Motorkár

Ukážky z knihy

Proroctvo o samote som počul už pred rokmi. Rozprával mi o nej zatrpknutý básnik na lavičke v Žiline. Vtedy, keď ma vyhodili von z malej stanice, lebo som spevom rušil plyšového spisovateľa. Možno ten prorok nebol ani básnik. Povedal: „Priprav sa na to, že zostaneš sám.“ Luskol prstami a zmizol. Ale ba, musel to byť básnik.

No a vtedy v lese pri motorke ku mne do stanu vošla samota. Vyzula sa a zazipsovala za sebou. Rozprávali sme sa o pokore. Dosť veľa aj o láske. Odpúšťali sme si ešte pred hádkou. Debata s ňou mala hlavu aj pätu. Prešiel som jej rukou po stehne z poslednej fotky. Tváril som sa pred ňou, že všetko zvládnem. Len ešte chvíľu počkaj. Voňala ako hladká dievčenská pokožka pokropená letným dažďom. Vravela, že všetko, čo sa deje, má zmysel. „Poď, všetky búrky sú už za nami. Už len táto jedna.“ Chcela sa milovať.

Sama si stiahla tričko a nechala ma rozopnúť jej podprsenku. Bežné komplikácie a hlavne trpezlivosť. Kopec času so samotou.

Ona ma naozaj ľúbi, ak jej nevadí chladná zem pod zadočkom. Leží na mojej zázračnej bunde. Čaruje, nabíja ju silou starých materí, mieša všetky druhy ružových mágií, vlní panvou a vzdychá. Prišla so mnou prežívať toľko nocí, koľko mi ostáva do konca. Bola takmer kompletná. Chýbalo jej len pár prstov a ja som ich mal prebytok.

Hrýzol som samotu do ucha, zatínal do nej nechty. Držal som ju za pačesy. Nežnú, neskúsenú s plnou pusou tvrdých slov. V tej tme som ju ani nevidel. Zahalila sa do čiernych vlasov a dráždila ma končekmi. Striedala vône, hrala sa so mnou na nedočkavých zaľúbencov v spálni rodičov.

Dážď neprestával búšiť. Do rána som bol mokrý.