Denné svetlo

Pri hodnotení samotného románu dosť váham. Väčšina z neho sa mi veľmi páčila, napriek tomu mi pri niektorých záverečných pasážach odbiehali myšlienky úplne inam. Avšak Graham Swift ma upútal ako autor, od ktorého by som si rada prečítala ešte niečo ďalšie, možno práve vďaka fascinujúcemu spôsobu, akým pracuje s textom a striedaním časových rovín. V Dennom svetle viac menej absentuje dejová línia, zachytáva len jeden jediný deň v živote súkromného detektíva George Webba. Ten sa v spomienkach vracia k viacerým kľúčovým udalostiam, ktoré mali vplyv na jeho život, najmä však k jednej, ktorá je ústredným motívom románu a podstatnej časti Webbových myšlienok. Osobitosťou románu je to, že takmer od začiatku je známa zápletka i rozuzlenie, autor ho vybudoval na základe úvah, ktoré analyzujú vzniknutú situáciu. George Webb si kladie mnohé otázky, na ktoré hľadá odpoveď v snahe uľaviť vlastnému svedomiu. „Sú obdobia, a vždy budú, keď si jednako želáte, aby ste neboli, aby ste nikdy neboli tým, kým ste. Alebo keď ste schopní takmer uveriť, že to naozaj bol niekto iný, nie vy – ako by ste to mohli byť vy? – kto urobil to, čo ste údajne urobili vy. Ale v tento deň, práve v tento deň, na výročie toho dňa, keď ste to urobili, viete, že tomu veriť nemôžete.“ Nachádzame tu teda retrospektívu, ale veľmi zvláštne poňatú. Ide o mnohé časové roviny, vďaka čomu Denné svetlo spočiatku pôsobí chaoticky a dezorientujúco. Swift sa napríklad vráti do určitého momentu v minulosti, vzápätí sa na nasledujúcej strane vráti ešte dávnejšie do minulosti. Pôsobí to takmer tak, akoby jednotlivé kapitoly autor najprv napísal a vzápätí poprehadzoval. Vety sú veľmi úsečné, minimalistické, pragmatické, sála z nich pokoj, rezignácia...