Musela som zabíjať

K tejto knihe som sa dostala úplnou náhodou pred niekoľkými rokmi a odvtedy si ju prečítala ešte niekoľkokrát. A stále nedokážem pochopiť, že sa to naozaj stalo. A že naozaj takmer nikto netuší, čo znamená pojem detský vojak, ani ho nikdy nepočul. China v dospelom veku napísala príbeh svojho života, svojho detstva a dospievania, ktoré je príšerné. Opisuje detstvo v Ugande, rodičov, súrodencov. A potom únos. Mala len deväť rokov, keď ju uniesli do armády. Nepredstaviteľné a desivé. Veľmi živo rozpráva o podmienkach v kasárňach, prvých dňoch s vojakmi, spomína si na iné deti, chlapcov, dievčatá v jej veku i staršie, na dospelých vojakov. Je celkom možné, že pri čítaní budete cítiť veľa negatívnych emócií a budete ľutovať deti, čo sa ocitli na samom dne pekla. Budete naštvaní a pobúrení, že slová Pravá dieťaťa sú totálne ignorované. Po absolvovaní výcviku idú deti do boja. Neveriaco som čítala stránky ako ich vypustili medzi mŕtvych vojakov po bitke a nechali ich nech ich okradnú a vezmú si ich zbrane. Nechápala som, kde sa v ľuďoch zobralo toľko drzosti, že naverbovali malé deti, aby im robili štíty v prvej línii a aby ich nechali zabíjať. China spomína na deti, ktoré paľby neprežili. Tisnú sa vám slzy do očí, keď hovorí o deťoch, čo sa na zemi strácajú v kaluži krvi a príliš veľkej uniforme, do ktorej nestihnú nikdy dorásť. A nebudú mať ani len vlastný hrob. Je neuveriteľné, ako to všetko dokázala prežiť. Navyše čím bola staršia, tým sa viac snažila podávať lepšie výkony. A to je aj hrozný dôkaz toho, čo s deťmi spraví vymývanie mozgu a dennodenný tvrdý výcvik a boj o prežitie. Snažila sa dokázať, že hoci je len dievča, vyrovná sa mužom. Obrazový materiál v knižke vám nedovolí odtrhnúť sa od neho, lebo viete, že je skutočný. Chine sa podarilo utiecť až keď mala 14 rokov. S pomocou OSN sa dostala do Dánska, kde sa usadila a začala hovoriť a písať. O nehumánnom svedectve, ktoré sa stalo a o tom, že sa to všetko pokúšala po úteku zastaviť. Pevne verím, že aj vďaka nej slová detský vojak zostanú už len hroznou súčasťou dejín. Spolu s knihou Kvet púšte od Waris Dirieovej je toto to najdesivejšie, čo som kedy čítala.

Tento príbeh písaný samotnou Chinou (takto ju nazvali vojaci) je podľa obálky knihy „Silný autentický príbeh detského vojaka“. Musím potvrdiť, je to silný príbeh, určite hodný prečítania. Najviac ma prekvapilo, že o tejto knihe som nikdy nepočula, až kým som ju „neobjavila“ vďaka martinusáckemu projektu Knihobežník, pričom iné knihy podobného žánru sú dosť propagované. Ale možno sa mýlim a nepočula som o nej iba ja, keďže je to kniha z roku 2004 a v tom čase som čítavala úplne niečo iné (zrejme ešte rozprávky :) ). Chinin príbeh sa číta jedným dychom a až sa zastavuje rozum nad tým, čo si také malé dievča muselo vytrpieť. Byť detským vojakom? Slúžiť od mala v armáde? To si my ani nevieme predstaviť. Trošku mi vadil jej štýl písav staršom veku. Uznávam, že z armády utiecť nemohla, ale zase chcieť byť najlepšou vojačkou a dokazovať, že aj ženy môžu byť vojačky? Ale rozhodnutia to boli jej a som veľmi rada, že sa to všetko rozhodla dať na papier, pretože toto dielo je naozaj zaujímavé, už len z toho pohľadu, že takto sa žije v iných krajinách a je to tam úplne normálne a že my sa v podstate nemáme na čo sťažovať a že ešte aj naša vláda oproti tej ich je „dobrá“. Teda aspoň v období, v ktorom sa odohráva. Rozhodne to odporúčam prečítať. :)