Ústa plné čerešní

Obsah knihy: Ústa plné čerešní

Sú spisovatelia, ktorých prózy vedia v čitateľovi vzbudiť nefalšovanú hrôzu a des. Medzi našich majstrov strachu nesporne patrí Laco Hanniker. Tentoraz však ponúka prekvapujúco vtipný, milý príbeh chlapca, z ktorého sa cez neraz úsmevné epizódy stáva muž. Úvodné stránky knihy by čitateľ mohol vnímať ako bezbrehý hold Borisovi Filanovi, nekonečný obdiv k jeho postrehom z ciest a detstva prežitého v bratislavských uliciach. V skutočnosti však autor pomocou skúseností mestského človeka Borisa Filana dokazuje, že radostné detstvo sa dá prežiť všade tam, kde dieťa „nechalo svoje detské srdce“, teda aj na navonok nezaujímavom vidieku. Ďalšou dôležitou postavou príbehu je gróf František Ziči. Uhorský magnát vystupuje v úlohe svojrázneho Chárona, ibaže Hannikerov prievozník nepreváža už zrelého muža na člne, ale v parádnom hintove, a nie do zabudnutia, ale do spomienok. V Hannikerovej próze je tak veľa a tak skvele opísaných zaujímavostí, že po jej prečítaní si istotne mnohí zaumienia, že sa do tých zázračných Voderád vyberú. Plnenými holubmi z nedeľnej polievky ich už pán farár nepohostí, zato mäsko z pečených havranov im hádam ešte Voderadčania ponúknu...

Odkazy

• Ústa plné čerešní...a prasiatka:)

Ukážky z knihy

Všetko navzájom do seba zapadlo. Ani v najsmelšom sne sa mi neprisnilo, že otrocká námaha pri stohovaní slamy bude mať takýto osudový efekt. Odmenu, ktorú nemožno vyjadriť žiadnymi peniazmi. Iba ak tými hviezdami, ktoré sa od zvedavosti, ako to celé dopadne, tlačia do hľadiska voderadského naivného divadla. Nikdy predtým, nikdy potom, nikdy takto a nikdy s inou. Tu, teraz a len s ňou. To je presne tá zodpovednosť slameného stohu za ďalší osud ľudstva, nie za to, čo sa bude v zime podstielať pod dobytok. Ešte sekundu neprítomne hľadím, len zlomok sekundy, ktorý však v mojom živote nemá alternatívu. Sonda do vlastného svedomia.
„Ten som postavil pre nás,“ zaklamem a ona to berie.
„Jo, jasně. Vždyť vědels, že přijdu.“
„Cítil som to,“ klamem, až sa mi z kečky parí, a ani to neskrývam. „To je pšeničná slama. Mäkučká ako mamina perina, nemusíš sa báť. Na rozdiel od jačmennej...“
Postaví sa mi do cesty a ukazovák pravej ruky mi priloží na ústa: „Dělej!“