Rázcestia

Ukážky z knihy

1
PRED BÚRKOU
„Najúbohejší z ľudí je ten, kto svoje sny premieňa na striebro a zlato.“
Chalíl Gibrán

Zima v Portlande, v štáte Oregon, býva poniektoré roky ako tyran, nárazovo pľuje dážď a kŕčovito chrlí sneh v násilnom zápase o jarné dni, presadzujúc si svoje archaické právo kraľovať ročným obdobiam, čo je nakoniec aj tak len márny pokus ďalšieho uchádzača. Tento rok to však bolo inak. Zima jednoducho rezignovala ako zbitá žena a odišla so sklonenou hlavou v roztrhaných špinavobielych šatách, ledva skučavo prisľúbila návrat. Rozdiel medzi jej prítomnosťou a neprítomnosťou bol sotva badateľný.
Anthonymu Spencerovi to bolo tak či tak jedno. Zima bola otravná a jar nebola o nič lepšia. Keby mal tú moc, obe ročné obdobia by odstránil z kalendára spolu s mokrou a daždivou časťou jesene. Rok trvajúci päť mesiacov by bol tak akurát a istotne by bol lepší než dlhotrvajúce obdobia neistoty. Vždy, keď vrcholila jar, pýtal sa sám seba, prečo vlastne zostal žiť na Severozápade. Každý rok si kládol tú istú otázku. Frustrujúca monotónnosť ho istým spôsobom utešovala. Predstava skutočnej zmeny bola skľučujúca. Čím viac sa zakoreňoval vo svojich zvykoch a istotách, tým menej bol ochotný uveriť, že aj niečo iné je hodné úsilia a že to je vôbec možné. Známa rutina, aj keď chvíľami bolestivá, sa aspoň dala predvídať.
Oprel sa o operadlo kresla a od stola zahádzaného papiermi sa zadíval na obrazovku počítača. S každým ťuknutím do klávesnice sa mu zobrazil aktuálny záber z monitorovacích zariadení, ktoré mal nainštalované vo svojich nehnuteľnostiach; z bytu vedľa kancelárie, kde práve sedel, z hlavného pracoviska, strategicky situovaného v centre Portlandu uprostred stredne veľkého mrakodrapu osídleného firmami, ďalej z jeho víkendového domčeka na pobreží a z väčšieho domu vo West Hills. Prezeral si ich a pravým ukazovákom si nervózne klepal po kolene. Všetko stíchlo, akoby svet zadržal dych. Existuje mnoho spôsobov, ako byť sám.
Ľudia, ktorí sa s Tonym stretávali pri obchodných alebo spoločenských príležitostiach, si síce mysleli niečo iné, no nebol to veselý chlapík. Presne vedel, čo chce a vo všetkom hľadal zisk. To si často vyžadovalo otvorené a spoločenské vystupovanie, široké úsmevy, očný kontakt a pevné stisky rúk. Nič z toho nebolo úprimné, ale každý bol potenciálnym nositeľom informácií, ktoré by sa mu na ceste za úspechom mohli hodiť. Množstvo jeho otázok vytváralo auru úprimného záujmu, ktorá v iných často zanechala pocit dôležitosti a zároveň pretrvávajúcej prázdnoty. Bol známy prejavmi filantropie, no hodnotu súcitu chápal ako prostriedok na dosahovanie dôležitejších cieľov. Láskavosťou mohol ľudí oveľa ľahšie zmanipulovať. Po niekoľkých nevydarených pokusoch dospel k záveru, že priateľstvá akejkoľvek intenzity sú zlou investíciou s príliš nízkou návratnosťou. Ozajstný záujem o druhých bol nepohodlný luxus, a na ten nemal čas ani energiu.
Namiesto toho si úspešne razil cestu v oblasti výstavby a spravovania nehnuteľností v rôznych obchodných aktivitách a mohol sa chváliť rastúcim investičným portfóliom. Bol uznávaným a súčasne obávaným neúprosným vyjednávačom a majstrom v zjednávaní cien. Tony považoval šťastie za hlúpy a nestály sentiment, za paru nad hrncom v porovnaní s vôňou potenciálneho obchodu a s návykovou chuťou víťazstva. Podobne ako starý držgroš Scrooge, aj on s pôžitkom ničil posledné zvyšky dôstojnosti ľudí okolo seba, najmä zamestnancov, ktorí dreli zo strachu, ak nie z rešpektu. Taký človek zaiste nie je hoden lásky ani súcitu.
Keď sa Tony usmial, mohlo sa dokonca zdať, že je pekný. Genetika ho obdarovala postavou s výškou nad stoosemdesiat centimetrov a dobrými vlasmi, ktoré mu nepadali ešte ani teraz v štyridsiatich piatich, i keď mu šedivé pramienky postupne začali prefarbovať spánky. Jeho evidentne anglosaské črty zmierňoval náznak čohosi tmavšieho a jemnejšieho, čo sa dalo na jeho tvári zazrieť predovšetkým vo vzácnych okamihoch, keď sa nechal uniesť predstavami či neviazaným smiechom a zabudol na obvyklé obchodné vystupovanie.
Podľa prevažujúcich kritérií bol bohatý, úspešný a súci nezadaný muž. Keďže bol tak trochu sukničkár, musel sa udržiavať vo forme, aby zostal konkurencieschopný. Mal len mierne ochabnuté brucho, vedel ho však celkom dobre stiahnuť. Ženy prichádzali a odchádzali, o čo múdrejšie, o to skôr, a každá z nich sa cítila potupená.
Oženil sa dvakrát s tou istou ženou. Prvé manželstvo, keď mali obaja len čosi po dvadsiatke, prinieslo syna a dcéru, z ktorej je dnes nahnevaná mladá žena žijúca v blízkosti mamy. Ich syn je osobitná kapitola. Manželstvo skončilo rozvodom pre nezmieriteľné rozdiely ako ukážkový prípad vypočítavého odcudzenia a ľahostajného nedostatku záujmu. Za pár rokov Tony rozbil Loreeino vnímanie vlastnej hodnoty a dôstojnosti na ťažko rozpoznateľné čiastočky.
Problém bol v tom, že odišla so cťou, a to sa nedalo považovať za ozajstné víťazstvo. Tony teda strávil ďalšie dva roky tým, že ju vábil späť, usporiadal veľkolepú oslavu na počesť opätovného uzavretia ich manželstva a o dva týždne neskôr jej po druhý raz naservíroval žiadosť o rozvod. Povrávalo sa, že ju mal pripravenú skôr, než podpísali druhý sobášny list. Tentoraz však zaútočila na neho so všetkou zúrivosťou zneváženej ženy a on ju finančne, právne i psychicky rozdrvil. Toto sa už istotne dalo označiť za výhru. Bola to neľútostná hra, ale iba pre neho.
Zaplatil za to postupnou stratou dcéry. Mátalo ho to pri nejednom pohári alkoholu, trochu ho to znepokojovalo, no čoskoro to pochoval v návale práce a v nových víťazstvách. Podstatným dôvodom na pohárik škótskej whisky – voľno predajného lieku, ktorý zmäkčoval dodriapané okraje spomienok a smútku a zmierňoval bolestivé migrény, jeho príležitostné spoločníčky, bol v prvom rade ich syn.
Ak sloboda rastie postupne, potom platí to isté aj o prenikaní zla. Prikrášlená pravda a ospravedlňovanie neprávd postupne vybudovali takú stavbu, akú by nikto nikdy nečakal. Platí to o Hitlerovi, o Stalinovi, o ktoromkoľvek obyčajnom človeku. Stavba duše je veľkolepá, ale krehká. Každá zrada a lož, zabudovaná do jej stien a základov, narúša jej konštrukciu neutešeným spôsobom.
Mystérium duše každého človeka, dokonca aj Anthonyho Spencera, je hlboké. Zrodil sa v explózii života, ako vnútorný vesmír, čo sa rozpína a zlučuje slnečné sústavy a galaxie s neskutočnou symetriou a eleganciou. Tu dokonca aj chaos zohral úlohu a poriadok sa objavil ako vedľajší produkt. Častice hmoty vstúpili do tanca súperiacich gravitačných síl, každá z nich pridala do zmesi vlastnú rotáciu, striedajúc tanečníkov kozmického valčíka a posielajúc ich v ústrety konštantnému kompromisu priestoru, času a hudby. Do cesty však prišla zdrvujúca bolesť a strata, a tie spôsobili, že hĺbka stratila nesmierne jemnú štruktúru a začala sa sama v sebe rúcať. Tá skaza rozčerila povrch v sebaobrannom strachu, v sebeckej ambícii, a všetko nežné zhrublo. To, čo predtým bolo živé, srdce z mäsa, premenilo sa na kameň, na malý tvrdý kameň prebývajúci v ulite, v škrupine tela. Kedysi bola forma vyjadrením vnútorného zázraku a veľkoleposti. Teraz si musí raziť cestu bez opory ako vonkajší obal, čo hľadá svoje jadro, ako hviezda, čo umiera od hladu vo vlastnej prázdnote.
Bolesť, strata a v konečnom dôsledku opustenosť sú aj každá osamote poriadne ťažkým údelom, no keď sa tieto tri spoja, spôsobia takmer neznesiteľnú spúšť. Tonyho trápenie vyzbrojilo, dalo mu schopnosť zaobaliť nože do slov, postaviť múry na obranu svojho vnútra pred akýmkoľvek vniknutím, uzamkli ho v imaginárnej predstave bezpečia, v izolovanosti a samote. V Tonyho živote teraz existovalo len málo opravdivej hudby, útržky sotva počuteľnej tvorivosti. Zvukový sprievod jeho existencie sa nedal prirovnať ani len k výťahovej hudbe, k monotónnym melódiám, čo sprevádzali jeho reklamné spoty vo výťahoch.
Tí, čo ho spoznali na ulici, kývli hlavou na pozdrav. Uvedomelejší si pohŕdavo odpľuli na chodník, keď ich míňal. Ale mnohí ďalší ním boli očarení. Podliezaví pätolizači čakali na každý jeho nový pokyn a zúfalo sa usilovali získať kúsok uznania alebo vedomej náklonnosti. Vo vidine úspechu ich hnala potreba zabezpečiť si význam, identitu a program. Vnímanie je realita, aj keď to, čo vnímajú, je klamstvo.
Tony vlastnil obrovský dom v hornej časti West Hills. Ak práve z nejakého zištného dôvodu neorganizoval večierok, kúrilo sa len v niekoľkých miestnostiach. Hoci sa tam veľmi nezdržiaval, ponechal si dom na pamiatku porážky svojej manželky. Loree ho získala v rámci ich prvého rozvodového konania, ale predala ho, aby mohla zaplatiť nahromadené súdne trovy súvisiace s druhým rozvodom. Cez tretiu osobu ho od nej kúpil za pár drobných a v deň uzavretia obchodu dal svoju šokovanú exmanželku za asistencie polície vysťahovať.
Naklonil sa dopredu, vypol počítač, siahol po pohári whisky a s kreslom sa otočil tak, aby videl na zoznam mien na tabuli. Postavil sa, zotrel štyri mená a jedno dopísal, potom sa opäť zvalil do kresla a prstami rýchlo bubnoval po stole. Dnes mal ešte odpornejšiu náladu ako obvykle. Pracovné povinnosti si vyžadovali, aby sa zúčastnil konferencie v Bostone, ktorá ho príliš nezaujímala, navyše pre malú krízu v riadení ľudských zdrojov sa musel vrátiť o deň skôr, ako plánoval. Aj keď ho
otravovalo, že sa musí vo firme zaoberať situáciou, ktorú mohli jednoducho vyriešiť jeho podriadení, zároveň bol vďačný za výhovorku, vďaka ktorej mohol uniknúť z nudných seminárov a vrátiť sa k sotva znesiteľnej rutine, nad ktorou mal väčšiu kontrolu. Niečo sa však zmenilo. Počiatočný tieň nepokoja prerástol do nástojčivého hlasu. Tony mal už niekoľko týždňov strašidelný pocit, že ho niekto sleduje. Najprv to považoval za nadmerný stres, za výplod svojej prepracovanej mysle. Ale keď sa táto myšlienka raz objavila, našla úrodnú pôdu. Malé semienko, ktoré by dokázala odplaviť racionálna úvaha, zapustilo korene, a to sa čoskoro navonok prejavilo ako prehnaná neurotická ostražitosť, ktorá vyciciavala z j