Dcéra snehu

Z prvých strán šla taká extrémne silná depresia… autorka ju opísala priam hmatateľne. Pochmúrne prostredie Aljašky, treskúca zima, hlavné postavy, ktoré sa vzájomne odsudzujú, každý si nesie svoje výčitky a vinu… Netrvalo dlho a Jack s Mabel sa chytili záblesku nádeje. Najprv k dievčatku zo snehu, potom skutočnému(?), a v neposlednom rade im nádej dodávali aj novozískaní priatelia, rodina žijúca na opačnom konci osady vybudovanej na úpätí aljašských hôr. Priznávam, príbeh je magický, citlivo písaný, zároveň drsný, podmienkami neľahkého života, dá sa povedať, na pokraji divočiny. Príchodom tajomného dievčatka mi ale stále ČOSI v príbehu nesedelo. Prepojenie ruskej ľudovej rozprávky a Dcéry zimy bolo krásne. Na jednu stranu sa to prepojenie dalo logicky vysvetliť, na druhú tam boli rozpory- detaily, ale predsa. Počas celého čítania mi vŕtalo v hlave- je alebo nie je skutočná? Dokonca aj teraz, mesiac po dočítaní, si stále nie som istá XD. Patrím ku skupine čitateľov, ktorí nemajú radi, ak si musia domýšľat, či vytvárať vlastné závery. Mám radšej priamosť autora, tzv. povedať všetko “polopate”. Miatla ma tiež priama reč. Niekedy bola písaná kurzívou, inokedy úvodzovkami. Ak sa teda takto píše magický realizmus, asi nebudem veľký fanúšik :/ nečudo, že aj zo záveru som zostala zmätená ako srnka pred reflektormi auta. Aj keď mňa príbeh nenadchol ako som očakávala, napriek tomu ho vám odporučím, najmä ak máte radi knihy, ktoré pohladia dušu, dodajú nádej, že občas sa aj zázrak môže udiať, stačí veľmi chcieť, túžiť, priať si…

Naozaj to bol ocarujuco jedinecny pribeh. Postavy, prostredie, kontrasty, zapletky, dej, styl pisania... Som bez slov, co sa casto nestava. Tato kniha ma chytila od prvej strany. Fascinujuce citanie, dokonaly zazitok, pohladenie. Krasny pribeh umiestneny v drsnej Alijaske. Neviem co napisat, to treba precitat a precitit. Stojim a tlieskam.

Keď som bola malá, tak po celodennom sánkovaní som si rada ľahla do snehu. Dívala som sa do neba a nechala som vločky, nech sa na mne roztopia. Naokolo, ale nebolo ticho. Vedeli ste, že sneh vydáva zvuk pri dopade na zem? Je to nepatrný zvuk vločiek, keď sa spoja do niečoho veľkého. Ležala som na zemi, kým som nevidela svoj dych a kým som sa aj ja nestala tou obrovskou bielou a studenou hmotou, ktorá môjmu detskému ja spravila toľkú radosť. A presne takýto pocit vo mne vyvolala kniha Dcéra snehu. Cítila som z nej pokoj, ako keď padá sneh. Magický príbeh zasadený do studenej Aljašky. Asi takto by som opísala knihu E. Iveyovej. Fascinovala ma nádherne opísaná príroda, ľudské vzťahy a samotná láska, ktorá nie vždy býva jednoduchá. Kniha sa čítala veľmi rýchlo, krátke a svižné kapitoly dodávali príbehu dynamickosť. Veľmi sa mi páčil autorkin jednoduchý štýl písania, ktorým stvorila naozaj niečo pekné. Avšak, aj napriek tomu všetkému, neobjavila som v sebe až taký vau efekt, ako sa ukázal u niektorých čitateľov. Kniha bola nádherná, odporúčam vám ju prečítať, ale mňa osobne nechytila až tak za srdce, ako som to videla v okolí. Ak zbožňujete dlhé, ale nádherne opisy prírody, tak toto je kniha pre vás. Dozviete sa viac o magickom dievčatku, ktoré možno roztopí aj vaše zamrznuté srdce.

Melancholický, no zároveň magický príbeh o prežívaní smútku a pocitoch nenaplneného života Mabel a Jacka, ktorých jediné dieťa sa narodilo mŕtve a Mabel túto neutíchajúcu bolesť nosí roky v sebe. Na jej žiadosť odchádzajú žiť na Aljašku, kde Mabel vyhľadáva samotu. No neuvedomuje si, ako ju samota ničí, rozožiera, ženie k myšlienkam na samovraždu. Až sa v ich živote jedného dňa objaví dievčatko Faina. Nespútaná, divoká ako Aljaška sama. Plachá ako divé zviera, silná, no zároveň čarovne jemná, akoby ani nebola skutočná. Autorka snovú a magickú auru okolo Fainy vytvára neoznačenou priamou rečou, akoby ani nešlo o rozhovor s ňou, ale len o myšlienky a predstavy všetkých ostatných, čo vás ešte viac mätie a núti premýšľať, čo je realita a čo nie. Hlavnou postavou tohto príbehu však zostáva Mabel. Žena - intelektuálka a introvertka, ktorá bola väčšinu života okolím nepochopená. A mnohokrát aj samotným manželom. Je to príbeh ich manželstva, kde každý cíti bolesť za niečo iné. Jack má pocit, že Mabel sklamal, no Mabel sa cíti najmä nepochopená a odstrkovaná. Až kým ďalšie nešťastie z Mabel nevykresá to, čím naozaj je - silná a odhodlaná žena. Celou knihou sa tiahne ruská rozprávka o Snegurke, ktorá vytvára jasný foreshadowing, no i tak ma koniec zabolel. Je to magický príbeh, kde dlho neviete, čo je skutočnosť a čo len hra fantázie. Kniha je jemne opradená magickým realizmom, ktorý spočíva najmä vo Faininej schopnosti ovládať sneh, no inak je to kniha predovšetkým veľmi realistická. Drsná a chladná divočina Aljašky totiž nič nedaruje ani postavám ani čitateľovi. I napriek tomu je to óda na jej krásu a nespútanosť a hoci z knihy cítiť najmä mráz, získala si ma aj napriek mojej neláske k tuhej zime. Dcéra snehu je silný, no zároveň jemný až snový príbeh o láske, smútku a neľahkom živote, no predovšetkým je to príbeh o porozumení a potrebe pochopiť tých, ktorých najviac milujeme.

Tak pútavo a kvalitne napísanú knihu som dávno nečítala. Magickosť v reálnom svete, krásny opis Aljašskej prírody, postáv ale aj deja je skvelá kombinácia a robí z nej kvalitnú knihu.