Meno vetra (Kronika kráľovraha 1)

Kvothe sa postavil, zakrúžil ramenami a natiahol si chrbát. „Zajtra vám porozprávam pár mojich najobľúbenejších príbehov. O mojej ceste do Alveronu. O Ademčanovi, ktorý ma učil bojova. O Felurian...“ (Meno vetra, s. 631) ... a Strach múdreho muža je práve o druhom dni rozprávania.

Čítať knihy od Patricka Rothfussa je ako vrátiť sa do doby, keď ste prežívali úžasné dobrodružstvá s Jimmym Ručkom v Krondore, hľadali stratené magické elfeíny Terryho Brooksa, či držali palce pravému vládcovi – jedinému s právom zasadnúť na trón z dračích kostí. Epickej fantastiky je v súčasnosti plno, no nie každá dokáže navodiť atmosféru dnes už klasických fantasy diel. Knihe Meno vetra, ktorá je prvou časťou Rothfussovej trilógie o kráľovrahovi, sa to podarilo a získala si množstvo priaznivcov po celom svete.

A pritom príbeh o mladíkovi menom Kvothe nie je nijak prevratný. Hlavná línia deja ide v intenciách bežnej, až naivnej fantastiky – mladého hrdinu pripravili o najbližších (o rodičov, o priateľa, o lásku a pod.) a on sa rozhodne, že vykoná pomstu. Naučí sa čarovať (šermovať, zabíjať, kradnúť atď.), potom putuje za svojím nepriateľom až ho nakoniec vo veľkom finále porazí.

Kvotheho príbeh sa ale od zabehnutej schémy odkláňa vo viacerých smeroch. Hlavný hrdina sa v prvom rade musí postarať o svoju holú existenciu, musí prežiť a to v pseudostredovekom svete (aj keď by som skôr povedal, že príbeh je zasadený do obdobia, ktoré zhruba pripomína humanizmus a renesanciu) nie je vôbec jednoduché. V prvej časti trilógie sa stáva žobrákom, zlodejom až to nakoniec dopracuje na chudobného študenta mystiky. Jeho najväčšími nepriateľmi sa stávajú hlad, zima, absolútny nedostatok prostriedkov, ktoré by mu dovolili prežiť. Všetci naňho krivo zazerajú, skutočných priateľov si skoro ani nedokáže nájsť. A tí nepriatelia z mäsa a kostí? Tých je viac než dosť.

Toto všetko sa udeje v zhruba šesťstostranovom zväzku Meno vetra, no čitateľ jeho hrúbku ani nepostrehne. A pritom v knihe ide najmä o vykreslenie charakteru hlavného hrdinu. Kvothe nie je žiadnym zasneným rojkom, ale tvrdým realistom a vie, že bez peňazí (a tých má vždy nedostatok) sa nedá nič dosiahnuť. Preto sa neraz uchýli aj k zlodejským, či iným neférovým praktikám.

Strach múdreho muža – druhá časť Príbehu kráľovraha – pokračuje presne tam, kde autor svoje postavy zanechal. Mladý mystik sa na univerzite venuje zväčša študentským činnostiam. Okrem štúdia a hľadania pravdy o tajomných Chandriáncoch je to množstvo maličkostí, s akými sa adepti mystických umení môžu stretnúť. Áno, patrí k nim rande s dievčatami, filozofické debaty v krčmách, ktoré sa končia poriadnou opicou, no i záchrana osoby z horiacej dielne, výroba magických artefaktov a podobne.

Dôležitou súčasťou Kvotheho života je hudba. Autor sa tu prejavil ako pravý znalec hudby a jej veľký milovník. Lyrické úseky, v ktorých postavy spievajú, alebo hrajú na hudobnom nástroji sú napísané rovnako strhujúco ako napínavé časti, pri ktorých ide neraz hlavnému hrdinovi o život.

V prvej tretine knihy sa prostredie mení. Univerzita je vystriedaná panstvom bohatého aristokrata, kde však tiež nie je núdza o intrigy. Tu už dej naberá na obrátkach, dokonca sa čitateľ pozrie aj do ríše víl a… a viac už neprezradím. Najlepšie si aj tak autor určite nechal na úplný záver do záverečnej časti tejto úchvatnej trilógie. Na ňu si ale bude musieť čitateľ počkať. Dúfam, že to nebude tak dlho trvať ako na tento diel.

Patrick Rothfuss je vynikajúcim rozprávačom. Dej síce neplynie rýchlo, no nenájde sa moment, kedy by napriek rozsiahlosti, príbeh nudil. Celá trilógia vraj už bola napísaná skôr, než vyšla jej prvá časť. Strach múdreho muža potom autor upravoval, opravoval a čistil od zbytočného balastu celé štyri roky. Je to poznať. Text je vyzretejší, vedľajšie postavy majú viac miesta a sú plastickejšie, než v predchádzajúcom diele. Jediná vec, ktorá môže čitateľovi vadiť je až príliš skrátený popis putovania do Severenu. To je opísané nasledovne:

„Prežil som búrku, pirátov aj stroskotanie, hoci nie v tomto poradí. Ako inak, vykonal som pozoruhodné skutky – hrdinské aj neuvážené, múdre aj odvážne.
Okradli ma, takmer utopili a bez jedinej pence vyhodili na ulice Junpui. Aby som prežil, žobral som o kôrky chleba, ukradol topánky a recitoval básne. Najmä to posledné dokazuje, v akej zúfalej situácii som sa ocitol.“ (Strach múdreho muža, s. 312)

Samozrejme, ak by tieto Kvotveho zážitky mali byť v knihe, celé dielo by sa nafúklo do neuveriteľných rozmerov. Už aj takto je problém s váhou knihy (veď má vyše osemsto strán) a určite sa neodporúča brať si ju na cesty. Rozhodne však treba dúfať, že aj tieto dobrodružstvá raz uvidia svetlo sveta v nejakom nepriamom pokračovaní trilógie.

Strach múdreho muža je dobré dielo. Veľmi dobré. Ponúka zážitok, na ktorý pravoverní milovníci fantasy dlho čakali a na ktorý sa nezabúda. Môže za to aj preklad. Michal Jedinák ako prekladateľ odviedol vynikajúcu prácu.

Nakoniec chcem už len poznamenať – Ak si chcete Rothfusove dielo správne užiť, vyberte si dovolenku, hoďte sa na PN, zamknite sa v izbe a čítajte. No začnite prvou časťou. Bez nej to nebude ono.