Atentát na nežnú revolúciu

Autor Vladimír Ondruš zasvätene a sviežim štýlom podáva široké svedectvo o ľuďoch revolúcie, ich práci a činoch a neskôr aj o ich osudoch v podmienkach demokracie a slobody. Podrobne opisuje postup preberania moci novými politickými činiteľmi, stranami a hnutiami, ako aj postupný zánik základných hnutí revolúcie v podobe Verejnosti proti násiliu (VPN) na Slovensku a v Česku Občianskeho fóra (OF). Priebeh revolúcie v roku 1989 v Československu a osobitne podrobne na Slovensku nebol doteraz tak presne a aj takým dobrým štýlom a jazykom napísaný. Výsledkov revolúcie je neúrekom. Jej priebeh sa nezaobišiel ani bez chýb a v knihe sú mnohé uvedené. Osobitne išlo o využitie ako aj zneužitie lustrácií a na druhej strane nepotrestanie tých, ktorí prenasledovali bežných ľudí v období socializmu. V knihe sa nájde väčšina vtedajších aktívnejších dejateľov. Obsahuje aj množstvo poznámok a odvolaní na autentické pramene. Tie si môže každý čitateľ porovnať a prípadne hlbšie preštudovať. Kniha môže slúžiť ako podstatný základ pre štúdium vývoja spoločnosti na Slovensku, a to približne za roky 1980 - 2009.

Michal Majtán, bývalý predseda kontrolnej komisie VPN Vladimír Ondruš: Atentát na nežnú revolúciu, Ikar 2009)

(SLOVO; 03/2010; 13/01/2010; s.: 29; Michal Majtán ; Zaradenie: RECENZIE)

Ondruš opisuje, ako to v novembri 1989 bolo. Ohromné zrýchlenie dejín, reťaz nestabilných bodov, v ktorých náhoda určovala, čo bude ďalej. Rýchlosť zmien presahovala ľudskú schopnosť poznať, rozhodovať a riadiť. Lenže ľudia neznášajú poznávací zmätok, vždy si potrebujú všetko vysvetliť a podľa toho vidia svet. A tak niektorí za novembrovými udalosťami videli sprisahanie; niektorí tajné dohody; iní Boží zásah; ďalší vševediacich mudrcov, čo sa objavili z jedného dňa na druhý, aby za ostatných uvážene mysleli a konali. Nový kráľ Pravdy a Lásky, víťaz nad Lžou a Nenávisťou, dostával velebný šat.

Ibaže aktéri udalostí neboli o nič múdrejší ako všetci ostatní. Aj oni mali svoje vysvetlenia. O tom, ktoré z nich sa uchytilo a prevládlo, takisto často rozhodla náhoda.

Ondruš sa zameriava na jedno z takýchto vysvetlení. Postupne začalo hrať na politickej scéne jednu z hlavných rolí. Toto vysvetlenie chápalo komunistický režim ako diabolský systém ovládaný Štátnou bezpečnosťou, družinou vzdelaných a prefíkaných eštebákov. Čertov, ktorým upísalo duše stotisíc hriešnikov. Po prevrate eštebáci akosi celkom zmizli, zato sa do jeho ohniska dostali tí strašní hriešnici. A stali sa objektmi lustrácií. Čo dieťa z Ondrušovej knihy vykríklo, je pravda, ktorá, raz vyslovené, sa javí ako jasná a banálna. Áno, komunistická strana mala tajnú políciu a tá všetkých podozrivých občanov sledovala. Lenže zamestnanci ŠtB neboli rafinovaní diabli, ale väčšinou primitívi, flákači a alkoholici. Ondruš nám niektorých z nich plasticky predstavuje.

Boli oceňovaní podľa toho, koľko duší upísali, a tak sa na ich zoznamoch ocitli tisícky ľudí, ktorých si pozvali na vypočúvanie. Kedže vypočúvaní k nim boli slušní a zdvorilí - a, samozrejme, plní strachu, rovno si ich zapísali ako "kandidátov na tajnú spoluprácu". Bez ich vedomia. A mali aj iné upísané duše. Tých, čo sa báli o rodinu, a tak donášali neškodné klebety; tých, čo boli prepustení z komunistických väzení a ŠtB ich mohla hrozbami terorizovať; tých, čo boli zamestnaní na významných postoch v ekonomike, v novinách, umení, vede a vedeli, že pozvanie na ŠtB nemôžu odmietnuť, no dávali si pozor, aby hovorili len nepodstatné veci a predstierali oddanosť a poslušnosť.

Hádam najhoršími, ale aj najpoľutovaniahodnejšími hriešnikmi boli bývalí komunisti. Strana ich vyvrhla, z mnohých boli po páde z vysokých postov zlomené osobnosti a ako zatratených kacírov ich mohla ŠtB vydierať. A čo tí komunisti, ktorí v strane ostali? Straníkov je na zoznamoch ŠtB akosi primálo. Čo tí, o ktorých všetci na pracoviskách vedeli, že slúžia ŠtB a ich mená je na zoznamoch márne hľadať? Túto podstatnú otázku celkom nezodpovedal ani Vladimír Ondruš.

Možno mal zacitovať to, čo napísal Miroslav Kusý v denníku SME 24. marca 2005. Voľakedajší pracovník Ústredného výboru Komunistickej strany dobre videl do jej kuchyne: "Povinnosťou každého komunistu bolo byť bdelým a ostražitým, hlásiť každú osobu podozrivú z úkladov proti socializmu u nás, z jeho možného rozvracania. To, čo mali komunisti, nomenklatúrne kádre a eštebáci v náplni práce, mali tí ostatní robiť ako svoj vynútený, zvláštny úväzok pre Štátnu bezpečnosť."

Ondruš uvádza, ako šéf Štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc vydal hneď na začiatku prevratu rozkaz na zničenie materiálov ŠtB. Vari až 90 percent záznamov bolo skartovaných. Neporušené ostali zoznamy občanov, ktorých ŠtB evidovala - a to tak zoznamy sledovaných osôb, ako aj potenciálnych kandidátov na spoluprácu, dôverníkov, agentov. Registre zväzkov - a v nich všetci v jednom vreci. Už sa nedá zistiť, kto, čo a na koho povedal.

V Česku bol Lorenc odsúdený, ale trestu sa vyhol, na Slovensku nebol ani obžalovaný. I keby jeho vina bola právne spochybniteľná, je to človek, ktorý nesie mravnú zodpovednosť za utrpenie veľkého počtu ľudí. Tých, ktorých ŠtB ponižovala, korumpovala alebo terorizovala za komunizmu. A nemenej tých, čo boli už po jeho rozpade, v slobodných časoch, vystavení spochybňovaniu a znevažovaniu, ktoré Ondruš v knihe opisuje. Ich mená sa nachádzajú v registri zväzkov, ale Lorenz im vzal možnosť dokázať nevinu. Najmä však prispel k démonizácii ŠtB a tým aj škandalizovaniu ľudí z jej zoznamov.

Na Lorencovi je veľký diel viny za chaos, ktorý postihol politickú scénu po rozvrate Verejnosti proti násiliu, keď eštebácke znemožnenie Jána Budaja otvorilo cestu k moci Vladimírovi Mečiarovi a viedlo k rozpadu Československa. Slovenská kultúra dostala ťažkú ranu, keď sa cez registre ŠtB spochybnilo dielo a osobná integrita takých ľudí, akými sú Anton Srholec alebo Eugen Gindl - o nich Ondruš podrobne píše, alebo keď sa ešte aj posmrtne znevážil velikán európskych dimenzií Vojtech Zamarovský. Kto ostal nepoškvrnený? Niežeby sme všetci boli rovnako vinní a rovnako nevinní. Ale tá sonda do ľudskej duše, ktorú urobil Vladimír Ondruš, ukazuje, akí obmedzení a slabí sme všetci bez výnimky. A ako všetci nesieme v sebe tendencie k dobru i zlu. Nevládneme dynamikou spoločnosti; tak aspoň buďme radi, že nám priazeň dejín dopriala žiť dnes v tej časti sveta, kde slabosť a hlúposť majú už zas len ľudské rozmery a nie tie obludné, čo mali za komunizmu. Nežná revolúcia nemusela dodatočne dostať trvalú príchuť horkosti, keby sa agenda ŠtB nebola stala zástupným prostriedkom na vyváženie vlastnej zbabelosti a zlyhaní, na ventilovanie zlosti a agresivity a na sebaklamné predvádzanie sa mravnou rozhorčenosťou a nadradenosťou. Eštebácka hystéria pokazila život nevinným ľuďom a najtrpkejšie je to, že často ľuďom, ktorí si svoje vytrpeli už za komunizmu.

"Amorálne ,divoké’ lustrácie mali ničivé účinky na atmosféru v štáte. Cynická politika zrazila novú, ešte nesmelú občiansku hrdosť na kolená. Nemožno sa preto čudovať ľahostajnosti občanov a ich pasivite pri neskorších krízach..." konštatuje Ondruš. Nemoralizuje ani nedáva recepty. A treba dúfať, že jeho výpoveď privodí, nielen u nás, ale aj v iných krajinách znivočených komunizmom andersenovskú premenu optiky.

_{(Pravda; 16/01/2010; s.: 38; Ladislav Kováč ; Zaradenie: Knihy)}

Ondrušova koncepcia knihy je postavená predovšetkým na poznatkoch, do značnej miery získaných sprostredkovane, a dodatočne uvedomených súvislostiach, menej už na zažitom, pretože ťažiskom diela sú práve udalosti a deje, ktoré pre zaneprázdnenosť inými náročnými úlohami v čase, keď sa odohrávali, vnímal neraz iba zlomkovito. To má svoje prednosti i zápory. Dodatočným sceľovaním súvislostí a korelácií a čiastočným odstupom sa mu darí vo väčšine podstatných hodnotení udržiavať si objektivitu, hoci predovšetkým osobnostné preferencie a sympatie sú zreteľné (napríklad mocenské ambície Václava Klausa uvádza "v priamom prenose", kým podobné ašpirácie Václava Havla iba vyplývajú z kontextu). Na druhej strane menšie množstvo informácií z prvej ruky núti autora viac uvádzať hypotézy ako viacnásobne overené fakty. Najväčším plusom, ako to už obvykle pri takýchto dielach býva, sú poznatky získané autopsiou, keďže autor bol in medias res pri ťažiskových rokovaniach a dejoch. Nových pohľadov do zákulisia či potvrdení tušeného (nedodržaných dohôd, zhôd okolností, tušených rozkolov, politických gest a iné) je našťastie dosť, takže ani nezávislý historik publikáciou sklamaný nebude. Nehovoriac o laikoch, ktorých informačná zasýtenosť býva spravidla ešte nižšia.

Vladimír Ondruš poňal svoje dielo ako komentovaný opis príbehu zrodu a zániku občianskych iniciatív, ktoré prekvapujúco zvrhli jeden režim, aby sa pri formovaní nového, nepoučení jakobínstvom predchádzajúcich revolúcií, rozplynuli.

Za najväčšiu chybu, ktorej sa iniciatívy dopustili, považuje neuvážené spustenie lustrácií. Nestali sa uzdravujúcim liekom pre spoločnosť, ale rozšírila sa nová nákaza, ktorá nivočí mnoho razy aj nevinných v Českej republike a, ako dokazuje autor, predovšetkým na Slovensku. Záverečné kapitoly venuje autor príkladom z praxe účinkovania neústavného zákona o zriadení a činnosti Ústavu pamäti národa. Škandalizovanie čestných ľudí, ktorí sa nie vlastným zavinením či za pokusy "vybabrať" s totalitnou mocou, ocitli na lavici vopred odsúdených, zničilo vieru väčšiny obyvateľstva v ideály proklamované na námestiach a podnietilo k čoraz väčším straníckym rozbrojom a skepticizmu voči možnostiam dosiahnuť demokratickú slobodu. Vladimír Ondruš preukázal vo svojom diele občiansku statočnosť, keď v súlade s proklamovanými ideami prvotnej Verejnosti proti násiliu otvorene pomenúva novodobých lustračných "normalizátorov", hoci s mnohými ho - povedané diplomaticky - dodnes spájajú nadštandardne dobré vzťahy.

Atentát na nežnú revolúciu je teda dielom, ktoré si oprávnene zasluhuje pozornosť.

Možno mu predpovedať aj mediálne výraznú odozvu. Ak by sa však táto predpoveď nenaplnila, zrejme to bude znamenať, že naša viera v duchovnú a mravnú obrodu spoločnosti klesla pod bod mrazu.

_{Michal Schuster
(Knižná revue; 05/2010; 03/03/2010; s.: 11; Michal Schuster ; Zaradenie: Ľudia a knihy)}