Lovci ľudských tvári

Niekedy sa jednoducho nedá povedať knihe nie, a to hlavne vtedy, ak si ju prečítať musíš. Ak nebudeš vedieť, o čom bola, pohoríš. Tak trochu to pripomína povinné čítanie, ktoré na mojej škole našťastie nefunguje, lebo robiť to, čo mi niekto prikáže, ma zaručene baviť nebude. Ale na rétorickú súťaž som túto knihu jendoducho potrebovala mať prečítanú. Obálka príjemná na dotyk asi tri týždne zapadala prachom, pokým mi do súťaže nezostali tri dni a ja som sa do nej chtiac-nechtiac nemusela pustiť. Voňala tak novo, až som mala pocit, že ju nikdy nikto nečítal a to bola zo školskej knižnice. Musím však povedať, že hoci sa mi nečítala veľmi ľahko, pretože som v tej dobe nežila a veľa o faktoch a súvislostiach som si musela zistiť od rodičov a starých rodičov, kniha ma bavila, pretože mi poskytla úplne iný pohľad na niektoré veci. Mám len sedemnásť a nemala som ani poňatia čo a ako bolo a po prečítaní tejto knihy môžem povedať, že aspoň z pohľadu milého a sympatického pána Ladislava Ťažkého viem o Dubčekovi a jeho vtedajšej situácii veľa. S pánom Ťažkým som sa stretla aj osobne a bol to veľmi veľmi milý a talentovaný pán. Odporúčam jeho diela ľuďom, pre ktorých kniha nie je len príbeh, ale aj zamyslenie. Česť jeho pamiatke.