Zóna nadšenia, 2. vydanie

Obsah knihy: Zóna nadšenia, 2. vydanie

Píše sa rok 1968. Hlavný hrdina, 22-ročný študent Jozef, sa v júli zaľúbi v Kyjeve do Ukrajinky Alexandry a v auguste sa vo Vysokých Tatrách zoznámi s nemeckým študentom Thomasom, ktorý sa v osudnú noc z 20. na 21. augusta vracia späť do Nemecka. V tú istú noc prichádza do Československa cez východnú hranicu Alexandra ako príslušníčka sovietskej okupačnej armády. Z lásky k Jozefovi chce dobrovoľne pomôcť Čechom a Slovákom v boji s údajnou kontrarevolúciou. Okupácia preruší priateľstvo a lásku mladých ľudí, no spôsob, akým sa v nasledujúcich tridsiatich siedmich rokoch prepletú osudy hlavných protagonistov, vyráža dych.

Román Zóna nadšenia získal v čitateľskej ankete Knižnej revue ocenenie Kniha roka 2008 a s  nemeckým prekladom (Jubelzone, 2012) sa stal autor finalistom nemeckej literárnej Ceny Johanna Gottfrieda Seumeho. Okrem nemčiny román preložili do češtiny a poľštiny, pripravuje sa preklad do ukrajinčiny a hindčiny. Pre veľký čitateľský úspech vychádza na Slovensku v druhom, upravenom vydaní.

Všetko o J.Banášovi (fotky, videá, besedy, ocenenia, rozhovory...) nájdete na www.jozefbanas.sk. A buďte k nemu ešte bližšie na Facebooku: www.facebook.com/banas.jozo

Odkazy

• Román Zóna nadšenia vyšiel v Indii
• Zóna nadšenia

Ukážky z knihy

Hoci boli prázdniny, Thomas sa chystal ranným autobusom z Neuwiedu do Bonnu. Bol študentom prvého ročníka politických vied na Filozofickej fakulte Univerzity Friedricha Wilhelma.
„Zasa bude horúčava,“ poznamenal Thomasov otec, sŕkajúc pariacu sa kávu. „Včera ti volal Karl. Pýtal sa, či prídeš na stretnutie dajakého Výboru proti vojne vo Vietname.“ Thomas mlčal. „Vykašli sa na také nezmysly... Nech si svoje problémy riešia Američania.“
„Keby boli Američania v tridsiatom ôsmom po Mníchove a krištáľovej noci na vás poriadne zarevali, mohlo to byť celkom inak. Tak my teraz reveme na Američanov!“ vyhŕkol Thomas.
„Bože môj, stále to isté. Myslíš, že je to príjemné počúvať výčitky aj od vlastného syna?!“ Trpko dopil kávu.
„Čo iného si zaslúžite?“
„Prosím ťa, nezačínaj...“
„Keby ste si to aspoň chlapsky priznali. Všetci sa tu pretvarujú a tvrdia, že nikto nikdy nebol nacistom. V NDR sa aspoň snažia s bývalými náckami vyrovnať.“
„Východnú zónu mi nespomínaj! Keby tam bolo tak úžasne, ako hovoríš, asi by som odtiaľ nezdrhol! Napokon aj ty si endéerák! Ak sa ti zdajú takí úžasní, tak si tam pokojne choď. Ulbricht ťa bude nosiť na rukách!“ rozčúlil sa otec.
„Nehovorím, že sú dokonalí, ale aspoň sa snažia! A čo tu? Vylúčili z univerzity dvoch študentov len preto, že sa zachovali charakterne!“
„Vlámať sa na rektorát a pripísať k menu spolkového prezidenta „budovateľ koncentračného tábora“, to už len sú charaktery! Vyrazili ich celkom správne! Kto si zaslúži úctu, ak nie spolkový prezident? Vy mladí stále voláte po úcte a rešpekte. Ako chceš vzbudiť v mladých úctu k hodnotám, keď tlieskajú dvom štricákom, ktorí urážajú prezidenta?“
„Aj tí dvadsiati profesori z našej univerzity, ktorí podpísali petíciu vyzývajúcu pána Lübkeho, aby k celej afére zaujal chlapské stanovisko, sú štricáci?“ zvýšil hlas Thomas.
„Žiadna aféra nie je. Vymysleli si ju v Sterne na základe informácií od východonemeckých komunistov, z ktorých, mimochodom, mnohí boli v NSDAP a teraz si retušujú minulosť tým, že sú pápežskejší ako pápež.“ Otec si od zlosti zapálil cigaretu. Thomas demonštratívne odháňal dym.
„Mňa nezaujímajú náckovia z východného sektora, ale zo Spolkovej republiky. A Stern je solídny týždenník, ktorý nepíše nepreverené veci. Keď raz najuznávanejší grafológovia potvrdili, že prezidentove podpisy na stavebných plánoch koncentračných táborov sú pravé, mal to ako chlap uznať a odísť.“
„Robil len to, čo musel. Hitler ho zavrel na dvadsať mesiacov do basy a potom nezohnal žiadne zamestnanie. Bol rád, keď mu Schleppova kancelária ponúkla prácu. Nemohol tušiť, že kancelária podliehala priamo Speerovi a budú projektovať stavby, ktoré sa neskôr premenia na... ubytovne pre robotníkov na nútených prácach...“