítomnosť dotyčného nie je dvakrát príjemná alebo mi vyslovene lezie na nervy, najmä ak ide o mimoriadne utáraného človeka. Na také prípady mám overený postup: predstieram únavu, zívam a každú chvíľu zatváram oči. Ak to robím dostatočne dlho, tak sám seba uspím a mám pokoj. Lenže niekedy naďabím na výnimočne otravného ozembucha, ktorý do mňa každú chvíľu štuchne a nenechá ma zaspať. Vtedy použijem zbraň najťažšieho kalibru – vytiahnem prehrávač a počúvam hudbu.
Keď som nedávno cestoval do Žiliny, postupne si ku mne prisadli štyria moji známi a, slušne povedané, pili mi krv. Všetkých sa mi našťastie podarilo odpudiť, ale bolo to extra vyčerpávajúce. V jednom kuse som mal na ušiach slúchadlá.
Našťastie na spiatočnej ceste som naďabil na jednu moju známu, mimoriadne fešnú babenku. Hneď som sa s ňou dal do reči. Lenže v ten deň bola akási nevrlá, po chvíli začala zívať a zatvárať oči. Z talóna som vyťahoval najduchaplnejšie príbehy, ale niekoľkokrát mi neostávalo nič iné, len do nej štuchnúť, aby nepremeškala vtipnú pointu. Ale bolo to márne. Nakoniec si vytiahla prehrávač a zaspala pri hudbe.
Krava jedna!