Knihy od autora Peter Jaroš

Narodil sa 22. januára 1940 v podtatranskej obci Hybe. Základnú školu vychodil v rodisku, stredoškolské štúdium zavŕšil maturitou na Gymnáziu v Liptovskom Hrádku. Štúdium slovenčiny a ruštiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave ukončil roku 1962. Dva mesiace pracoval ako redaktor vydavateľstva Mladé letá, potom nastúpil na základnú vojenskú službu. Po návrate bol dva roky redaktorom týždenníka Kultúrny život, odtiaľ prešiel do literárnej redakcie Slovenského rozhlasu. Roku 1972 sa stal pracovníkom Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1990 ako scenárista, ústredný dramaturg a vedúci tvorivej skupiny. Do polovice roka 1992 bol spisovateľom v slobodnom povolaní. Od júna 1992 do septembra 1994 bol poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. V súčasnosti pracuje v Dome slovenskej literatúry a zároveň aj v súkromnej filmovej a televíznej firme Trigon production, s. r. o. Písať začal už na strednej škole a prvé prozaické a poetické práce publikoval v literárnych mesačníkoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Do literatúry naplno vstúpil dvoma knihami noviel Popoludnie na terase (1963) a Urob mi more (1964). Charakteristickým znakom oboch diel je ponor do psychológie ľudí z mestského prostredia. V románoch Zdesenie (1965), Váhy (1966) a dvojnovele Putovanie k nehybnosti (1967) sa myšlienkovo prihlásil k princípu filozofie francúzskeho existencionalizmu a tvorivými postupmi aj k poetike antirománu. V nasledujúcom tvorivom období sa autorovi na dlhý čas stávajú ideovým a tematickým inšpiračným zdrojom zážitky z detstva a mladosti. Z tohto prostredia čerpal námety pre knihy poviedok a dlhších próz Menuet (1967), Návrat so sochou (1967) a Krvaviny (1970), v spomienkových prózach pre mládež Až dobehneš psa (1971), v dvojnovele Pýr (1971), v románe Trojúsmevový miláčik (1973) a opäť v knihách poviedok Pradeno (1975) a Telo v herbári (1979). Hoci námety a príbehy vychádzajú z autorovho poznania a životnej skúsenosti, nie sú prísne realistické. Uplatňuje v nich prvky absurdity a paródie, grotesky a sarkazmu, ale aj snovofantastické vstupy s využívaním tvorivých postupov hororu a detektívky. Tretie obdobie literárnej tvorby P. Jaroša charakterizuje prechod k širokým epickým plátnam. Takým je rozsiahly román Tisícročná včela (1979), v ktorom stvárnil tri generácie liptovských roľníkov a murárov Pichandovcov. Podľa Jaroša ich životaschopnosť zaručila "filozofia práce" ako naša národná filozofia. V nasledujúcej knihe poviedok Parádny výlet (1982), tematicky zakotvených v rodnom kraji, si vyskúšal nosnosť ďalších kompozičných postupov, ktoré posúvajú príbehy až do polôh bizarnosti, fantastiky a mystiky. V tomto období zároveň pracoval na voľnom pokračovaní románu Tisícročná včela, ktorý vyšiel pod názvom Nemé ucho, hluché oko (1984). Spoločenský román Lásky hmat (1988) je ostrou kritikou spôsobu života intelektuálnych vrstiev mestskej society. V románe Psy sa ženia (1990) na príbehu spisovateľa, ktorý prichádza do malého mesta, aby získal materiál na ďalšie literárne dielo, poukázal na zahmlenosť a neúprimnosť medziľudských vzťahov v spoločnosti, prechádzajúcej obdobím základnej zmeny sociálnych, čiže vlastníckych vzťahov. Podobnú charakteristiku možno vysloviť aj o románe Milodar slučka (1991). Spoločne so spisovateľom Ivanom Hudecom vydal aj knihu povestí o slovenských hradoch Biela pani, mŕtvy pán (1992). Výbery z poviedkovej tvorby autora vyšli v knihách Orechy (1972), Jazda na spiacom obrovi (1985), Grimasy (1996). Peter Jaroš je aj filmovým scenáristom a autorom viacerých rozhlasových hier. Podľa jeho scenárov boli nakrútené celovečerné a televízne filmy Deň slnovratu (1973), Tetované časom (1975), Pacho, hybský zbojník (1975), Studené podnebie (1975), Tisícročná včela (1983), Magma (1984) a ďalšie.