Julinkina pekáreň

Julinkina pekáreň

Nedávno sa mi dostala do rúk milá prvotina spisovateľky Dany S. Brezovskej Rozlúčka s (ne)slobodou a tak sa mi to zapáčilo, že som sa hneď rozhodol pre niečo podobné, ale z pera, mnohými knihami overenej autorky Táni Keleovej-Vasilkovej.

Julinkina pekáreň je príbeh o tom, k čomu sa dočítate až na konci knihy. Inak by sa dalo "technicky" povedať, že je to prepis "myslenia" jednej slobodnej ženy v strednom veku, ktorá hľadá svoj životný cieľ. Tým cieľom sa stáva jej miesto v spoločnosti, presnejšie v rodine, kde by mohla byť úžitočná. Byť užitočnou pre druhých, blízkych, to je to, čo jej v živote chýba, ale ešte o tom nevie. Vôbec pri tom neprekáža, že je to príbeh ženy, lebo svoje miesto v živote hľadáme všetci. Každý inak, ale tak je náš svet zaujímavejší.

Rád by som tu, ako mám vo zvyku, vypísal nejaké univerzálne myšlienky z práve dočítanej knihy, ale tie tam hádam ani nie sú. Prosté pravdy zo života plynú akosi globálne z prečítaného. Ale predsa som sa nad niektorými názormi pozastavil. Napríklad, keď idú tri kamarátky na lyžovanie do Rakúska, hovoria si, že aj na Slovensku sa dá, ale u nás sú vraj služby neporovnateľne slabšie. Kto pozná "zahraničie", vie a môže porovnávať, ale...

To neustále porovnávanie dobrého vonku a zlého doma, keď sa naše "dobrá" strácajú v nedohľadne sa mi nepáči. Netýka sa to tejto knihy, len tá jedna zmienka mi túto našu "porovnávaciu" mediálnu vlastnosť pripomenula. Na Slovensku máme totiž skoro všetko, čo v Európe nájdeme, len toho máme trochu menej a tak akosi len na ukážku, ale v tom je naša jedinečnosť. Myslím si, že sa to týka aj ľudí. Sme takí, aj onakí, ako všade inde. Len bagety, tam vo Francúzsku, chutia inak ako tie, čo dostať u nás. Fakticky, môžem potvrdiť, ale to nič nemení na tom, čo som napísal. Je to jeden z rysov ich prístupu a majstrovstva v tejto oblasti. V bagetách je vraj skrytý symbol krajiny a radosť ľudí.

Julinkina pekáreň je ľahko čitateľná kniha, prináša pohodu a v konečnom dôsledku aj to jemné poučenie pre čitateľa, ktorý je vnímavý. Príbeh Kláry, jej myslenie a cesta k vysnívanej pekárničke a k Julinke sa dá čítať ako poézia. Stretnutie s Julinkou je majstrovsky dojemné. Nie sú až tak dôležité slová, ale významy v nich skryté.

Ešte raz voľne zacitujem z knihy to, čo sa mi tiež zapáčilo: "Uprataný byt nie je prevoňaný len čistiacimi prostriedkami, ale hlavne dobrým jedlom".

Trochu ma v závere knihy prekvapilo, že Klára prišla do francúzskeho mestečka a začala učiť domácich, ako sa má piecť chutný chlieb. Proste, s láskou...

Recenzoval: Jozef Javurek
jozefjavurek.blog.sme.sk

Julinkina pekáreň

Klára, pôvabná štyridsiatnička zmrzla vo svojej každodennej rutine. Nemá manžela, nemá deti, svoju prácu neznáša a v podstate sa len tak motá životom. Má zopár priateliek, brata, švagrinú a mĺkveho otca, ktorý pojem ako „vyjadrenie citov“ nemá vo svojej operačnej pamäti. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je stratená existencia, no samu seba presviedča, že jej je dobre. Má okolo seba ľudí, ktorí ju ľúbia a ktorých ľúbi ona. Za ruku ju však nedrží partner a v detskej izbe necupkajú malé nôžky.

„Už šesť rokov žijem bez zmeny... bez chlapa a v rovnakej práci. Okolo mňa sú stále tí istí ľudia, robím stále tie isté veci.“

Klára však má sen. Sen, ktorý možno nie je sen, ale odvážna vidina jej budúcnosti. Túži po Francúzsku, túži po chlebe, aj napriek tomu, že nikdy žiadny neupiekla. Každé ráno ju prebúdza hrejivá vôňa čerstvo upečeného chleba a za chrbtom jej v pekárni šumí oceán.

„Znova ma zobúdza môj sen. Stále ten istý... čarovný a voňavý. Zobudí ma jeho vôňa. Vôňa čerstvo upečeného chleba s chrumkavou kôrkou, lákavá a hlad-kajúca srdce. Zobudí ma, pretože túžim tú vôňu žiť,dotknúť sa jej, stať sa jej súčasťou. Keď otvorím oči,ocitám sa v realite. Vo svojom živote. Niežeby som ho nenávidela, to naozaj nie, ale... nie je ani voňavý, ani čarovný. Je taký... obyčajný.“

Rutina jej dní sa stratí rovnako náhle ako topiaca sa zmrzlina. Jej otec nečakane zomrie a na povrch sa dostávajú dávno zabudnuté hriechy. Klára zistí, že otec mal milenku Annu a že ďaleko za hranicami, na malebnom francúzskom ostrovčeku žije jej sestra a malá neter.

Kniha sa číta ľahko, túto oddychovku v pohode zvládnete za pár dní. V prvej časti lúskate Klárine vzťahy, rodinné trampoty jej kamošiek a taký ten obyčajný život. Príbeh ma však skutočne začal baviť, keď Klára postupne odhaľovala rodinné tajomstvá a čoraz viac spoznávala sokyňu v láske jej matky, milenku Annu. Anna, jej dcéra i vnučka potrebujú pomoc a Klára zrazu vie, čo bude robiť.

Páči sa mi, keď má niekto odvahu plniť svoj sen a zároveň aj povinnosť. Páči sa mi, keď niekto dokáže od základov zmeniť svoj starý život a naplno začať žiť ten nový. A presne toto som očakávala aj od knihy Julinkina pekáreň. Preto priznávam, že prvá polovica knihy sa mi zdala príliš obyčajná a ničím ma nezaujala, skutočne som sa nadchla, až keď Klára začala baliť.

Často som sa pozastavovala nad opakujúcimi sa slovami a celkovo mi v príbehu absentovala poriadna dávka šťavy, zvraty alebo niečo komplikovanejšie. Ale svoju cieľovú skupinu táto kniha určite nesklame, ide len o to, komu padne do rúk. Dobre sa pri nej relaxuje, ale čitateľskú revolúciu vo vašom svete nespôsobí. Táňa Keleová- Vasilková však opäť verne vykreslila realitu mnohých z nás a zároveň dala nádej, že nikdy nie je neskoro. Nikdy nie je neskoro začať naozaj žiť.  

Recenzoval: Mária Roštecká
http://www.citaj.to