Poláskanie

Ukážky z knihy

Hilda

Sedela som na lavičke v parku. Bol koniec mája, všetko krásne kvitlo a voňalo. Hlavu som mala plnú starostí. Môj sedemnásťročný syn mi práve oznámil, že priviedol do druhého stavu spolužiačku. Utápajúc sa v smútku, nevšímala som si ako hreje slnko, spievajú vtáky, aký je svet krásny.
,,Neruším?“ zastavil pri mne mladý muž a nečakajúc na odpoveď, prisadol si. Vtom si slza našla cestičku a kotúľala sa po líci.
,,Stalo sa niečo, môžem vám pomôcť?“ opýtal sa.
,,Mne nikto nepomôže,“ pokrútila som hlavou.
,,Niekedy stačí podeliť sa s trápením. Verte mi,“ naliehal. Neviem čo mi to napadlo, veď bol len o málo starší od môjho Filipa, ale všetko som mu povedala. Sedel ticho, neprerušoval ma ani vtedy, keď som medzi rečou smrkala do vreckovky. Mlčal a ja som myslela, že už neprehovorí.
,,S Jankou sme sa zobrali hneď po škole, no dohodli sme sa, že s rodinou ešte počkáme. Ale keď to raz Janka nedostala začali sme sa tešiť, že nás o pár mesiacov bude o jedného viac. Išla k doktorovi a ja som sa ponáhľal z práce. Cestou som sa zastavil v obchode kúpiť šampus, aby sme to doma mohli osláviť.
Našiel som ju plakať v spálni na posteli. Kľakol som si k nej.
„Tibi, nebudeme mať bábätko,“ povedala tak zúfalo, že mi skoro puklo srdce.
„Ale no tak neplač, skúsime to nabudúce,“ utešoval som ju a ľahol si k nej.
„Ty mi nerozumieš, už nikdy nebudeme mať bábätko, som chorá.“
Nevedel som, čo znamená som chorá. Potom už išlo všetko rýchlo. Vyšetrenia, liečba, kúry. Keď musela Janka prestať chodiť do roboty, zoslabla a vypadali jej vlasy, všetci sme pochopili význam slov, som chorá.
Kúpil som jej andulku, aby nebola taká sama, kým nebudem doma.
Zvykli si na seba. Hilda (tak sa vtáča volalo) po Janke chodila, keď ležala, stála na stole pri tanieri, keď jedla, sedela jej na pleci a hrala sa s náušnicou v uchu, keď pozerala televízor. Lúštili spolu krížovky, Janka písala, Hilda trhala papier, v zobáčiku z neho urobila guličku a vypľula, alebo rozmrvila koniec ceruzky ako nervózny prváčik.
Janku rýchlo opúšťali sily, až prišla choroba do štádia, kedy som sa o ňu nedokázal postarať. Odviezli ju do nemocnice a Hilda zosmutnela. Raz ráno vôbec nevyliezla z klietky. Chcel som o tom povedať Janke, no keď som za ňou prišiel, bola v bezvedomí.
Druhý deň som našiel Hildu ležať na dne klietky mŕtvu. Zazvonil telefón a ja som pochopil, kto volá a čo mi chce povedať.
Odišli spolu a ja som zostal v byte sám s neotvorenou fľašou šampusu, rozstrapkanými ceruzkami a nedokončenými krížovkami. Zo zeme ešte dnes dvíham malé, papierové guličky,“ dohovoril a ja som plakala ešte viac, no teraz už nie nad synovým pokazeným životom.
Zacítila som vôňu kvetov, začula spievať vtáky a pocítila, ako hreje slniečko...