Na vine sú hviezdy, 2. vydanie

Na vine sú hviezdy, 2. vydanie

Táto kniha je ideálny prostriedok, ako si roztrieskať práve srdce a dopriať si tú správnu dávku ostrých črepov, ktoré budete zbierať ešte veľmi dlho.

Uvelebila som sa pri čítačke a rozhodnutá zabíjať čas som sa pustila do príbehu, o ktorom som vedela, že ma emočne preberie. Taký je prvoplánový zámer kníh, ktoré sú o rakovine, nie? Aby ľudia plakali. A aby to nebolo také jednoduché a skutočne som využila všetky nočné hodiny nudnej piatkovej noci, čítala som anglický originál a bola vďačná za to, že sa nebudem rozčuľovať nad fušerským slovenským prekladom. Rozčuľovala som sa však nad niečím iným. Nad osudom. Nad posratými hviezdami. Nad nešťastným príbehom lásky dvoch mladých ľudí, ktorý mi strelil rovno do tváre, že nemám čas. Nikto ho nemá.

Je to taký malý tlak. Tlak v oblasti hrudnej kosti, ktorý sa rozpína a tlačí na rebrá a pľúca. Pomaly rastie, až žmýka vaše srdce v pravidelných intervaloch. Začnú sa vám potiť dlane a vaše skrehnuté prsty sa márne snažia nájsť teplo. Zrazu príde vlna. Bolesť, ktorá nemá žiadnu príčinu, proste sa zjaví a bolí. Sakramentsky. Tak bolí láska. Láska, o ktorej viete, že nedopadne dobre.

Šestnásťročná Hazel Grace Lancaster je odsúdená na kyslíkovú bombu, ktorá pomáha jej rakovinou zničeným pľúcam dýchať. Ťahá ju všade so sebou ako viditeľnú nálepku: „dávajte pozor, ide rakovinové dievča, ktoré žije na dlh.“ Zmierená s osudom, samotárska a tak trochu depresívna. Obyčajná baba, ktorá mala to nešťastie, že má už 5 rokov rakovinu a nad vodou ju drží experimentálna liečba, ktorá jej požičiava čas. Jej život tvoria nemocnice, rodičia, štyri steny, kniha, ktorá nemá koniec a podporná skupina v „srdci Ježišovom“, kam chodí iba z donútenia matky, aby získala priateľov a život. Život?  Perfektné, vážne… mať nejaký život, keď vám smrť dýcha na krk.

V podpornej skupine stretne Augustusa, ktorý je z choroby vonku už niečo vyše roka. Chalan, ktorý pokrivkáva na svojej protéze, pretože „venoval nohu rakovine“ je malá bomba energie, šťastia a úsmevu. Jeho postavu si obľúbite, ľahko a takmer okamžite, rovnako ako Hazel, ktorá sa však so svojimi citmi snažila bojovať. Kto by sa predsa púšťal do vzťahu, keď môže každú chvíľu zomrieť a zanechať po sebe spúšť. Rovnako ako granát, ktorý vybuchne a zasiahne každého, kto je blízko.

Ale láska si nevyberá. Jednoducho sa zjaví a donúti vás milovať každou bunkou svojho tela, či už je rakovinou zasiahnutá, alebo nie. Augustus do života Hazel vniesol nové svetlo, nové pocity a všetky zážitky, ktoré by mal každý tínedžer prežiť. A toto bolo na románe to najúžasnejšie, keď sa zamilujú dve deti, ktoré uvažujú ako dospelí, keď sa zamilujú čisto a úprimne a vôbec nie hlúpo.

"A ja som sa doňho zaľúbila tak, ako keď človek zaspáva. Pomaly, pomaličky a potom úplne."

Vedela som však, že príde ale. To najväčšie ALE, ktoré to všetko doserie. Vedela som to už predtým, než som knihu začala čítať. Myslela som si, že som pripravená, ale keď to ALE prišlo, pripravená som nebola. Preplakala som hodinu, potom ešte jednu a ak by som mala knihu v papierovej forme, tak letí von oknom do snehu. Chcela som niečo cítiť, tak nech sa páči. Dostala som svoje.

"Nemôžete si vybrať, či vás na svete niečo zraní ... ale máte čo povedať do toho, kto vás zraní. Mám rád svoje voľby. "

Napriek tomu, že na každej stránke bola rakovina, zároveň tam nebola. Tie decká vedeli, ako si užiť život. Či už len bezstarostným srandovaním, knihami, alebo návštevou zaľúbeného Amsterdamu a naháňaním odpovedí, ktoré v skutočnosti nemajú význam. Prekvapil ma aj čierny humor, ktorý odľahčoval situáciu a niekedy by sa zdravému človeku zdal nemiestny. No a čo. Umierajú, nech si hovoria, čo chcú. Pokiaľ sa smejú oni, budem sa smiať s nimi, aj keď viem, že to celé nemôže dopadnúť dobre.

"Svet nie je továreň na splnené sny."

“Maybe ‘okay’ will be our ‘always”. Zakaždým, keď si Hazel a Augustus povedali okay, moje srdce sa rozletelo na milión malých kúskov, toto obyčajné slovo ma dokázala ochromiť na niekoľko minút. Johnovi Greenovi sa podarilo do obyčajného “okay” vložiť viac emócií, než iní spisovatelia napchajú do niekoľkých strán.

“Ale Gus, moja láska, nedokážem ti povedať ako veľmi som vďačná za našu malú večnosť. Za nič na svete by som ju nevymenila. Daroval si mi večnosť vo vopred spočítaných dňoch a ja som vďačná." 

Román nie je o rakovine. Román je o láske. O krásnej láske, ktorej sa bojíte, pretože nechcete ublížiť. O úprimnej láske, ktorá nemá budúcnosť, no napriek tomu je taká skutočná, že máte pocit, že bude trvať večne. Neviem, či sa zdraví tínedžeri dokážu takto zamilovať, ale keď viete, že mladosť je to jediné, čo máte, a že zajtrajšok už nemusí prísť, vezmete všetko, čo vám príde do cesty. Okay?

Strávila som pri knihe celú dlhú noc a ešte niekoľko dní po prečítaní, stále som myslela na Hazel a Augustusa. Ale už som neplakala. Bola som vďačná, že mi tento príbeh niekto rozpovedal, bola som vďačná za každú hlášku, ktorá mi priniesla nové myšlienky a donútila zamyslieť sa nad životom.

Neviem, čo mám napísané vo hviezdach. Možno si ich musím napísať sama. Možno si tam nejakú chybu stvorím aj bez pomoci osudu. Ale viem, že musím začať so všetkým, čo som odkladala, so všetkým, čo som len plánovala, a že si môžem dovoliť sa zaľúbiť a povedať niekomu svoje okay. Niekto vie, že nemá čas, ale väčšie nešťastie je, keď človek čas nemá a nevie o tom. Lebo jedného dňa sa zobudí a život bude preč. Len tak. Uprostred vety, ktorú už nikto nedopíše.

Recenzoval: Mária Roštecká
http://www.citaj.to