K svetlu

Ukážky z knihy

Stromy v Bohu čakajú

Poď ku mne

a pusti zo seba šaty,

korene s korunami nech spletú sa,

srdcia i stromy ožijú napätím,

čerešne padnú mäkko do lona,

telá zhoria v nahom objatí.

V dotyku nech dávam ti,

na svete to najvzácnejšie,

nech sme si sebe zázrakom,

úctou, zrkadlom i palivom,

nech sme si navzájom láskou.

nikdy nekončiacim prílivom.

Poď ku mne, miľúbená,

pusti svet na zem cez šaty,

vymeníme tie naše za náš,

tak poď, láska, poď,

aj anjeli sa už zlietajú.

slovám došli verše

a stromy v Bohu čakajú.

Pýtaš sa ma, či ťa ešte ľúbim

Som ničomný,

lebo v tebe neviem zobudiť

viac lásky...

Kto nedáva, nevie ani prijať,

stále mu je málo.

A ten druhý chrčí

zo šprintu na dlhej trati...

Pýtaš sa ma, či ťa ešte ľúbim.

Pýtaj sa seba.

Tam všetko začína,

ale i konči.

Pýtaš sa ma, či ťa ešte ľúbim.

Žiaľ,

čoraz menej.

Nevládzem totiž.

Duša túži byť pútnikom,

bežec ju vyčerpáva.

Preži srdcom a pochopíš.

Som ničomný,

lebo v tebe neviem zobudiť

viac lásky...

Láskou v tebe zrodím ženu

Nepoviem ti, že si krásna.

Len ťa ticho chytím za ruku a

prevediem popod slnkom zaliate čerešne

povedľa potoka priamo do srdca lesa.

Tam si ťa uložím o najkrajší strom,

tvoje ruky odovzdám korune

a takúto nebom spútanú ťa pobozkám.

Od pier ku krku,

od pŕs k lonu...

Až kým nezvlhneš na srdci

a nebudeš pripravená prijať.

Lásku.

Áno, budeš musieť umrieť,

ako každý stíšený človek,

ale dôveruj mi, počkám ťa.

Stvorím v tebe ženu,

až potom ťa oživím.

Keď nás koruny pustia,

budeš naplnená odpoveďou,

že sa na svete nenájde iný muž,

ktorý by ti bez slova povedal,

aká si krásna.

Milovanie pri všetkej tajnosti

Najkrajšie básne vždy píšem pod viečkami.

Keby si ich čítala, miľúbená, červenala by si sa.

Aj ja.

A keby sme ich napĺňali,

nesmel by sa o tom dozvedieť svet.

Tak by nám závidel.

V prítmí toho láskania si vždy sľubujem,

že ráno to nebo položím na papier.

Lenže raňajšia suita svetla mi vždy všetko ukradne.

A to je dobre,

lebo keď sa človek o niečo podelí s ostatkom,

stratí to vôňu i farbu.

A ja by som bol nerád, keby náš raj zosivel.

Prajem si, aby som ťa ráno našiel nahú sedieť za stolom.

V ústach by si dráždivo hrýzla ceruzku,

prekrížené nohy by tentoraz veštili iné napätie.

Vstal by som k tebe až potom,

keď by som si bol istý,

že si nenapísala jediné písmenko,

nezradila si nás svetlu.

Áno, až potom by som vstal,

a stvoril s tebou

pri všetkej tajnosti

všetky tie sny.

Láska je ticho

Opúšťam tvoje srdce,

musím, ináč zhynie.

Niet v ňom miesto pre tretieho,

a to ma trápi.

Mal som byť hravý vánok,

no pridelila si mi status víchra.

Ničím, spútavam, vlastním,

a to som nechcel.

Píšeš mi, že ma ľúbiš.

Vraj to k láske patrí,

ukazuješ na iné páry.

A ja nekonečne mlčím...

Láska nie je chvála,

ani báseň o jednom slove.

Je to zuniace ticho,

ktoré trčí z davu.

Na dôkaz toho,

čo k tebe cítim

opúšťam tvoje srdce.

A zuniaco mlčím...