Bez dcéry neodídem, 3. vydanie

Obsah knihy: Bez dcéry neodídem, 3. vydanie

Keď si bystrá a energická Američanka Betty brala v najkrajších rokoch života svojho ošetrujúceho lekára, nelákala ju vidina blahobytu na výslní miestnej spoločenskej smotánky. A už vonkoncom sa nedala zviesť iránskym pôvodom svojho partnera. Úprimne ho ľúbila a ani tri roky romantického vzťahu k tomuto amerikanizovanému Iráncovi jej nenaznačili, akú trpkú príchuť bude mať pre ňu moslimský svet, keď ho zakúsi na vlastnej koži. Na konci dovolenky v Teheráne v manželovej rodine zistí, že ju spolu s jej päťročnou dcérkou čaká netušené a absurdné poddanstvo v cudzom ovzduší a v úplne vzdialenej kultúre. Dlhé mesiace jej trvá, kým si v prísnom svete islamu nájde nových priateľov, ktorí jej pomôžu uskutočniť dramatický únik.
Povinne zahalená do čádoru, v ukrutných podmienkach vojny s Irakom, prenasledovaná nepochopením, nachádza Betty na svojej dobrodružnej ceste z iránskeho zajatia oporu vo svojej dcérke, bez ktorej by nedokázala žiť.

Z anglického originálu Not Without My Daughter (St. Martin’s Press, New York 1988) preložila Martina Zrubáková.

Odkazy

• Otcovi som odpustila

Ukážky z knihy

Sedel vedľa mňa na posteli a pokúsil sa ma rukou objať okolo pása, ale odtiahla som sa. Ozval sa tichým, pevným hlasom, ktorý znel po každom slove rozhodnejšie. „Naozaj neviem, ako by som ti to mal povedať,“ začal. „Nepôjdeme domov. Zostávame tu.“
Hoci som už hodnú chvíľu čakala, že sa náš rozhovor zvrtne týmto smerom, nedokázala som potlačiť zúrivosť, čo sa ma po týchto slovách zmocnila.
Vyskočila som z postele. „Klamár! Klamár! Klamár!“ jačala som. „Ako si mi to len mohol urobiť? Veď si vedel, že sem idem iba z jediného dôvodu. Musíš ma pustiť domov.“
Moody naozaj vedel, prečo som sem išla, no viditeľne tomu nevenoval pozornosť.
Mahtob nás iba pozorovala, nevedela pochopiť, prečo sa jej otec tak čudne správa. Vtom Moody zahučal: „Ja ťa nemusím pustiť nikam. Si povinná robiť všetko, čo ti poviem, a ja teraz vravím, že zostaneš tu.“ Zdrapil ma za plecia a sotil na posteľ. Vykrikoval čoraz bezočivejšie, pochechtával sa ako víťaz, spokojný, že vyhral dlhotrvajúcu nevyhlásenú vojnu. „Zostaneš tu až do konca života. Chápeš? Nepustím ťa z Iránu. Zostaneš tu až do smrti.“