Raz budú aj svätí z neba padať

Ukážky z knihy

Keď si steny maľujú tvoje oči

Nedá sa nemyslieť
sám nahý mať roztiahnuté nohy
pod privreté viečka si strkať každodenné kino
neodgrgávať si zo spenenej dvanástky pri posteli
a nezívať pri každom gramatickom rýme
vrážaného mi do virtuálneho tela
pri každom náznaku poézie z tvojej chuti po smiechu

Keby som bol čím dnes nie som
kúpil by som si červenú Harlejku
tvarohovník a loptičku pre psíka
s Nota bene by som odháňal slepé muchy dotieravých ľudí
lebo svoje znesiem
a keď prestanú besnieť vo vlastnom matrixe
ukážem im kde je sever z môjho pólu
budem hrýzť do veršov a dávať ich za vinu tebe
namiesto tých kolibríkov na papieri

Vraj len Boh píše rovno aj do krivých riadkov
nepozná slová od ktorých do hruba tehotnejú vety
a každý svätý je vraj básnik...
ale ja si myslím že iba odtiaľ – potiaľ!

A odkiaľ som ja...?

Všetci ostatní sme od – potiaľ
a ja ešte aj od potu
ale neviem prečo sa tým trápim
prstami si rozpúšťam svoju bradu na dvoje
jej stále nedostatočná veľkosť ma ničí v narcise
to čiasi ruka mi z nej musí šklbať na spaní
ale tvoja nie...

Na každej stene si však cudzie oči maľujú tvoje tiene
a ja začínam tušiť
prečo zo mňa asi b á s n i k n i k d y n e b u d e !
...................

Do raja nie je vo štvrtok vpravo

Keď dám hlavu do dlaní
mám v rukách všetko
dokážem si zrátať styčné body
nájsť sa medzi pretínajúcimi úsečkami
a bez smerových tabúľ hľadieť do očí obligátnej ceste
ktorou ma ktosi imaginárny
kamsi neustále posiela...

Ale ja tam nechcem
mám srdce vľavo
to niekto iný chce aby som vykročil pravou

Niektorí idú popri mne
niektorí za mnou
niektorí sa na človeka ani nepodobajú
ale tým čo idú v protismere aspoň vidím do očí

Závidím všetkým bláznom
lebo napriek tomu
práve aj dnes sa mi žiada – smiať sa...
ibaže nemám čomu

Keby sa nám aspoň oči milovali
a ruky netvárili ako päste...!

Obchádzame sa ako kaluže
ale ja neverím že sme všetci slepí

Ak ma však nechcete vidieť
stačí povedať – privriem oči
len pred víkendom to odo mňa nežiadajte
vtedy sa trochu bojím
lebo vtedy by som chcel v pokore starnúť
ako strom
s hrdosťou a v stoji
................

Každej búrke sa dá vyhnúť

Óm šanti šanti šanti...

Snažím sa ísť cestou mieru a harmónie
ale keď prší a kráčam
kvapka si nevyberá na koho sadne
a tak je to aj so slovom

Niekto odo mňa odíde celý zaslovený
a niekto – zamlčaný

Neviem čo je lepšie...

A možno je všetko ako má byť
možno sa len zvliekam do novej kože
avatara déva

To len telo si samé hľadá bod obnovy
o ktorý sa treba otrieť
a to ticho medzi tým
a nami
je len môj zamlčaný podmet
cez ktorý nazerám do svojho vesmíru

Som kto som...!?

Viem
mal by som sa predvídať
mal by som sa tváriť
že tu nie som iba pre seba
a rozdurené moly do prieniku tichom zostrihať
ale kto mi rozumie...?

Óm ham só ham...

Kto...?
NIK!
..........