23. červen aneb Opravdový den "M"

Sovietska armáda bola v lete 1941 najväčšou armádou sveta, mala nielen viac obrnenej techniky ako všetky ostatné armády Európy dokopy, ale bola aj najviac mechanizovaná, a čo sa týka bojovej techniky bola aj najmodernejšia. Okrem týchto technických faktov prebiehala v ZSSR skrytá mobilizácia, ktorá bola vyvolaná plánom na útok smerom na západ, ktorého cieľom mala byť porážka nacistického Nemecka a obsadenie veľkej časti Európy - samozrejme za účelom šírenia komunizmu. Zdá sa vám, že prvý odsek je zmesou sci-fi a nacistickej propagandy? Nie je to tak. Mark Solonin, ruský historik, sa rozhodol poodhaliť rúšku tajomstiev a závoje propagandy zakrývajúce skutočné dianie predchádzajúce operácii Barbarossa a sprevádzajúce ju. Na základe svojich štúdii v odtajnených archívoch prišiel na mnohé súvislosti, ktoré ostali dlhú dobu utajené. Samozrejme, že nie všetky dokumenty sú odtajnené, a tak sa Solonin miestami uchyľuje aj k dohadom, čo však v takomto prípade jasne uvádza a takisto sa svoje dohady snaží podporiť dôkazmi nepriamymi. Hlavnou náplňou jeho knihy je ale práca s jasne overiteľnými faktami, ktoré vypovedajú o niečom inom, ako to, čím nás doteraz kŕmili všetci sovietskí historici a s nimi aj tí západní. Mark Solonin sa len jednoducho snaží odpovedať na mnohé otázky, ktoré ostali mnoho rokov nezodpovedané. Sovietska armáda bola, podľa jeho zistení, naozaj nielen najpočetnejšia, ale aj najmodernejšie vybavená a jej obrnená technika mnohonásobne číselne i technicky prevyšovala všetky európske armády tej doby. Dokonca čo sa týka ich tankov T-34 a KV - na začiatku operácie Barbarossa neexistoval tank, ktorý by sa im mohol úspešne postaviť v boji. No technická prevaha nestála len na tankoch, Sovieti mali okrem toho aj obrovské množstvo nákladných vozidiel a traktorových ťahačov, ktoré stáli oproti nemeckým konským záprahom. Dokonca aj sovietske letectvo bolo technicky na úrovni toho západného, keďže mali vo svojej výzbroji okrem vynikajúcich lietadiel vlastnej výroby aj moderné nemecké lietadla. Ako je potom možné, že táto armáda utrpela také fiasko po prepadnutí Nemeckom? Aj na túto otázku má Mark Solonin viacero odpovedí. Viacero preto, že totálne rozprášenie armád umiestnených na východných hraniciach ZSSR bolo kombináciou viacerých príčin. Nedostatočným výcvikom, nedostatkom munície a slabou morálkou radových vojakov počínajúc a predchádzajúcou likvidáciou schopných dôstojníkov končiac. Samozrejme, neboli to jediné dôvody, ktoré spôsobili, že sovietske vojská vo veľkom dezertovali a vzdávali sa do zajatia. Protichodné rozkazy spôsobili totálny chaos a nakoniec aj tie jednotky, ktoré boli schopné a ochotné bojovať končili v zajatí. Podľa Solonina sa zastavil postup Nemcov až po tom, ako sovietske obyvateľstvo a vojaci pochopili, že v rukách Nemcov ich čaká ešte horší osud, ako v Stalinovej ríši strachu. Solonin sa snaží vypovedať aj mnohé oveľa utajenejšie udalosti, akou bola príprava sovietskej invázie na západ a odkrýva chystané bombardovania vlastného mesta sovietskymi lietadlami s nemeckými znakmi, aby na túto inváziu bola zámienka. K bombardovaniu už ale nedošlo, pretože bolo naplánované na deň, keď zaútočili Nemci. A prečo vlastne Stalin neuveril, že Nemci 22. júna 1941 naozaj zaútočia, hoci sa o tomto Hitlerovom úmysle vedelo? Solonin tvrdí, že Stalin bol presvedčený o neporaziteľnosti sovietskej armády a nedostatočnej sile zhromaždenej na nemeckej strane, takže veril, že má ešte dostatok času - veď jeho útok na západ sa mal začať už 23. júna. Okrem Stalina ale Solonin z neúspechu sovietskej armády obviňuje aj ďalších predstaviteľov armády a štátu, z ktorých za najväčšieho vinníka označuje Georgija Konstantinoviča Žukova. Nikdy nevydaný rozkaz, na ktorý armáda čakala, a ktorého zadávateľom mal byť práve Žukov, bol už len čerešničkou na torte. Aj napriek tomu, že je táto kniha prešpikovaná rôznymi tabuľkami a obrovským množstvom štatistických údajov, ide o veľmi dobre spracované dielo, ktoré čitateľa dokáže upútať. Akýmsi osviežením je aj vybavovanie si účtov s oficiálnymi „akademickými“ historikmi, na ktorých autor nenecháva ani nitku suchú, pričom na ich usvedčenie zo lží používa okrem oficiálnych dokumentov aj ich vlastné práce, ktoré si v mnohom protirečia. Túto knihu možno považovať za obrovský prínos a to aj v tom prípade, že sa v niektorých svojich špekuláciách môže Solonin mýliť. Jeho práce okrem rôznych kontroverzií dokážu rozprúdiť diskusiu a práve tá pomáha odkrývať pravdu o minulosti, ktorá bola rokmi značne pokrútená. Odporúčam každému, kto sa zaujíma o tému druhej svetovej vojny.