V Írsku prší inak

Ukážky z knihy

Zazvonil telefón. Na displeji svietilo jeho meno. Ani po druhom zvonení som nebola pripravená zdvihnúť. Napriek tomu som rýchlo stlačila zelené tlačidlo, aby to náhodou nevzdal.
- Haló? - prehovorila som so sebaistotou, ktorá sa mi do hlasu nagenerovala atómovou rýchlosťou. Zavolal predsa on mne.
- Ahoj, Števa. Ešte si tu? - z jeho hlasu bolo zrejmé, že toto chcel urobiť celé dva týždne.
- Áno, ale už pozajtra odchádzam. Som rada, že ťa počujem, - opatrne som volila slová, aby som ho nevystrašila. Len pokoj, on zavolal mne, opakovala som si v duchu.
- Vieš, rád by som ťa videl. Keď si mi minule volala, bolo to také citové. - Máš čas? - spýtal sa s nádejou v hlase.
- Ale áno, mám. Prídeš sem, alebo...
- Hej. Myslel som, že u teba to bude fajn. Čo tak dnes cez obed.
- Super. Som doma. Ale máme novú bránu. Prezvoň mi, keď budeš tu, - súhlasila som sebavedomo, no myšlienky sa mi rozutekali na všetky smery. Čo teraz? Kufor som vtlačila do špajze, na vlasy som si úchytkom nastriekala sprej s leskom, obliekla si nové rifle a push-up podprsenku. Veľkú košeľu som vymenila za ružové priliehavé tričko a bolo to. Kým mi došlo, čo sa práve stalo a čo sa nebodaj bude diať, zazvonil telefón znova. Môj Pán Úžasný stál pri bráne.
- Ahoj, - povedal, no nepozrel na mňa. Len jeho scvrknutá brada naznačovala, ako sa usiluje zmeniť skutočný výraz tváre. Pozorne som ho sledovala, aby som všetko, čo poviem a urobím, prispôsobila pohnútkam, ktoré ho ku mne priviedli. Nedokázala som si predstaviť, ako som mohla zabudnúť na jeho ohryzok na krku a na tie večne tmavošedé kruhy pod očami. Do tváre sa mi pozrel až v bezpečí kresla, do ktorého sa zvalil.
- Dáš si kávu?
Stála som nad ním a odrazu som pocítila prevahu. Vzdychol si, vstal a pomaly ku mne pristúpil. Naklonil sa ku mne a veľmi pomaly, ako keby mi dával čas na únik, ma objal. Môj nos sa ocitol pod jeho uchom a jeho vôňa zasiahla môj mozog ako déja vu toho najúžasnejšieho, čo som kedy prežila.
- Nemohol som ťa nechať odísť. Keby som mohol... keby si vedela...
Bolo mi jedno, čo povie, len nech ma neprestane držať v náručí.
- Ja som nechcel...
Čo nechcel a čo chcel? Odsunula som ho natoľko, aby som sa mohla nadýchnuť, a oduševnene som povedala:
- Do riti, keď príroda nechce, aby sme boli monogamní, tak prečo chce, aby sme boli žiarliví?
Naspäť si ma už neprivinul. Namiesto toho si sadol a rozhliadol sa po izbe.
Bolo zjavné, že všetky predmety mu pripomínali chvíle vášne, no aj to, čo cítil po nich. Podišla som k nemu, ponúkajúc mu možnosť dotknúť sa ma.
Chytil mi ruky a pevne ich zovrel.
- Ty vieš, že ťa milujem, nikdy som neprestal, ale vieš...
Odrazu vstal, pohladil ma po ramene a so zvesenými plecami zamieril k dverám. Nič viac nepovedal, len stlačil kľučku a vyšiel von. Moja sebaistota sa rozplynula a všetko bolo úplne iné ako pred hodinou...

...

Sestrička na centrálnom príjme prehodila niekoľko strán v hrubej knižke a ohrýzajúc pero povedala:
- No tak dobre, dáme vás na termín. Vyhovuje vám sedemnásteho budúci mesiac?

- Čože? Sestrička, ja musím byť o dva dni v Írsku. Myslela som, že ma vezmete ešte dnes. Nič som nejedla. Mám pri sebe všetko, čo potrebujem.
S týmto som nepočítala.
- Ale kdeže dnes. Plán operácií je uzavretý. Viete čo? Skočte za lekárom na oddelenie. Možno vás zaradí mimo operačný plán, - navrhla mi.
- Ďakujem aspoň za radu.
"To zvládnem", pomyslela som si. "koľko mám pri sebe peňazí? Mám viac než sto eur. To by mohlo stačiť" A stačilo. S mladým lekárom som sa dohodla, ž prídem na druhý deň ráno pred siedmou a vezme ma ako prvú.
"Milujem korupciu," pomyslela som si v duchu a víťazoslávne sa usmiala.
Domov som sa vrátila vytešená a otvorila som si fľašu s orieškovým likérom, ktorý mám rada. No a čo, môžem sa aj opiť Keď som dopíjala druhý pohár, zazvonil mi mobil. No, kto už len môže vedieť ž som na Slovensku? Bol to on.
-No ahoj, miláčik, -ozvala som sa sarkasticky.
-Ja ti nedovolí zabiť naše dieťa. Si doma? -spustil na mňa.
-Tak ty mi nedovolíš zabiť naše dieťatko. Aké dojímavé Ty si taký dobrý a ja zabíjam deti. No fuj... -smiala som sa pripito a provokatívne som mu
odpovedala:
-Áno, som doma. Prídeš ma navštíviť?
O chvíľu už zvonil pri dverách. Keď som ho zbadala, uvedomila som si, že mi nikdy nič nepriniesol. Ani teraz nie. Postavil sa do dverí ako niekto, kto sa rozhodol robiť správne veci.
-Teraz počúvaj ty, -začal, -ráno som povedal žene, že čakám dieťa s inou ženou a že od nej odchádzam. Môžem sa k tebe nasťahovať? Ona mi to neodpustí A prečo by aj mala. A dcéra ma pochopí. Aj ja som pochopil môjho otca, keď odišiel od mamy. Teraz už nie sme dvaja. Sme traja. Sme rodina, -odriekal dojatý sám sebou.
Čo by som bola dala za to, keby sa pre mňa rozhodol vtedy, keď nad ním nevisel Damoklov meč manželkinho hnevu.
-A teraz počúvaj ty, -ozvala som sa konečne rozhodne, -neplánovali sme to a ani sme to nechceli. Tam sú papiere na výškrab. Budeme sa snažiť na to zabudnúť akoby sa to nikdy nestalo. Neverím, že od nej odídeš. Nemáš na to.
Je ti to jasné?
Vo vrecku mu zazvonil mobil.
-To je moja mama, -povedal priškrtene.
Videla som, ako sa mi rúca pred očami. Odišiel do spálne, sadol si na posteľ a celý sa scvrkol.
-Mami, ale ja sa nechcem rozvádzať, lenže ona mi to neodpustí.. no tak čo mám robiť.. -hovoril zúfalo do telefónu a nakoniec dodal:
- Dobre, prídem po teba.
Keď sa ku mne vrátil, jeho odhodlanie vyprchalo.
- Volala mama. Manželka s ňou už hovorila. Chce, aby sme šli za ňou spolu.
Potom sa ti ozvem.
Keď odo mňa odchádzal, jeho sako mu vpredu viselo oveľa viac ako obvykle a jeho nohavice boli na zadku ešte prázdnejšie. V ten deň sa už neozval a neozval sa ani na druhý, ani na tretí...