Metro 2033

Zmenšený svet

Moskovské metro je v autorovom podaní akýmsi panoptikom ľudského sveta. V karikatúrovom (v tomto prípade) zmenšení stretnete komunistov aj fašistov, grázlov aj náboženských fanatikov, jehovistov, žobrákov či snobov, ktorých Glukhovsky vtesnal do textovej sklenenej fľaše s modelom dopravných uzlov.
Nostalgia starcov za časmi, keď sa ešte kráčalo po povrchu, sa tu stretáva s dezilúziou o človeku, s krutosťou každodenného zápasu o jedlo a náboje, ktoré sú vo svete nefunkčných podzemných dopravných prostriedkov univerzálnym platidlom. V metre sa dúfa aj blúzni, sníva aj bojuje s rôznymi potvorami, zvieratami a ľuďmi premenenými na zvieratá, ktoré vyliezajú z málo preskúmaných oblastí tunelov. A tieto miesta začínajú už pár stoviek metrov za stanicami, ktoré ľudia premenili na akési mestečká.

Škoda slovníka

Ak ste ochotní prijať hru na žánre, potom je Metro 2033 veľmi príjemná kniha. Trochu jej však škodia dve veci: prvou je akási autorova ambícia. Dej - to najpodstatnejšie pri podobných textoch - retarduje rôznymi odbočeniami, vnútornými monológmi či zamysleniami, ktoré málokedy prekročia úroveň instantných múdrostí zo stredoškolskej príručky filozofie.
Druhou je trochu starosvetsky, ale inak veľmi kvalitný slovenský preklad. V postapokalyptickom texte plnom drsných pomerov a rôznych hrdlorezov pôsobia slová a spojenia ako "kurník šopa" či "degeši" nenáležité. Trochu to pripomína slovenské filmy, kde decká zo sídlisk vravia "do kelu". škoda, že vy potom ako čitateľ uvažujete, či odvaha použiť aspoň trochu autentické jazykové prostriedky chýbala prekladateľovi, vydavateľovi alebo autorovi románu.

_{(SME; 17/07/2010; s.: 10; Tomáš Prokopčák ; Zaradenie: Kultúra)}

Doteraz som nikdy nečítal ruské sci-fi, ale po prečítaní novinky Metro 2033 musím povedať – nech žije. Ešte pred prečítaním ma zaujal obrovský úspech vo svete, cena za najlepší debut na európskom sci-fi stretnutí EuroCon 2007, pol milióna predaných výtlačkov a následne počítačová hra s rovnomenným názvom. Vravím si – to si musím prečítať. Hneď prvé strany ma vtiahli a zaujali. Skvelá kniha, ktorá stavia na silnej atmosfére, napínavom dobrodružstve a prepletá to nenápadnými filozofickými kúskami.

Hrdinom príbehu je mladík Arťom, ktorý sa narodil len pár rokov pred katastrofou a nikdy nevidel oblohu, ani slnko... vlastne, raz predsa len áno. V tú osudnú noc, keď pomohol otvoriť priechod na povrch a vpustil tak do susednej stanice a tým aj do celého podzemia ZLO. V temnom podzemí sa odvtedy žije relatívne organizovane, hoci v sústavnom strachu – Zlo totiž začína útočiť a Arťom sa vydáva na záchrannú akciu.

Na knihe je najlepšia atmosféra, ktorú dokázal Dmitry Glukhovsky navodiť. Doslova vás vtiahne do podzemných tunelov, sledujete život v metre, minipríbehy a postavičky, ktoré vstupujú do života Arťoma. Dozvedáte sa o nešťastiach, úspechoch, fámach, ktoré kolujú po temnom podzemí. Autor vykreslil postavy nie plocho, ako by som pri tomto žánri čakal, ale so svojou hĺbkou, motiváciou, názormi a cieľmi. Možno sa spočiatku zdá tuctová postava Arťoma (vyvolený, má viac šťastia ako rozumu, dostáva poriadne do tela, ale vždy sa otrasie a ide ďalej), no postupom času zisťujete, že všetko – aj ten na prvý pohľad balast – má svoje opodstatnenie. Ani postava Arťoma, ani príbeh nie je taký klasický, ako ste na začiatku predpokladali.

Ak by som si mal Metro 2033 prečítať ešte raz, určite by som to urobil v nejakom metre – v Budapešti, Prahe, Paríži, kdekoľvek. Musí byť neuveriteľne živé a neodolateľné čítať to v hegajúcom vozni metra, pri blikajúcej neónke, v šere staníc a tme podzemia... Takto som aspoň podchvíľou nazeral do mapky metra, ktorá je na prednej vnútornej strane obalu – s vyznačenými frakciami a politickými stranami, ktorým patrí tá ktorá stanica; s označením zamorených staníc či trás, miesta obsadené mutantmi, zamorené morom či biologicky nebezpečné. Hollywood vraj už rokuje o filmových právach a ja už teraz viem, že ak bude film Metro 2033 dobre nakrútený, určite si ho pozriem.

Prečítajte si ukážky z knihy „Metro 2033“.

Mib

„Neviem presne, ako sa to podarilo, ale tentoraz to ľudstvo prehnalo. Už nie je raj, ani peklo. Nie je už ani očistec. Po tom, ako duša odlieta z tela, už viac nemá útočište. Koľko megaton, betaton treba, aby sa rozplynula noosféra? Veď ona bola rovnako skutočná ako tento čajník. Nech to bolo akokoľvek, neokolkovali sme. Zničili sme raj i peklo. Pošťastilo sa nám žiť vo veľmi zvláštnom svete vo svete, v ktorom musí duša ostať aj po smrti dušou. Rozumieš mi? Umrieš, ale tvoju unavenú dušu už viac nečaká znovuzrodenie, a pretože už nie je raj, nečaká ju ani pokoj a večné spočinutie. Je odsúdená zostať presne tam, kde si prežil celý svoj život – v metre.“

Tak sa to konečne stalo. Sebazničujúca povaha ľudstva sa prejavila naplno a ľudia sa poslednýkrát zahrali na vojačikov vo veľkom. Jadrová vojna zmenila povrch planéty na rádioaktívnu planinu, na ktorej by žiadny človek neprežil viac ako minútu. Zato iným živočíšnym druhom sa nové prostredie náramne zapáčilo a príroda na steroidoch rádioaktivity sa zbláznila. V priebehu pár desaťročí sa na Zemi vyvinuli zvieratá a rastliny, s ktorými evolúcia rozhodne nerátala. Tých pár ľudí, ktorí prežili, sa utiahlo do útrob metra, kde prežívajú na jednotlivých staniciach ako vedia a potajme dúfajú, že možno raz sa im podarí vrátiť na povrch.

„Áno, sme optimistickí, nechceme skapať! Budeme si na vlastných hovnách pestovať huby a prasce sa stanú novým najlepším priateľom človeka, ako sa hovorí, partnerom na prežitie… Chutne chrumkajúc, budeme žrať multivitamíny, na tony pripravené starostlivými predkami. Budeme hanblivo vyliezať hore, aby sme si rýchle uchmatli ešte jeden kanister benzínu, ešte trošku niečích handier a ak budeme mať z pekla šťastie, ešte za hrsť nábojov, potom budeme čo najrýchlejšie utekať do svojho dusného podzemia, zlodejsky sa obzerajúc napravo-naľavo, či si to nikto nevšimol. Pretože tam hore, už nie sme doma. Svet nám už viac nepatrí… Svet nám už viac nepatrí.“

Píše sa rok 2033 a Arťom si robí starosti. Stanicu, na ktorej žije odvtedy, čo bol zázračne zachránený pri dravom útoku potkanov, ktoré ho pripravili o rodinu, napádajú podivné tvory. Čierni chodia stále z jedného smeru. Je veľmi ťažké ich zabiť, pôsobia na psychiku a ich útoky sa stupňujú. Každému je jasné, že ak sa niečo nestane, tak stanica dlho nevydrží. A po nej môže padnúť celé metro. Je čas sa vydať na cestu za pomocou…

Už Homér pochopil, že nestačí vytvoriť pútavý a zaujímavý svet. Dôležité je poriadne po ňom popreháňať hlavného hrdinu, inak by to bola nuda. J.R.R. Tolkien jeho príklad úspešne nasledoval a Glukhovsky sa rozhodol nepriečiť sa osvedčenému konceptu. Arťom sa vydáva na cestu a my s ním. A veru že je to cesta, ktorá sa vryje do pamäti.

Dmitry Glukhovsky sa podarilo v obmedzenom, ba priam až klaustrofobickom priestore, vytvoriť živý a rôznorodý svet, ktorého spoznávanie nenudí ani na minútu. Ľudia síce padli až na úplne dno, ale to neznamená, že by sa zmenila ich povaha. A tak sú na staniciach univerzálnym platidlom náboje, nič nie je zadarmo a stanice medzi sebou veľmi často vedú rôzne lokálne vojny a konflikty. V extrémnych podmienkach sa darí extrémnym názorom, a tak na niektorých staniciach bujnie nacizmus, satanizmus alebo komunizmus. Na iných „zúri“ drsný kapitalizmus, alebo hladomor. Nech už je to, ako je, svet Metra 2033 je veľmi rôznorodý, veď v hlbokých útrobách metra nežijú len ľudia.

Či už za to môže radiácia alebo to tam bolo odjakživa, mnoho tunelov je nebezpečných bez zjavnej príčiny. Občas sa vyskytujú nevysvetliteľné javy, občas vysvetliteľné, ale o nič menej nebezpečné. Už zo samotného charakteru knižky je síce jasné, že Arťom nemôže umrieť pri prvom nebezpečenstve, ale napriek tomu mu neustále držíme palce a hltáme jednu stránku za druhou. V neskorších fázach knihy už z knihy trochu sála pocit, že Arťom je také perpetuum mobile, ktoré spôsobuje, že kdekoľvek sa zjaví, tam sa dajú veci do pohybu, ale čo si budeme klamať – Muadib, Frodo a Arťom je len jeden.

„Ale teraz opäť začal chápať, že metro nie je len stavba, ktorú voľakedy postavili na prepravu ľudí, nie je len protiatómový kryt alebo miesto, kde býva niekoľko desiatok tisíc ľudí… Že doň niekto vdýchol vlastný tajomný, s ničím neporovnateľný život, že má isté vedomie, ktoré je ľudskému chápaniu cudzie, nezvyčajné a nepochopiteľné.“

A tak s Arťomom postupne prechádzame metrom krížom-krážom, spoznáva jeho obyvateľov a v útržkoch sa dozvedáme viac nielen o temnom svete metra, ale aj o tom, čo bolo predtým. Celou knihou sa ako červená nitka tiahne nekonečný smútok nad výsledkom ľudského konania. Starí spomínajú na to, čo bolo kedysi a zúfalo tvrdia, že ľudia už svoj boj prehrali a v metre už len dožijú. Mladí, ktorí svet hore nikdy nezažili so zatajeným dychom počúvajú historky o oblohe, budovách a autách. Celé je to veľmi sugestívne a z rôznych úvah a rozprávaní občas až mrazí. Nečakajte nejaké filozofické dielo, ktoré vám odhalí zmysel života, ale pár myšlienok (a výstrah) sa autorovi podarilo v románe úspešne odprezentovať nenásilnou a zaujímavou formou.

Ak ste fanúšik sci-fi, tak je táto kniha pre vás priam povinným čítaním. Nestáva sa často, že si veľké „main-streamové“ vydavateľstvo všimne a zaradí do edičného plánu sci-fi román. Stáva sa tak, len keď ide o niečo výnimočné a Metro 2033 výnimočným je. Možno nedosiahne status legendy a klasiky ako Piknik u cesty, ale Dmitrimu Glukhovskému sa napriek tomu podarilo vytvoriť silne atmosférický a uveriteľný svet, ktorého návšteva je síce bolestná, ale strhujúca.

„Takže takto, ak ich boh aj má nejaké vlastnosti alebo typické črty – určite to nie je láska, spravodlivosť a odpúšťanie. Podľa toho, čo sa dialo na zemi od okamihu jej… eh… stvorenia, bohu je vlastná iba jedna láska: má rád zaujímavé príbehy. Najprv to poriadne zamotá a potom sa pozerá, čo sa z toho vyvinie. Ak je to veľmi sladké, pridá štipľavú papriku. Takže pravdu mal starý Shakespeare: celý svet je divadlo. Ale vôbec nie to, ktoré mal na mysli.“

Verdikt: Metro 2033 je strhujúci román o nelichotivej budúcnosti, ktorý prečítate jedným dychom. Fanúšikova sci-fi nemajú prečo váhať. Tí, čo hrali rovnomennú hru, tiež nie. A všetci, ktorí majú radi inteligentné príbehy plné napätia, tajomna, by po tejto knihe mali siahnuť tiež. A my, čo sme román už prečítali, sa tešíme na pokračovanie – originálne nazvané Metro 2034.

_{Piatok, 23. Apr 2010 o 22:03 | pridal/a Juraj Šlesar , Recenzie, martinus.sk}