Ako z románu

Ukážky z knihy

Rozlúčila som sa, vypla notebook, nechala si domáce spraté tepláky a fialovú mikinu, cez ktorú som prehodila ružovú vestu, ľahostajne nad sebou mávla rukou a konečne sme aj s Leilou vypadli von.
Zamierili sme na Waitov lom nenáročnou, asi trištvrtehodinovou záveternou cestičkou pozdĺž Sandbergu po ľavej ruke a po pravej dolu v údolí Morava; takmer tam nefúkalo, a teda bolo podstatne teplejšie. Chôdza z nohy na nohu, čerstvý vzduch a nevtieravá aróma borovíc ma postupne upokojovali. Leila lietala z jedného kopca na druhý, hľadala stopy srniek a bláznila sa so šiškami, do ktorých som ochotne kopala, aby ich ešte vo vzduchu chytala. Takto sme postupne prišli na veľké trávnaté priestranstvo, nad ktorým sa týčila vysoká skala, niekdajší kameňolom, v súčasnosti obľúbené relaxačné miesto nielen Devínskonovovešťanov, ale aj ľudí z ostatných častí Bratislavy, dokonca i Rakúšanov. Už úplne pokojná som zastala uprostred lúky, zadívala sa na skalnatú stenu a labužnícky si pretiahla telo. A keď mi navyše zadrnčal aj mobil, v posledných dňoch môj nerozlučný spoločník, šťastnejšia som už nemohla byť. Šťastie sa však po prečítaní Jurovej esemesky veľmi rýchlo pretavilo najprv do úžasu, potom do šoku.
„Ahoj, Livík. Hádaj, kde práve stojím... Pred vaším vchodom. :)“
Neveriacky som na tie písmenká vypliešťala oči a rýchlo sa presunula k najbližšej skale, aby som si sadla – tak sa mi podlamovali nohy.
„Čože? Ty si tu? Čo, ako, nechápem?“ odpísala som. Robí si zo mňa prču? Alebo je to nejaký fígeľ, aby zo mňa vytiahol, kde bývam?
„Veru, som. :D Nebudeš mi veriť, ale mal som akurát vo vašom dome pracovný míting. Pozriem na zvončeky, a tam vaše meno... Maťo mi to musel sám prečítať, aby som uveril, že sa mi to iba nezdá. :D Si doma?“
Ježišmária, čo mám teraz robiť? hlesla som zúfalo a bezradne sa obzerala okolo seba. Leila ležala neďaleko mňa a obhrýzala kus dreva. Slnko, schované za hustou clonou mračien, ma svojou bledou, tak-tak presvitajúcou žiarou nevládalo osvietiť. Nikde nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť. Poslala som teda aspoň esemesku Tine a bleskovo zvažovala, čo robiť. Tvrdiť, že nie som v Devínskej? A čo ak na seba náhodou narazíme? Či zavolať známej a prečkať u nej? Alebo sa vydať na dlhočiznú túru po okolí, vrátiť sa domov po piatej a zmeškať školu v nádeji, že Juro už v Devínskej nebude?
„Leila, tvojej paničke šibe,“ oznámila som psovi. „Načisto jej preskočilo, keď sa tak bojí stretnutia s nejakým chlapom.“
Juro ma nedočkavo prezvonil a Tina odpísala, že tak tomu sa povie pech a mám sa držať, nech sa rozhodnem akokoľvek. A tak som sa teda zhlboka nadýchla a Jurovi napísala:
„Nie som doma, sme vonku s Leilou, na Waitovom lome. Ale už sa vraciame, asi za dvadsaťpäť minút prídem... Vraj náhoda, to ti tak verím! :P“
Aj Tine som dala vedieť, že idem do jamy levovej, plus som sa nezabudla márnivo posťažovať, že som strapatá ako baba Jaga a oblečená v príšerných teplákoch s ružovo-fialovým vrškom.
„Ber to pozitívne, ak sa mu zapáčiš aj v tomto, tak to už je čo povedať. :D“ podpichla ma, a ja som opäť lietala medzi uvoľnenosťou a nervozitou. Leila sa každú chvíľu zastavovala, aby si niečo oňuchala a označkovala rajón, hoci som ju nervózne súrila.
„Nezdržiavaj, čaká nás nový kamarát,“ dohovárala som jej, keď sme sa objavili pred sídliskom v Dendroparku, kde som sa už obzerala na všetky strany, či ho niekde neuvidím. Čo krok, o to viac mi bilo srdce. Čím bližšie bol náš panelák, tým väčšmi som sa nádejala, že sa predsa len minieme. Všetku nádej však rozmetala ďalšia Jurova esemeska, po ktorej som musela vynaložiť všetky sily, aby som sa ovládala.
„Obzeráš sa, čo? :D“
„Takže už nás vidí,“ zašomrala som, pritiahla si Leilu, aby som mala aspoň nejakú oporu, a prestala sa obzerať. V diaľke som zazrela nejakého chlapa, na ktorého som zaostrila, ale vzápätí usúdila, že to nie je on. Došli sme až na hlavnú cestu, kde som už úplne zmätene uvažovala, kde, dopekla, je, keď ma očividne už dávno sleduje. Nechala som prejsť tri autá a chystala sa prebehnúť na druhú stranu, keď z toho tretieho niekto vystúpil.
Bol to on, Juro, človek, na ktorého som za dva mesiace minula celý majlant, ktorý mi bol cez písmenká taký blízky ako asi nikto, dokonca ani Majo nie. Vyzeral presne ako na fotke. Až na to, že tentoraz to nebol statický záber, ale živý človek, ktorý sa ku mne blížil so širokým úsmevom na tvári a v ruke držal bonboniéru. Usmiala som sa aj ja.
„Takže sa predsa stretávame v deň mojich narodenín,“ prehodila som a podala mu ruku.
„Vidíš... Ale ver mi, nebolo to náročky, sám tomu neverím,“ presviedčal ma.
„Hmm,“ zatvárila som sa pochybovačne. „A Maťo je v aute?“ skúmavo som sa zahľadela do odparkovaného modrého Renaulta Mégane.
„Nie, odišiel do firmy v kolegovom aute,“ vysvetlil. „Ty mi skrátka neveríš, ale to nevadí,“ podpichol ma s úsmevom. „Tak, všetko najlepšie, Liv,“ opatrne ma objal a pobozkal na líce. Prekvapene som prijala veľkú bonboniéru Merci a úprimne poďakovala.
„To si vážne nemusel.“
„Ja viem. Ale chcel som. Takže... toto je Leila?“ pozrel na kólinku, verne sediacu pri mojom boku. Zohol sa k nej, dal sa oňuchať, a potom ju vyhladkával, čo sa jej očividne páčilo. Nadvihla som obočie so slovami, že voči cudzím býva rezervovaná.
„Ale ja nie som cudzí, vieš?“ smial sa Juro. „Hmm... nemôžem ťa niekam pozvať?“
„Ehm,“ zajachtala som sa. „Pred šiestou mám prednášku, neviem, či by som to stíhala.“
„Hodím ťa do školy,“ navrhol suverénne.
„A ty vari nie si v práci?“ podpichla som ho tentoraz ja.
„Som. Ale tú chvíľu bezo mňa prežijú.“
„Jasné, veľký šéf si to môže dovoliť,“ pokračovala som v snahe nadobudnúť stratenú pôdu pod nohami. Juro sa naozaj na pár sekúnd zháčil, ale nakoniec sa vynašiel: „No... Ale od Belmonda mám ďaleko.“
Vyprskla som do smiechu a on so mnou. Leila prekvapivo vyskočila a oprela sa o Jura, čím sa dožadovala...