Dvanástka

Dvanástka

Obálka nie je to jediné, čo je lepšie ako v jednotke. Príbeh bol zaujímavejší, pútavejší, čítal sa rýchlejšie. Možno to je tým, že som si už na autora zvykla, ale nevadilo mi tam už ani to striedanie uhlov pohľadu. Rozhodne to bol obrad o 180° od jednotky. A to k lepšiemu. Mala som problém sa od toho odlepiť. Bolo to veľké prekvapenie. Keď som pri jednotke dúfala, že dvojka bude lepšia, tak ma ani nenapadlo že až o ťoľko. 

V čom som sa zozačiatku zle orientovala, bol čas, v ktorom sa kniha odohrávala. Prvá kapitola bola za čias Amy, Petra a spol a bolo to päť rokov po konci jednotky. Hneď zistíme, že Maus a Theo sú už mŕtvi a chudáčik Caleb je sirota (to nie je spojler, fakt to bolo hneď na začiatku). Potom to skočilo na rok nula a po niekoľkých kapitolách späť. No zorientujte sa v tom! 

Akurát mi vadili vety typu O niekoľko rokov sa bude zamýšľať nad tým a tým... Nebolo ich zas toľko, ale predsa viac než je milé. Ale toho Letca tvojho bolo menej.

Ale tak, nebudem preháňat, nebola to žiadna katastrofa. Aj postáv tam bolo neúrekom, ale na konci knihy je prehľad postáv, odkiaľ sú, čo sú zač a iné užitočné informácie. Často som ho využívala. Je to veľmi užitočná pomôcka. 

Keď už som pri tých postavách, tak moja obľúbená bol Caleb. Škoda, že ho tam bolo tak málo. Inak mi bola sympatická väčšina postáv, až na Guildera a Lily. Ono možnože je fajn žiť mimo reality už len kvôli vašej psychike (nikto nepotrebuje traumu na celý život hoci v tomto prípade je otázne, aký dlhý ten život bude), ale fakt to "trochu" preháňala. Čítať si časopis o bábätkách, keď všade naokolo je kopa mŕtvol a ešte sa tvárila na akom super výlete je. Ehmm... Ešteže nechcela, aby každý meter zastavovali, kvôli nejakým fotečkám... 

Viete čo je celkom irónia? Jedna z kolón sa volala Domovina a bolo to to najpríšernejšie miesto z celej knihy. Poviem vám, tam by som žiť teda rozhodne nechcela. 

Som rada, že som knihy dostala naraz, pretože som si istá, že keby som jednotku čítala skôr (ak by som ju vôbec bola schopná dočítať), tak by som po dvojke už nesiahla. A to by bola škoda. Som zvedavá ešte na trojku. Ak ste si vy povedali, že pokračovanie už čítať nebudete, tak urobíte chybu. Ak ste prežili Priechod, toto nič nepokazí. 

Napadlo ma, že z tohoto by bol zaujímavý seriál. Možno nejaké tie scény by neboli moc chutné, ale proste sa to na seriál podobalo. Autor niečo načal, potom skončila kapitola, začal o niečom inom a po niekoľkých kapitolách (keď už človek pomaly aj zabudol, že v knihe niečo také bolo) sa k tomu opäť vrátil.

Ak vás kniha zaujala o pracovný výtlačok môžete súťažiť v mojej súťaži (a o kopu iného).

Po jednotke by ma v živote nenapadlo, že táto kniha by mohla dostať také vysoké hodnotenie, ale hviezdičky dostala úplne oprávnene ;)

Hodnotenie: **** a pol

Za knihu sa chcem veľmi poďakovať vydavateľstvu IKAR. Knihu si môžete objednať TU.

Recenzoval: Maťa Wolf
books-mylife.blogspot.sk

Dvanástka

Ako prvé musím povedať, že ku knihám Priechod a Dvanástka by som sa asi nikdy nedostala, nebyť vydavateľstva IKAR. Práve vďaka nemu som dostala možnosť prečítať si Dvanástku skôr ako ostatní (viď pred oficiálnym vydaním), ale keďže som ešte nečítala Priechod povedala som si, že keď už sa mám do tejto nie práve najkratšej série pustiť, tak treba začať pekne od prvého dielu.

V tomto článku zhrniem obe knihy spolu, príde mi to tak správne a aj celkom logické, pretože dojmy z deja mám ešte stále v sebe a zároveň nie je potrebné sekať príbeh na časti.

Hlavná zápletka je jednoduchá. Ako to vždy býva americkej armáde/vláde sa nepodaril dôležitý experiment a čiže ako sa dalo čakať stvorili toho najhroznejšieho a najobávanejšieho tvora na zemi – človeka premeneného na upíra. Alebo výrov. Majú veľa mien, na ktorých nakoniec nezáleží, v momente, keď vám sajú z tela poslednú kvapku krvi, je to úplne jedno. „Pôvodných výrov“ bolo stvorených 12, plus ako to samozrejme musí byť, vírus, ktorý ich všetkých stvoril, bol podaný aj malému dievčatku Amy, na ktoré vírus pôsobí presne tak ako má a práve ona má spasiť svet.

Celý príbeh je podaný veľmi realisticky, azda najreálnejšou a tiež najhroznejšou predstavou je to, že nejde o výmysel. V knihe je celá situácia poňatá ako reálna udalosť, ku ktorej došlo zásahom človeka a jeho neustálym bojom s prírodou. A toto je zároveň dôvod, prečo stále váham o tom či sa mi kniha páčila alebo nie. Mám mať rada niečo, čo hovorí o skaze ľudí a o takmer žiadnej nádeji na záchranu? Alebo mám nenávidieť príbeh napísaný tak pútavo, že mi z neho behali zimomriavky po chrbte a dychtivo som otáčala stranu za stranou?

PRIECHOD

Už keď sa mi kniha dostala do rúk a uvidela som jej rozsah, vedela som, že pokiaľ bude dobrý príbeh, má šancu stať sa jednou z mojich obľúbených kníh. Na vysvetlenie, mám rada rozsiahle príbehy, ktoré sú navyše natoľko premyslené, že majú čo povedať aj v druhom, prípadne treťom pokračovaní. 

V Priechode sa stretávame s v dnešnom svete donekonečna omieľanou témou – upírmi, výrmi, dymoňmi. Majú veľa pomenovaní, boja sa slnka, sú dlhovekí a sú priťahovaní vôňou cesnaku...avšak od stvorení v iných, dnes tak populárnych knihách, sa odlišujú v jednej zásadnej veci. Ich existencia je daná nevydareným vedeckým experimentom, z ktorého sa rýchlo stala skaza sveta. V knihe sa za svet považuje Severná Amerika, konkrétne USA, v ktorom zostali prakticky len niekoľko stoviek ozajstných ľudí. Čo sa stalo zo zvyškom populácie sa nevie. Kniha sleduje príbehy pár desiatok ľudí, ktorí sa skrývajú na mieste bývalej Kalifornie, dnes nazývanej Kalifornská republika. Ako k dnešnej situácii došlo sa samozrejme tiež nevie a navyše sa zisťuje, že opatrenia voči výrom zlyhávajú. Preto sa malá skupina ľudí vydá naprieč Amerikou v snahe nájsť ďalších preživších a zohnať aspoň nejakú pomoc.

DVANÁSTKA

Dvanástka je pokračovaním, predchodcom a súčasným dopovedaním príbehu. Stretávame sa tu s postavami z minulosti budúcnosti, súčasnosti, pričom všetci sú prepojení tými najneuveriteľnejšími vzťahmi, vyskytujú sa tu prepojenia, ktoré by čitateľ ani v najmenšom nečakal. Autor je v tejto časti k svojím postavám ešte nemilosrdnejší ako v jej predchodcovi. Obľubovať si konkrétnu postavu neodporúčam, nikdy totiž neviete čo sa s ňou stane v nasledujúcej kapitole či na nasledujúcej strane. 

Po dočítaní som rada, že som oba diely, Priechod aj Dvanástku čítala naraz. Bol to síce poriadny nárez na jeden šup, veď každá kniha má okolo 500 – 600 strán písaných veľmi malým písmom, ale dokázala som si takto lepšie vysvetliť niektoré veci spomínané v deji. Nestrácala som sa moc v postavách a v podstate som si čítanie užila.

Autor má zaujímavý štýl písania, ktorý budú jedni milovať a druhí nenávidieť. Pomerne často sa v knihe vyskytujú nekonečné opisy, postavy sa ponárajú do minulosti, ktorá je opisovaná príbehmi na dlhých stranách, čo určite nie je čítanie pre každého. Avšak čitateľ, ktorý to znesie, objaví práve v týchto opisoch zaujímavé dodatky k deju, ktoré sú často vysvetlené v iných pasážach knihy, čomu som sa ja osobne veľmi tešila.

Príbeh je písaný z pohľadu viacerých postáv, pričom dej často preskakuje z postavy na postavu. Tento jav nie je veľmi mätúci, miestami sa ale nájdu aj časti, kedy treba čítať veľmi pozorne, aby nedošlo k nejasnostiam, o ktorej postave je práve reč.

Pre milovníkov metafor, nejasností okolo existencie Boha a sledovania zápasu o spásu ľudstva  odporúčam obe knihy všetkými desiatimi. Práve nimi je celá séria poprepletaná od začiatku až do konca a užijú si ju aj náročnejší čitatelia. Na druhú stranu si však myslím, že hoci ide o dobrú sériu, nebude patriť k tým, ktoré budú mať vplyv na vývoj literárneho žánru.

Hodnotenie : *** a pol

NA ZÁVER BY SOM CHCELA POĎAKOVAŤ VADAVATEĽSTVU IKAR ZA POSKYTNUTIE RECENZNÉHO VÝTLAČKU KNIHY DVANÁSTKA.

Recenzoval: Maataaa
ja-a-svet.blogspot.sk

Dvanástka

Majster hororu Stephen King o Priechode povedal: „Raz za čas sa stane, že sa na trhu objaví román pre skutočných milovníkov veľkých románov: strhujúci, fascinujúci príbeh napísaný jednoduchým, striedmym štýlom, no s neuveriteľnou dávkou predstavivosti... Ak z Priechodu prečítate pätnásť strán, chytí vás; ak tridsať, pohltí vás a odložíte ho až nadránom.“

Rok Nula

Rok Nula je obdobie po vypuknutí nákazy. Ľudia stále nemajú presnú predstavu o rozsahu a dopade víru, ktorý zachvátil zem. Hŕstka ľudí, ktorí dokázali odolať nátlaku Dvanástky a ich Mnohých sa zišli dokopy, aby zachránili seba a pokúsili sa svojou existenciou napraviť čo sa dá. Pre to je potrebná odvaha, ktorú našla malá hŕstka preživších. 

Armáda nepríde, preto musia nájsť oni ju, uvedomili si a začali konať na vlastnú päsť. Bernard Kittridge známy ako "Posledná denverská bašta", April, Timothy a Danny Chayes.

Osobné hodnotenie (obsahuje spoilery)

Zo začiatku musím povedať, že som sa potešila, keď som prišla na časť s Aliciou, pomyslela som, že to konečne nebude také ako prvá kniha a potom prišiel tupý úder reality.  Opäť ma zarazilo rozdelenie a skoky času v kapitolách. Povedala som si: „Ok, to je jeho štýl, nejako sa s tým pobijem.“ A môžem povedať, že som s tým bojovala. Musela som sa na knihu sústrediť, aby som pobrala všetky mená a zorientovala sa v deji. A nakoniec prišlo to „cvak“ v mojej hlave a mne konečne prišli všetky súvislosti.

V Dvanástke bol príbeh rozdelený na Rok Nula a roky po V. Avšak také ľahké to určite nie je. V časti, kedy sa spomína Rok Nula sa nám autor snažil vysvetliť všetko, čo sa dialo po vypuknutí epidémie a kam sa podeli všetci ľudia a čo sa stalo s Chalúpkou, zamestnancami a Dvanástkou. Práve v tejto časti sa zoznámime s Lilou, Lawrencom a Horaceom. Lilu poznáme z Priechodu ako exmanželku Brada Wolgasta.  Musím povedať, že som túto časť brala ako „nutnú“ časť knihy, no veľmi som sa mýlila! Pri tomto autorovi nebudem už nikdy hovoriť, že niečo je len „doplnok“ k deju. Tu všetko so všetkým súvisí, dáva zmysel niečomu, čo sa stalo pred sto rokmi a to na ňom musím obdivovať.

Ďalej sa dostávame k známym postavám. Amy, Peter, Alicia... Ich cesty sa rozdelili po incidente s Aliciou a taktiež expedičného práporu. Ich životy nebudú už nikdy aké bývali. Rozdelili sa, aby sa opäť mohli spojiť za vyšším účelom. Peter zasvätil svoj život poľovačke, Alicia istým spôsobom tiež a Amy sa snaží splynúť s okolím. Všetko ale nejde podľa ich plánu a vydávajú sa na svoju strastiplnú cestu, na ktorej konci poznajú čo je to život.

Z knihy ako celku som mala veľmi dobrý dojem. Vcelku uspokojil moje očakávania a navodil pocit nedočkavosti. Avšak keď to vezmem po porade, tak musím povedať, že ma opäť ťaží myšlienka o začiatku, ktorý nebol taký ako som chcela (:D) a tiež rozdelenie a preskakovanie v čase. Autor to myslel nanajvýš dobre, no mňa to ako čitateľa zmiatlo a musela som dávať dobrý pozor, čo idem čítať, čo mi v celkovom zážitku trochu vadilo, preto odo mňa putuje deväť hviezdičiek tomuto dielu. 

Taktiež som využívala sekciu Postavy na konci knihy, bez ktorej by som bola, pravdu povediac, stratená.  Pomohla mi zorientovať sa a dodala istotu pri čítaní.

Tiež som na začiatku tápala, čo je vlastne Rok Nula. Nie som si istá, či som niečo prešvihla v Priechode alebo to tam skutočne nebolo spomenuté. Takže aby som vám trocha uľahčila premýšľanie, tak v knihe sa roky pre výrmi označujú ako „pred V“ alebo „Dávna minulosť“. Ďalej je Rok Nula, čo je – ako som spomínala – obdobie, kedy sa ľudstvo spamätávalo z útoku a formovali sa prvé Kolónie. A obdobie, kedy je situovaná väčšia časť knihy - Peter, Alicia, Sara, Hollis, Michael... - je „97 po V“.

Takže moja rade pred tým, než začnete čítať? Hlavne sa sústrediť, pamätajte si mená a už len veľa šťastia pri prebdených nociach. :)

Recenzoval: MajSkaj
majskajlibrary.blogspot.sk

Dvanástka

Justin Cronin nenechá nič na náhodu. Píše tak, aby ste si presne, ako keby podľa osnovy, mali v hlave usporiadať jednotlivé myšlienky. Vidíte len to, čo autor chce, aby ste videli. Máločo nechá len na vašu predstavivosť, všetko je dopredu premyslené a neexistuje výnimka.

Čo sa týka hlavnej dejovej línie, opäť sa stretávame – tak ako pri prvej časti – s väčším počtom postáv, pri čom sledujeme ich osudy. Osudy, ktoré v určitý moment vedú do toho istého bodu a všetko začína dávať zmysel. Na prvý pohľad je to celé až zbytočne rozťahané, ale autorovi sa musí uznať komplexnosť príbehu, ktorú je veľmi ťažké udržať, hlavne keď sa venujete toľkým postavám a ich vlastné dejové línie sa môžu v nevhodnú dobu spliesť s inými. Justin Cronin však dokazuje, že je majster slova a vie, čo si pre ktorého protagonistu pripravil. No celkovo je povaha pokračovania Priechodu iná. Zatiaľ čo v prvej časti sa venoval vládnym konšpiráciám či vzniku a formovaní vírusu, v Dvanástke sa zameriava skôr na mestečko a osudy obyvateľov v ňom. Na cestu za nesmrteľnosťou a využívaní zdrojov pre vlastný prospech. Dvanástke, podľa ktorej kniha nesie i názov, sa venuje žalostne málo, čo je len a len na škodu.

No autora netreba podceňovať. Nie nadarmo sa hovorí, že Dvanástka bola jedným z najočakávanejších hororových pokračovaní. Dočkáte sa krvavých i desivých scén a neraz sa vám rozbúši srdce strachom, ak si zvolíte čítať knihu večer v posteli, keď všetok nábytok okolo vás vrhá tiene. Ďalším veľkým plusom je, že si nikdy nebudete istý, kto to vlastne prežije. Komu sa vlastne podarí dostať sa až na koniec a nezomrieť. Autor nemá problém stavať postavám do cesty prekážky a veľakrát môžete mať pocit, že sa v tom priam vyžíva.

Celkovo je Dvanástka veľmi slušné pokračovanie zaujímavo načrtnutého sci-fi. Určite však nejde o knihu, ku ktorej si sadnete a prečítate ju jedným dychom od prvej strany až po poslednú. Jednotlivé myšlienky musíte medzi riadkami hľadať a vychutnávať si ich, nie len bezhlavo pásť po dejovej línii vašich obľúbených postáv. Avšak pokiaľ ste čakali, že sa kniha bude niesť v podobnom duchu ako Priechod, mohli by ste sa popáliť. Napriek tomu, že ide o dve knihy tej istej série, sú diametrálne odlišné. A nie vždy je ľahké vystavať príbeh tak, ako to zvládol Justin Cronin. Jednoznačne sa vás však bude držať zvedavosť, ako sa to celé vyrieši a stále vás bude nahlodávať myšlienka, či vôbec dokážu hlavní hrdinovia nejaké riešenie nájsť.

Rada by som poďakovala vydavateľstvu IKAR za poskytnutie recenzného výtlačku.

Recenzoval: Stormy
stormy-whisper.blogspot.sk

Dvanástka

Aj ten, kto čítal Priechod už veľmi dávno, nemusí sa báť, hneď na začiatku druhého stranového kolosu je sumár, ktorý vovedie človeka znovu do obrazu. Ale kto by zabudol na Amy, výrov, Petra, Aliciu a zápas sveta proti nedobrote? Málokto, lebo Priechod bol úderný, spádny, novinka v pozeraní sa na realitu s akýmsi osobitým čarom, ktorému málokto odolal (čísla hovoria jasnou rečou.)

Do príbehu Dvanástky sa vkliesnime spolu s Amy, päť rokov po páde prvej kolónie. Kerville sa stal jej a ich domovom a Cronin nám hneď a zaraz predostrie neradostné správy, ak ste si isté osoby z jednotky zaľúbili. Nie je čas na zármutok, prichádzajú nové tváre s inými a zároveň tými istými existenčnými problémami... Medzitým sa však znovu ocitáme aj v roku 0, a teda v čase, keď boli výri ako utrhnutí z reťaze a likvidovali všetko svoje „žrádlo“ naraz (kým nezistili, že aj im pôjde čochvíľa o krk, ak to pôjde týmto tempom). Keď sa formoval odpor, prvé kolónie a keď mená ako April a Kittridge alias Posledná denverská bašta predstavovali aspoň akú takú záruku, že vzdor má zmysel. Tváre a mená, ktoré v budúcnosti mali znamenať a znamenali dosah. Výhonky, čo prerástli svoju dobu vo svojich pokračovateľoch.

Potom je tu Domovina, „milovaná“ a všetkými „uctievaná“, kde sa to výrie „papaníčko“ necháva zotročovať a zdierať kvôli kusom odrobiniek. Je to časť, keď sa rapídne zdvíha záujem o čítané riadky. Písaná je zaujímavo, miestami naozaj plasticky a nejeden raz prebúdza k životu aj rebéliu v čitateľovi.

„Ešte vždy sa uňho prejavoval typický sklon mladých ľudí brať svet ako sled otravných prekážok, ktoré im stavajú do cesty hlúpejší a menej schopní ľudia.“

Napriek úpornej snahe spisovateľa, Dvanástka mala dosť ťažkopádny začiatok, pričom prílišná rozkúskovanosť rozprávaných dejov prichádzala s tendenciou trieštiť dojmy. Nebola to ani novinka, Priechodníci by mali byť zvyknutí, ale čo sa v jednotke javilo ako proporčné prerozdelenie literárnych kompetencií, to sa v dvojke ukázalo ako čistý priestrel. Nevyváženosť a rušivosť, aj tak sa to dá nazvať. Čo vychodí jedine ako veľká škoda, keďže tento problém hlavným líniám so známymi firmami kradol čaro. 

Odhliadnuc od toho, blízkym pre nás môže byť a bol šibeničný humor, ktorý sa tu pestuje ako levanduľa v Provensálsku. A kto rád objavuje taje vojenského života, davizmu, koho fascinujú vyhrotené situácie, ten naozaj nemá prečo váhať. Nuž a pre tých, ktorí neustále zbroja proti systému si tiež budú hovieť, pretože kniha nabudzuje spriaznený dojem, že keby mali kompetentní viac rozumu, dalo sa všetkému zabrániť (ako aj teraz). Písať Cronin teda naozaj vie, dialógy rozdáva primerane a nie samoúčelne, ale...

„Prišli vojnové ťaženia, začali okolo neho zomierať ľudia, získavali územia a zasa o ne prichádzali, a význam toho všetkého sa pomaly rozplýval.“

Posolstvo knihy nadobúda kontúry, speje ku gradačnej kataklizme, snaží sa o scény zasahujúce všetky sféry ľudského jadra, napriek tomu som musela tuho rozmýšľať o deji a o postavách, pretože kniha ma natoľko neprebrala, ako Priechod. Miestami dokonca prichádzal pocit, že ani neviem, čo chce autor povedať, pochyby, či ho vôbec chápem. Kdesi nastal skrat. Je však možné, že v istých kruhoch sú vyššie spomenuté negatíva istou výhodou a nemôžem nesúhlasiť, že Dvanástka bola zaujímavá, lež jej čosi výrazné chýbalo. Nuž, tretie pokračovanie bude mať možnosť zaklincovať dojem. Akým spôsobom či smerom? Uvidíme.

„V deň víťazstva nie je nikto unavený.“

Veľké ďakujem pre vydavateľstvo IKAR, ktoré mi poskytlo recenzný výtlačok. 

Recenzoval: LenaAoi
lenaaoi.blogspot.sk

Dvanástka

Nakoniec zo severnej Ameriky zostane pustatina, ovládaná novodobými predátormi - vírusom nakazenými ľuďmi ( s vlastnosťami podobnými upírom) a malými ostrovčekmi opevnených sídiel komunít ľudí, ktorým sa za cenu ťažkých obetí podarilo prežiť a nenakaziť sa.

V Dvanástke sa príbeh zase vracia do roku nula (2018). Nakazení ľudia sa menia na vraždiace, skoro nesmrteľné monštrá a chaos a skaza sa šíria z jedného mesta do druhého. Ľudia sa snažia ujsť, ale niet kam. Armáda síce vybuduje zopár záchytných táborov, ale v záujme úspešnosti bojovej stratégie, civilov bez rozpakov obetuje. Aj tak sa jej nepodarí zvrátiť situáciu a presila nakazených sa šíri stále ďalej. Zopár preživších jednotlivcov sa snaží navzájom si pomáhať, spolu pátrajú po jedle, palive a chránia sa navzájom pred všadeprítomným nebezpečenstvom zo strany „výrov“. V príbehu sa bližšie zoznámime s osudom lekárky Lily, ktorá práve čaká dieťa a v reakcii na hrôzu a násilie v bezprostrednom okolí jej mozog vytesní realitu. Keď sa v jej blízkosti objaví Lawrence Grey , rada ho príjme za svojho spoločníka. Grey je ale nakazený špeciálnym vírusom, ktorý nepremení telo nosiča na „výra“, ale vylieči jeho choroby a zaručí mu dlhovekosť. Za to sa ale musí v pravidelných intervaloch kŕmiť krvou.

Stretneme sa aj s vojnovým veteránom Kittridgeom, ktorý bol donútený opustiť opevnený byt na vrchole mrakodrapu. Z tejto základne ostreľovačkou likvidoval „výrov“ a vešal o tom videá na internet. Na úteku sa pridá k šoférovi školského autobusu Dannymu a dvom malým sirotám April a Timovi. Hoci je už dávno preč z armády, jeho veliteľské a bojové skúsenosti sú veľmi potrebné pre ich ďalšie prežitie.

Dej príležitostne preskakuje v čase o sto rokov „Potom“, kde nájdeme aj Amy, hlavnú hrdinku prvej časti, ktorá vyzerá stále ako 20 ročná, a tiež  bojovníčku Aliciu, ktorá využíva svoje nadprirodzené bojové schopnosti v prospech ľudí, aj keď vo vnútri občas cíti túžbu po krvi, stále s tým v sebe bojuje. Ich prvoradým cieľom je zničiť dvanástku prvých nakazených upírov , ktorí ovládajú zvyšok „výrov“. Okrem nebezpečenstva zo strany „výrov“, ktoré bolo známe a dalo sa mu predchádzať správnou taktikou , začína prežívajúce komunity ľudí ohrozovať nová hrozba. Horace Guilder –samozvaný kňaz nového náboženstva „Večného života“ si s pomocou kolaborantov urobil z Greya dojnú kravu na elixír nesmrteľnosti a pomätenú Lily zneužíva na ovládanie skupiny „výrov“.

Z obyčajných ľudí urobil otrokov a ich straty po kŕmení „výrov“ nahrádza únosmi z okolitých obývaných sídiel. Jeho plány idú ešte ďalej, chce sa spojiť s dvanástkou prvých upírov a za svoje služby získať ich ochranu. Skupinke zúfalých ľudí, ktorí sa nevedia zmieriť so stratou príbuzných , sa podarí zistiť, čo sa deje a pokúsia sa zachrániť svojich nezvestných blízkych a zničiť tento otrocký systém a jeho predstaviteľov. Budú úspešní ? To sa dozviete keď dočítate tento pútavý príbeh do konca. Verím, že podobne ,ako mňa ,čitateľa román „nepustí“ a nebude sa môcť odtrhnúť, kým nedôjde až k záveru.

Recenzoval: Iceman
iceman-id4.blogspot.sk

Dvanástka

Dejisko: Zem
Doba: dnes
Situácia: desivá

Svet sa zmenil na nepoznanie. Z ľudí sa stali monštrá - výri - ktoré roztrhali všetko živé, čo im stálo v ceste. Z experimentu s prvým nakazeným, ktorého nazývali Nula, vzniklo prvých dvanásť výrov - tieto experimenty skúšali na odsúdencoch na smrť. Tým sa však podarilo utiecť a vzápätí sa rozpútalo peklo. Každý z nich mal okolo seba nespočetné množstvo svojich vlastných výrov a ľudí, ktorých nezabili, uniesli a ďalej slúžili v ich radoch. A aby som nezabudla, všetci z tejto Dvanástky spolu dokážu komunikovať v myšlienkach.

V tejto temnej dobe žije už na svete len zopár šťastlivcov, medzi ktorých patrí bývalý vojak Bernard Kittridge, tehotná Lila Kyleová či mladá dievčina April a jej malý braček. Ich osudy sa nečakane pretnú pri úteku do bezpečia (alebo teda na miesto, ktoré naivne pokladajú za bezpečné). A zrazu v najakčnejších chvíľach sa presúvame do budúcnosti...

Dejisko: Zem (alebo to, čo z nej zostalo)
Doba: 100 rokov po vzniku výrov
Situácia:hrôzostrašná

Hoci sa poznatky o výroch množia (napr. je dokázané, že denné svetlo ich zabíja a boja sa vody), ešte stále sú to oni, kto má v rukách moc. Obyčajní nenakazení ľudia sa životom len pretĺkajú a smrť je ich každodenným spoločníkom. A i v takejto temnej dobe sa nájdu po moci bažiaci jedinci, ktorí sú v záujme svojho vlastného ja schopní spriahnuť sa aj s nepriateľom. No nádej umiera posledná a možno sa nájdu hrdinovia, ktorí zabojujú aj za cenu vlastného života...

Dvanástka sa na GoodReads hrdí titulom Najočakávanejší horor roku 2012. Hoci mám s týmto žánrom mizivé skúsenosti, verím, že si toto označenie právom zaslúžila. Dej, ktorý som tu načrtla, je len nepatrným úlomkom celého príbehu, ktorý vám nechcem a ani neviem viac priblížiť. Nechcem, pretože toto si musí každý sám prečítať bez toho, aby bol s dôležitými faktami dopredu oboznámený a neviem, pretože doteraz (2 dni po dočítaní knihy) som z nej trochu mimo, v rozpakoch a stále ma neuveriteľne desí. Jasné, poviete si, že som padavka so slabým žalúdkom, ale tak to nie je. To, čo robí túto knihu tak reálne hrôzostrašnou, je autorov štýl.

Ľudí meniacich sa na vraždiace monštrá sme tu už mali - či už v knihách, alebo vo filmoch - lenže takýto nápad potrebuje aj primeraná prevedenie. Toho sa Justin Cronin zhostil naozaj bravúrne. Pri prvom listovaní v knihe som zostala mierne zaskočená jej rozsahom (cca 530 strán), mini písmenkami a dosť veľkým množstvom opisných častí. Priznám sa, že som nebola nadšená, no už v prológu som zabudla na svoje predsudky - mimochodom, ten sa začína veľmi originálne ako zápisky z Biblie.

Okrem (takmer) stále prítomného strachu som zažívala aj skutočnú ľútosť (varujem vás, nenahovárajte si, že autor predsa miluje svoje postavy a nič zlé sa im nemôže stať), hnev, smútok a zároveň nesie v sebe príbeh skutočné posolstvo. Okrem krvavých, akčných a drsných scén dokáže Justin Cronin skĺznuť aj do filozofickej roviny, dokonca siaha až k téme (ne)existencie Boha. Jeho postavy sú viacvrstvové, navzájom prepojené a mnohokrát ma štvalo a zároveň tešilo, že nekonajú tak, ako som si to ja predstavovala. Aj z tohto cítiť, že nejde o prvoplánový román, kde čitateľ dopredu tuší, že napriek nástrahám z toho vyviazne každý so zdravou kožou. V Dvanástke to nehrozí, nikdy som si nebola istá, čo sa bude diať na ďalšej strane.

Na záver sa ešte pristavím pri poslednej vete anotácie: Dvanástka je majstrovsky napísaný, dych vyrážajúci príbeh o prežití a sebaobetovaní. Áno, Dvanástka je predovšetkým o sebaobetovaní a o ľudskosti. Lenže čo je vlastne tá ľudskosť? Môžem byť ľudský, ak síce nezabíjam svojich blížnych, ale ubližujem im každým možným spôsobom? Môžem si zachovať kúsok ľudskosti, aj keď sa zo mňa stalo vraždiace monštrum?

Život, priateľ môj, sa presadí aj v najtemnejšej noci.

Myslím, že najvýstižnejšie bude, keď napíšem, že Dvanástka je temná kniha o svetle. Čo si pod tým predstavíte, je už len na vás a ak si chcete utvoriť svoj vlastný názor, rozhodne si tento príbeh (spolu s prvou časťou Priechod) prečítajte.

Celkové hodnotenie: **** a pol

Recenzoval: Catty
books-parts-of-my-life.blogspot.sk

Dvanástka

Skôr než čitateľov autor uvrhne priamo do hlavnej dejovej línie, nás najskôr zoznámi so samostatne sa odvíjajúcimi príbehmi obyvateľov Spojených štátov, v čase vypuknutia nákazy, v budúcnosti známom ako rok nula.

V čase, keď ako blesk z čistého neba zasiahne Spojené štáty epidémia vírusu meniaceho ľudí na krvilačné monštrá, musí Bernard Kittridge, posledný živý obyvateľ Denveru, opustiť bezpečie bytu a urýchlene ujsť zo štátu. Nedopovedaný príbeh Lawrenca Greya pokračuje jeho náhlym precitnutím v cestnom moteli. Bývalá manželka agenta FBI Brada Wolgasta, Lila Kyleová, si žije svoj život pokojne ďalej, netušiac o skutočnom svete za jej dverami, až kým nestretne neznámeho, charizmatického muža. Zástupca riaditeľa Oddelenia zvláštnych zbraní, Horrace Guilder, musí riešiť čoraz naliehavejšiu situáciu, ktorá sa už dávno vymkla kontrole a navyše hľadať muža, ktorý zjavne prežil udalosť odohrávajúcu sa v mieste vypuknutia nákazy, podzemnom laboratóriu v Colorade. Tieto nezávislé nitky sa vo víre udalostí postupne zapletú, aby sme o celé desaťročia neskôr mohli vidieť ich dôsledky.

Nasleduje ďalšia zaujímavá príhoda, odohrávajúca sa 13 rokov pred udalosťami z Priechodu, ktorá taktiež poskytuje zázemie hlavnému príbehu Dvanástky. Z jej aktérov je najznámejší budúci veliteľ expedičného práporu, generál Vorhees.

5 rokov, stovky kilometrov, úspechy aj pády a nové šrámy na duši delia druhú časť od prvej. Obe však majú niečo spoločné. Svet za múrmi pevnosti nie je bezpečný a každý kto ju opúšťa sa sám seba pýta, či neprechádza bránou naposledy. Strach z tmy sa nepovažuje za prejav zbabelosti ale zdravého rozumu.

Boj proti Dvanástke (už len Jedenástke) pokračuje, lež takmer bezúspešne. Hrdinovia prieskumnej výpravy sa usadili, našli si zamestnanie a žijú ako všetci ostatní, či upadli do melanchólie. Peter s Aliciou sa však honu za tými, ktorí majú dnešný svet na svedomí, nemienia vzdať. Peter ako mladší dôstojník velí bojovým výpravám proti hordám výrov a Alicia na vlastnú päsť hľadá členov Dvanástky. Amy v sebe po vyše sto rokoch objavila človeka a rozhodla sa vstúpiť do sesterského rádu a pomáhať deťom v sirotinci. Všetkých však k sebe opäť privolá povinnosť a vrhne ich na hrote oštepu priamo do nepriateľských radov. Aby toho nebolo málo, objaví sa nová, nečakaná hrozba. Tým zvedavejším stránky taktiež ponúkajú odpovede na otázky týkajúce sa záhadného zmiznutia obyvateľov Prvej Kolónie, či nedopovedaného príbehu Roswellského masakru.

Osobne ma trochu zarazila zmena uhla pohľadu na výrov. Kým v Priechode pôsobili výri ako postavy z hororov a dodávali príbehu tajomný a hrôzostrašný nádych, v Dvanástke ich vidieť skôr ako nutné zlo, dotieravé komáre v lete, mierne zatlačené do úzadia a takpovediac nahradené ľudským faktorom. Taktiež by som rád spomenul, že kým Priechod pôsobil uvoľnene a udalosti plynuli viac-menej bez nátlaku, 5 rokov po je príbeh trochu silený, možno priveľmi mystický.

Navzdory záporom je však samotný príbeh rovnako pútavý ako jeho predchodca ale omnoho dynamickejší, keďže sa v ňom odohráva niekoľko dejových línii naraz. Justin Cronin by jednoducho nemal chýbať v knižnici žiadneho nadšenca sci-fi.

Justin Cronin, americký autor, ktorý sa preslávil najmä románom Priechod (The Passage, 2010) a jeho pokračovaním Dvanástka (The Twelve, 2012), v súčasnosti pracuje na poslednej časti trilógie s názvom Mesto zrkadiel (The City of Mirrors), ktorá by mala vyjsť v origináli v roku 2014. Tým nedočkavejším odporúčam zavesiť sa niekde hlavou dole, pripraviť si zásoby krvi a pár rokov hibernovať :)

Recenzoval: Lukáš Patrnčiak
www.sietovka.sk

Dvanástka

Justin Cronin má veľký dar slova. Všetko opisuje kvetnato, až sa vám niekedy môže zdať, že je to na škodu. V niektorých prípadoch som mala chuť pár stránok preskočiť, aby som sa dostala k tej časti, čo ma zaujíma. Situácie opisuje úderne a presne. Pri čítaní som mala pocit, že som na húsenkovej dráhe. Striedali sa akčné scény so scénami na uváženie a zas naopak.  Keď som sa dostali k akčnej scéne knihu som hltala plnými dúškami a nevedela som sa od nej odtrhnúť. Avšak, keď nastali uvážlivé scény, tajne som dúfala, že sa čoskoro skončia a v knihe sa opäť začne niečo diať. 

Po prečítaní Priechodu som očakávala, že aj jeho nasledovníčka bude rovnako dynamická, akčná a pútavá. Ale tohto som sa nedočkala. Úvodných sto strán som sa zoznamovala s novými postavami a márne som čakala, kedy sa objavia preživší z jednotky. 

Aby ste ma nechápali zle. Kniha je skvelá, veľmi dobre napísaná, ale niečo mi pri nej chýbalo, z čoho by som padala na zadok. 

Cronin do deja zakomponoval množstvo postáv a zo začiatku som sa trochu strácala, kto s kým súvisí a kto s kým nie. Ako som prevracala strany, postáv stále pribúdalo a môj otáznik v hlave sa iba zväčšoval. Zdanlivo nezlučiteľné osudy sa v jednom okamihu preplietli spôsobom, ktorý som ani vo sne neočakávala. Jedno sa musí autorovi nechať, svojim postavám pripravil veľmi neistí osud, kedy nikdy neviete, ktorý deň bude vašim posledným. 

Príbeh vám nedá možnosť na nový zajtrajšok. Autor v ňom vkusne poukázal na skazenosť spoločnosti a skutky jednotlivcov. Pri čítaní som mala pocit, že mnohé zo situácií, ktoré sa v knihe odohrávali sa môžu stať aj v skutočnosti a to ani nepotrebujeme, aby svet zaplavili výry, ako nazýva upírov. Ľudia zahľadení do seba, hľadiaci len na svoje dobro sú schopní čohokoľvek a bez výčitiek svedomia. 

Keď som si prečítala názov knihy tešila som sa, že sa dozviem viac o Dvanástke, ale bohužiaľ sa mihli v knihe len veľmi okrajovo, čo ma dosť sklamalo, pretože po udalostiach Priechodu som čakala, že sa Dvanástka prejaví v plnej sile, ale opak bol pravdou. 

Ak by kniha mala aspoň o sto strán menej, príbehu by to nijako neuškodilo, ba naopak. Myslím si, že niektoré scény autor zbytočne predlžoval a vyžíval sa v opisoch. Osobne mi dlhé opisy nevadia, avšak musia byt dobre napísane a nenudiť a tu je ten kameň úrazu. Cronin až zbytočne zdĺhavo opisoval situácie na desiatky strán, kde by stačilo všetko opísať kratšie a nesnažiť sa čitateľa unudiť. 

Pre mňa bola Dvanástka emocionálny kolotočom, pri ktorom som nevedela, či mám smútiť za mojimi obľúbenými postavami, alebo sa strachovať o ostatných, pretože autor sa s nimi nemazná. V takom krutom svete aký vytvoril Cronin je prežitie požehnaním. 

Pri niektorých zvratoch som hľadela na stránku ako teľa na nové vráta a snažila som sa predýchať, čo sa práve v knihe odohralo. Poviem vám, týchto zvratov bolo hneď niekoľko a ja som zostala s otvorenými ústami, či si zo mňa autor nestrieľa. 

Rozhodne po knihe siahnite ak ste fanúšikmi série. Nesklame vás a dozviete sa mnoho zaujímavého a taktiež sa otvoria nové otázky, na ktorých odpovede si budete musieť počkať až do vydania ďalšieho dielu. 

Moje hodnotenie: ****

Za poskytnutie RC výtlačku knihy sa chcem veľmi pekne poďakovať vydavateľstvu IKAR.

Recenzoval: Sue Colibrik
secretworld-of-deepsoul.blogspot.sk

Dvanástka

A už nie je vôbec dôležité, aký je cieľ, pretože cieľom sa stáva samotná cesta úteku. Partia utečencov v autobuse putuje cez Spojené štáty, ktoré už oficiálne ako národ prestali existovať. Román plný zvratov, podmanivej atmosféry, ľudskej sily, slabosti, lásky, kresby charakterov a vôbec nevadí, že na pozadí ide o upírov. Pretože Dvanástka od Justina Cronina je román o ľuďoch… a ich dňoch zúčtovania.

Dvanástka je bezpochyby apokalyptický thriller, ale nemožno povedať, že iba ďalším z rady. Ide o skutočné spisovateľské majstrovstvo, ktoré vťahuje do deja. Dokonalý štýl núti hltať riadky a zrazu zistíte, že nie ste v deji plnom upírov, ale ľudských dilem, strachov, pocitov, ktoré Cronin dokázal pomocou brilantných autorských zručnosti pretaviť do živých obrazov. Dokážu vyvolať mráz na chrbte a literárnym postavám držíte palce a fandíte. Román je zaujímavý aj v prístupe k nazeraniu na dobro a zlo. Ide o podprahovú schému, ktorá sa odhalí len pozornému čitateľovi a omnoho silnejšie ako pach krvi sú hodnoty.

Stephen King ocenil knihu pre jej obrazotvornosť a striedmosť, hoci líniovú presnosť a dokonalú drobnokresbu. Tak vernú, že na chvíľu máte pocit, že sa budete báť, keď sa zvečerí a do nosa vám niekde udiera až nápadne silný pach nafty.

Na začiatku všetkého je vládny experiment Noe a ako to už chodí, kde sa do niečoho pustia vládni predstavitelia, končí to poriadnym fiaskom a tragédiou pre bežných ľudí. Noe sa ale objavuje ako skaza najhrubšieho zrna, no paradoxne nie vždy je najväčším nepriateľom ten, kto sa tak skutočne tvári. Ten s priateľskou tvárou býva ešte nebezpečnejší.

Ide o thriller, pri ktorom treba pevné nervy. Napínavé kapitoly nás vedú strhujúcimi zážitkami plnými obrazov o svete, ktorý nie je možné zažiť, ochutnať, iba si predstaviť. Preto je tak čarovný, že stranu za stranou máte chuť ponárať sa hlbšie do ríše fantázie.

Román má cez 500 strán, čím s ľahkosťou rozvracia očakávania vydavateľov, že hrubé knihy dnes nie sú v móde. Koniec koncov, ocenil ju samotná kráľ hororu King, ktorý s objemom svojich kníh nezaostáva.

V prípade Croninovej Dvanástky je päťstovka strán výnimočne dobre stráveným časom pre všetkých, ktorí majú blízko k žánru mierneho SCI – FI rezaného napínavou akčnosťou a futuristickmi výjavmi spolu s rozprávkovými bytosťami. V tejto koláži nuda nehrozí a ak by ste sa náhodou pri čítaní mierne futuristického príbehu pristihli, ako sa zamýšľate nad hodnotami, existenciou a životom, neskĺzli ste na zlú cestu, iba ste sa rozhodli vojsť pod povrch a čítať pomedzi riadky, pretože aj to Dvanástka umožňuje…

Recenzoval: Marek Mittaš
mittas.blog.pravda.sk

Dvanástka

Kittridgea, známeho pod prezývkou Posledná denverská bašta, donútili okolnosti opustiť svoju pevnosť a vydať sa na cestu autom pomedzi nakazených len s niekoľkými zbraňami a plnou nádržou. Stredoškoláčka April bojuje, aby ochránila mladšieho brata v krajine plnej smrti a rozkladu. Títo traja zistia, že nie sú sami a že práve súdržnosť im dodá nádej aj v najtmavšej noci.

O sto rokov nato sa Amy a jej priatelia ďalej bijú za záchranu ľudstva, hoci nevedia, že pravidlá sa zmenili. Nepriateľ sa vyvinul do novej podoby a nová temná sila chystá svetu niečo oveľa desivejšie ako vykynoženie všetkého živého. Za porazenie Dvanástky bude musieť niekto zo statočných bojovníkov zaplatiť najvyššiu cenu.

Diela Justina Cronina by sa dali opísať jednoducho: rádovo niekoľko stoviek strán veľkého formátu s malými písmenkami. Stovky strán zamotaného, ale zároveň premysleného, príbehu; prepletených dejových línii a nikdy nekončiacich opisov. Ak máte podobný štýl radi, budete milovať aj knihy Justina Cronina. Dvanástka nie je iná - síce sa od Priechodu diametrálne odlišuje, no autor si svoj svojský štýl ponechal.

Mal som pocit, akoby sa v Dvanástke udialo ešte viac než v Priechode, pričom bola ešte kratšia. Na druhej strane, keby som ich mal porovnať, Priechod sa mi páčil viac - možno nebol taký bojovný a desivý ako Dvanástka, no mal svoje čaro a niečo, kvôli čomu som si ho obľúbil. To ale nemôžem povedať o Dvanástke, ktorá mi prišla miestami zdĺhavá a aj keď sa v nej stále niečo dialo, štýl Justina Cronina ma ku nej až tak nepripútal a občas som sa do čítania musel nútiť.

Úplne inak na tom budú tí, ktorí zdĺhavý dej obľubujú - a sú taktiež milovníkmi opisov. V tomto je Justin Cronin ako doma a takí čitatelia si knižku užijú najväčšmi. Celá kniha je zahalená tajomným rúškom  a  putovanie hlavných hrdinov je opradené viacerými prekážkami. Za pozitívum považujem aj následnosť príbehu - autor vyniká v prerušovaní deja v tom najlepšom a akčné scény sa taktiež čítajú veľmi dobre. Aj keď - keby bolo po mojom - skrátil a zostručnil by som niektoré pasáže.

Dvanástke prídu na chuť najmä fanúšikovia Justina Cronina a rozvetvených, zamotaných príbehov. Ak však čakáte rýchly a plynulý dej a nemáte radi opisy, Dvanástka vás môže mierne sklamať. Mne sa síce páčila menej než Priechod, no stále to bolo dobré a kvalitné čítanie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu Ikar.

Recenzoval: Dominik Petriska
domco-books.blogspot.sk

Dvanástka

Postapokalyptický svet. Všetko, čo nechceme, tam nie je. Všetko, čo chceme, tam naopak je. Žiaden mestský ruch, trúbenie áut, zhon a stres. Dokonca ani kikiríkanie kohútov sa na vidieku skoro vôbec neozýva. Nikto sa nikam neponáhľa, veď ani nie je kam. Každý má more času. Aby tá idylka nebola úplne dokonalá, v každom správnom postapo svete sa musí objaviť nejaké Zlo. Môže mať podobu kanibalov, zombií, upírov, alebo človeka. Veď, čo môže byť horšie, než samotný pán tvorstva.

Justin Cronin nám už vo svojej predchádzajúcej knihe s názvom Priechod ukázal, že písať vie. A píše veľa. Občas viac, než je to nutné, takže, ak by sa jeho knihy okresali o pár desiatok strán, určite by to nevadilo. Je to ako stretnúť na ulici utáraného kamaráta. Tešíte sa, že ho vidíte, no keď si pustí hubu na špacír a nie a nie prestať, najradšej by ste sa vyparili. Lenže on rozpráva pútavo, tak pri ňom stojíte, mlčíte, občas sa pozriete na hodinky a divíte sa, ako ten čas rýchlo beží. S Justinom Croninom je na tom čitateľ podobne. Občas je až podivné, do akých maličkostí sa púšťa, no prekvapivo sú každé drobnosti zaujímavé a dôležité. Aj tá najmenšia maličkosť, ktorú zažila niektorá z postáv vo svojej mladosti sa premietne do deja ako dôležitá súčasť príbehu. Je to podobné ako efekt motýlích krídel. V Brazílii si motýľ zatrepoce krídlami a v Texase sa to zmení na tornádo. Tu niektorý z hrdinov v minulosti zažije nejakú drobnú udalosť a ovplyvní tým život ľudí o sto rokov neskôr.

Autor v knihe Priechod (a samozrejme aj jej pokračovaní – v Dvanástke) nevytvoril jeden príbeh. On ich vytvoril množstvo. Množstvo príbehov, množstvo osudov, ktoré chtiac-nechtiac menia existenciu ľudstva.

…a vytvoril aj výrov. Zmutované bytosti podobné upírom, ktoré sa v tajnom laboratóriu vymkli kontrole a rozšírili svoj potenciál po celej Amerike. Ľudstvo sa zaraz stalo ohrozeným druhom a jediným priestorom, kde sa nemuseli obávať útoku výrov, bola plocha pod večne svietiacimi lampami.

Dvanástka, priame pokračovanie románu Priechod, ide v intenciách svojho predchodcu. Znova tu máme veľa postáv. Sú to úžasné a výstižné charaktery, s ktorými sa dá ľahko stotožniť. Nanešťastie je ich toľko, že sa pre čitateľa stane nutnosťou listovanie na koniec knihy, kde sa nachádzajú poznámky s popisom dôležitých aj menej dôležitých osôb. Rovnako ani teraz nie je vhodné príliš si hrdinov obľúbiť. Autor sa s nimi nemaznal, preto nie je isté, či sa vôbec dožijú konca knihy. Spomínate si na Wolgasta z Priechodu? Bola to postava, s ktorou sa množstvo ľudí dokázalo identifikovať. Človek na strane dobra a pravdy. A zomrel! V tretine knihy! Koľko čitateľov muselo byť nahnevaných na autora, že takéto čosi dopustil.

Problémom tu môžu byť aj mená postáv. Sú si také podobné, až občas sa nevie, kto je kto. Tiež však pomôžu záverečné poznámky.

V knihe sú tri dejové línie. Prvá sa vracia do roku Nula. Ľudia sa menia na vraždiacich výrov, celá Amerika je v troskách a len podaktorým sa podarilo vyhnúť sa nákaze a smrti. Celé to pripomína sériu Walking Dead. Silná snaha zachrániť sa, nájsť útočisko, aj keď žiadne útočisko nie je.

Druhá dejová línia je práca na kukuričnom poli a vyznieva ako … práca na kukuričnom poli. Veď, čo iné sa dá na vidieku robiť ako pracovať, občerstvovať sa v prírode chutným obedom a snažiť sa za každú cenu prežiť.

Tretia dejová línia je Osvienčim budúcnosti. Mesto, ktorému vládne diktátor. Zdá sa, že vie ovládať výrov a obyvateľov využíva na neľudskú prácu. Nemôžu utiecť. Nie je kam. On im ponúka ochranu. Cenou je utrpenie.

Všetky tri línie zbiehajú do jedného úchvatného finále. Je úderné a rázne. Autor práve v ňom dokazuje, ako od svojej predchádzajúcej knihy vyzrel.

…a záver? Možno trocha zdĺhavý. Veľa vecí sa vysvetlí. Niektoré budú prekvapujúce, niektoré čitateľ tušil, niektoré sa mu objasnili už počas deja. Samozrejme, nechajú sa otvorené dvierka – v tomto prípade obrovské vráta – aby sa mohlo napísať pokračovanie. Myslím si, že sa naň každý bude tešiť.

Recenzoval: Marián Kubicsko
www.fantasyplanet.cz